Solidarita nie je slovo, ktoré by dominovalo politickému mysleniu dnešných konzervatívcov, ich predstavám o Európe. Ešte ťažšie by sa dalo nájsť v myslení ich slovenskej kresťanskodemokratickej obdoby. Napriek tomu, solidarita je takmer najčastejšie používaným pojmom v knihe francúzskeho kresťanského demokrata, Otca Európy, Roberta Schumana. Knihu Pre Európu tvoria Schumanove myšlienky zozbierané počas jeho dlhého pôsobenia v aktívnej politike a prehodnotené, zosumarizované v čase, keď ostal už len pozorovateľom. Mnohé z nich znejú dnes takmer samozrejme – posilňovanie integrácie v Európe môže zabezpečiť dlhodobý mier a prekonať staré nepriateľstvá kontinentu, cieľom európskej zahraničnej politiky musí byť rozširovanie demokracie a upevňovanie mieru, kľúčovou úlohou je zabezpečiť spoluprácu Nemecka s Francúzskom… Krátko po druhej svetovej vojne však museli základy zjednotenej Európy budovať generácie, ktoré vojnu zažili a európske metropoly sa ešte vždy celkom nezmierili s rozpadajúcimi sa koloniálnymi ríšami. Schumanove idey o kontinentálnej spolupráci vtedy ešte neboli v centre politického myslenia. Najzaujímavejšie je, ako sa Schumanove predstavy líšia od dnešnej konzervatívnej politiky. Hovorí o zjednotenej Európe, kde sa v rozhodovaní nepoužíva národné právo veta, ale rozhoduje sa väčšinovo, o strate významu národných hraníc, o potrebe voľného pohybu ľudí, ale i myšlienok, ktorý vytvorí z Európy skutočne jednotný celok, o politickej integrácii, ktorá má budovať nadstavbu nad hospodárskou spoluprácou. Integračný projekt je v Schumanových očiach otvorený, postavený na solidarite medzi národmi. Hlboko počas studenej vojny predpokladal, že sa sovietsky blok raz rozpadne a jeho bývalí členovia zaklopú na brány Európskych spoločenstiev a žiadal, aby ich privítali s „otvorenou náručou“. Dnes v politike EÚ prevláda čoraz viac konzervatívne myslenie (bohužiaľ, nielen u pravicovo-konzervatívnych vlád, ale neraz i u sociálnych demokratov) – nie je to však „Schumanov konzervativizmus“. V jeho myšlienkach by sa dal ťažko nájsť dôvod na nesúhlas s väčšinovým rozhodovaním v daňovej či sociálnej oblasti (čo bol jeden zo sporných bodov pri rokovaní o európskej ústave) alebo úvahy o „hraniciach Európy“, ktoré by mali byť dosiahnuté v roku 2007 prijatím Rumunska a Bulharska. Príkladov je viac – prechodné obdobia pre voľný pohyb pracovnej sily a snahy obmedziť rozpočet EÚ majú ďaleko od solidarity, neochota pristupujúcich krajín zjednotiť pracovnú alebo environmentálnu legislatívu s európskym štandardom, či prestať poskytovať neférové výhody veľkým investorom zasa neprispievajú k jednote. Rozdiel medzi Schumanovými myšlienkami a praxou nezapríčiňuje ich neaktuálnosť. Francúzsky politik patril k vojnovej generácii, ktorá na vlastnej koži videla, kam vedie presadzovanie takzvaných národných záujmov – táto skúsenosť dnešnej politickej elite očividne chýba. Schumanova racionálna argumentácia je narušená len vo dvoch bodoch. Vo štvrtej kapitole hovorí o nutnosti nemecko-francúzskej spolupráce, obe krajiny/národy pritom personifikuje, získavajú ľudské vlastnosti. Nemecko tak „nadobúda presvedčenie“, „je posadnuté“, Francúzsko sa „nikdy nedomáhalo hegemónie ako svojej výsady, práva“… Vzdávaním sa racionálnej analýzy sa dostáva na neistú pôdu. Politika európskych krajín je akoby funkciou nemenných „vlastností národa“, Schuman si pritom neuvedomuje, že na rovnakých zovšeobecneniach stojí nacionalizmus a rasizmus, ktoré kritizuje. Problematickým je aj jeho chápanie zahraničnopolitickej úlohy Európy – mala by presadzovať rozširovanie demokracie a humanizmu. Pre Schumana je však demokracia špecifikom európskej civilizácie: „Za svoju existenciu vďačí demokracia kresťanstvu.“ Pre kresťanskodemokratického politika to môže byť prirodzený predpoklad, no vedie k ťažko obhájiteľným záverom. Pre neeurópske národy tak totiž existuje jediná cesta k spravodlivej spoločnosti – prijatie euroatlantickej (kresťanskej) kultúry. Vytvára sa tak „kresťansko-humanistická“ obdoba koloniálnej ideológie „bremena bieleho muža“. Zahraničná politika amerických neokonzervatívcov je pritom názorným príkladom, kam môže viesť takéto presvedčenie o vlastnej neomylnosti, história európskych (a neskôr amerických) intervencií v mene civilizácie (slobody) dokazuje, že boli príčinami problémov, nie riešením. Aj napriek tomu sa však knihu Pre Európu oplatí prečítať. Veľa zaujímavých argumentov v nej nájdu aj ľudia, ktorí prívlastok „pravicový konzervatívec“ zďaleka nepovažujú za kompliment. A určite ich budú môcť použiť, ak budú chcieť kritizovať „nehodných Schumanových ideologických nasledovníkov“. (Robert Schuman: Pre EURÓPU. Vydavateľstvo Michala Vaška 2003, 135 strán.)
