Sloboda informácií je nepriateľom číslo jedna všetkých diktatúr na svete. Pôvodne sa jej vlády bránili monopolom štátnych médií, pálením kníh, pamfletov a novín či sledovaním a trestným stíhaním žurnalistov. Dnes – v ére internetu – sa boj s pravdou stáva čoraz náročnejším a sofistikovanejším.
Pre nás takmer nepredstaviteľné, ale vo svete predsa len možné. Blokovanie prístupu na vybrané stránky a filtrovanie obsahu je súčasťou politického boja najmä v krajinách s diktatúrou.
Chyba: Stránka sa nenašla
Ráno si sadnete k počítaču, do internetového prehliadača zadáte adresu obľúbeného spravodajského servera a zrazu sa objaví nápis „Chyba: stránka sa nenašla“. Organizácia Reportéri bez hraníc každoročne vytvára zoznam krajín, ktoré svojich obyvateľov obmedzujú v slobode na internete a ohrozujú ich v prípade slobodného vyjadrovania názorov. V roku 2007 figurovali v tomto zozname krajiny ako Egypt, Severná Kórea, Saudská Arábia, Čína, Kuba, Sýria, Irán, Bielorusko, Barma, Tunisko, Turkménsko, Uzbekistan a Vietnam. Každá krajina proti slobode informácií na internete bojuje svojimi špecifickými metódami. Kým v Severnej Kórei je problémom už samotný prístup na world wide web, Čína sa hrdí jedným z najrýchlejšie sa vyvíjajúcich online sektorov na svete. Internet tam v súčasnosti využíva viac ľudí ako majú Spojené štáty americké obyvateľov. Koncom júna išlo o 338 miliónov osôb. Takmer každá dedina má prípojku na celosvetovú počítačovú sieť, čo môže závidieť nejedna obec v Európe, Slovensko nevynímajúc. Prístup na internet však ešte neznamená voľný prístup k informáciám.
Facebook, sex a Falun Gong
Peking je majster vo vyhľadávaní nepohodlných informácií a v ich promptnom zablokovaní. V celej Číne sa tejto činnosti venuje približne 50-tisíc zamestnancov. Každý región pritom zostavuje svoj vlastný zoznam zakázaných stránok, preto je možné, že web stránku, ktorú ešte vláda v Šanghaji považuje za neškodnú, v inej časti krajiny neotvoríte. V súčasnosti zoznam najvýznamnejších zakázaných serverov zahŕňa Facebook, Twitter, YouTube, Amnesty International, Deutsche Welle a mnohé iné. Z času na čas nefunguje Google a Gmail, občas postihne z áhadný výpadok Yahoo. Cieľ je pritom zrejmý: zamedziť prístupu k nepohodlným informáciám a sťažiť komunikáciu opozície voči režimu. Keďže mediálny svet sa mení doslova zo sekundy na sekundu, cenzori musia byť neustále v pohotovosti. Zoznam sa preto neustále vyvíja.
Stálice čiernej listiny zahŕňajú sektu Falun Gong, Tibet, ľudské práva, sex a aktuálne konflikty, ako napríklad nedávne protesty v regióne Xinjiang. Ďalšie heslá sa mimoriadne pozorne filtrujú a výsledky, ktoré znázorní vyhľadávač užívateľovi v Číne, sú diametrálne odlišné od štandardu v západnej Európe. Klasický príklad zahŕňa Námestie nebeského pokoja, Tian an Men – čínsky vyhľadávač Baidu zobrazí stránku plnú idylických obrázkov námestia a Maovho mauzólea; Google do idylky zakomponuje tanky. Cenzúra internetovej siete v Číne je dômyselný a prepracovaný systém. Za týmto účelom bol vyvinutý štátny projekt automatického digitálneho systému verejného dozorovania (v cene 800 miliónov dolárov). Je vo vlastníctve Ministerstva verejnej bezpečnosti Čínskej ľudovej republiky a nazýva sa „Jin Dun“ (Zlatý štít). Napriek jeho kontroverznosti sa považuje za najvyspelejší a najdynamickejší systém cenzúry internetu na svete. Vedci z Michiganskej univerzity po jeho preskúmaní zistili, že filter vie blokovať nielen vulgarizmy, ale aj frázy nežiaduce pre komunistický režim. Okrem toho ale obsahuje aj vážne bezpečnostné medzery, ktoré umožňujú kontrolovať počítače zvonku.
Počítačoví giganti cenzúru akceptujú
Ako všade inde na svete, aj v Číne platí známe „biznis je biznis.“ Kto si myslí, že veľké internetové korporácie protestujú proti cenzúre, je na omyle. Spoločnosti ako Google či Skype spolupracujú s vládou a samotné cenzurujú veľkú časť informácií. K vytvoreniu systému čínskeho internetového múru prispeli aj také firmy ako Nortel, Cisco, Sun Microsystems, 3COM, či Microsoft. Perspektívy viac ako miliardového trhu sú v dnešnej dobe dôležitejšie ako etika. Koniec koncov, Čína nie je jediná krajina, ktorá blokuje webové stránky a väčšina spoločností preto prísne rozlišuje medzi obchodom a politikou: „Politika je vecou vlády. My sme prišli robiť obchod.“ Kto nesúhlasí, môže z Číny odísť a na jeho miesto rýchlo nastúpi konkurent.
Čína sa pred niekoľkými desaťročiami rozhodla nastúpiť cestu ekonomického otvárania sa svetu. Dnes je prakticky nemožné nájsť produkt, ktorý by sa nedovážal z Číny. Postupné uvádzanie trhového mechanizmu do ekonomiky však nesprevádza politické uvoľnenie. Krajine stále vládne komunistická strana a prostredníctvom cenzúry sa usiluje o potlačenie akýchkoľvek náznakov volania po zmene. Princíp je jednoduchý: negatívne informácie v médiách nepočuť a na internete nie sú dostupné. To vyvoláva pocit, že ani neexistujú. V prípade, ak sa v niektorej časti krajiny vyskytne konflikt, všetky správy o ňom sú dôkladne filtrované a do obehu sa dostanú len tie, ktoré zdôrazňujú plnú vinu druhej strany. Bežný Číňan takejto manipulácii verejnej mienky podľahne. A nemožno mu to mať za zlé. Či sa nám to páči či nie, podľahol by jej aj bežný Slovák. Stačí sa pozrieť do histórie…
Čínska vláda v poslednej dobe aj napriek silnej kritike cenzúru internetu pritvrdzuje. Od júla tohto roku mal byť každý počítač predaný v Číne vybavený softvérom s názvom „Green Dam – Youth Escort“ (Zelená hrádza – Sprievodca mladých). Jeho oficiálnym cieľom bolo brániť v prezeraní webov propagujúcich násilie a pornografické stránky. Čo naozaj mal robiť, nie je ťažké uhádnuť. Čínska vláda však napokon vďaka obrovskej kritike odložila spustenie projektu na „neurčito“. Okrem sofistikovanej cenzúry prostredníctvom Zlatého štítu však vládne čínskemu internetu aj autocenzúra. Nielen preto, že v Číne platí zákon o webových politických zločinoch. Najmä preto, že nikto nechce mať problémy.
Európa kritizuje, ale vlastne mlčí
Politici tzv. „demokratickej časti sveta“ síce cenzúru ostro odsudzujú, ale v skutočnosti je to len „pro forma“. Ignorovať Čínu a diktovať jej pravidlá sa dnes neodváži nikto a tak počítačové korporácie bez výčitiek svedomia na jej území podnikajú. Týka sa to nielen internetu, ale aj výroby počítačov. Napokon, minuloročné olympijské hry sú jasným dôkazom, akú silu má zvyšok sveta proti nedemokratickému režimu ľudovej republiky. Veľké reči o tom, ako Olympijský výbor „prinúti“ Čínu zrušiť cenzúru, zostali len zbožnými prianiami. Napokon sa museli novinári uspokojiť s obmedzeným prístupom k vybranému zoznamu spravodajských serverov. Väčšina zakázaných stránok zostala zahraničným novinárom aj tak neprístupná.
Etika v pozadí cenzúry internetu je mimoriadne kontroverzná téma. Nie je správne ex ante ju odsudzovať, ak nepoznáme reálie danej krajiny. Na druhej strane, absolútne ju schvaľovať predstavuje stratu súdnosti. Pravda je – klasicky – uprostred. Čínska vláda aj zahraniční predstavitelia sú si plne vedomí faktu, že neobmedzený prístup k informáciám bude viesť k tlakom na zmenu zvnútra samotnej Číny. Tak v dejinách padla väčšina totalitných režimov. Preto sa Čína slobode informácií bráni a Západ ju, naopak, vyžaduje. Len málokto si ale vie predstaviť, čo by spôsobilo jej okamžité uvoľnenie: odtrhnutie Tibetu a vnútorného Mongolska? Vlnu štrajkov a nepokojov? Občiansku vojnu? Ani tí najlepší sociológovia nedokážu odhadnúť správanie 1,3 miliardy ľudí tvárou v tvár novej realite. Dôvod, ktorý k cenzúre v Číne vedie, je odsúdeniahodný – snaha strany o udržanie si neobmedzenej vlády. V pozadí je ale obava z destabilizácie Ázie, ktorú zdieľajú mnohí politici aj vedci. Etika a racionalita si preto niekedy môžu odporovať. Kto si myslí, že veľké internetové korporácie protestujú proti cenzúre, je na omyle.
