Marina Lewycka: Two Caravans (Dve maringotky), Penguin Books, Londýn, 2007, 310 strán. Marina Lewycka je anglická spisovateľka ukrajinského pôvodu, nositeľka niekoľkých ocenení za svoju tvorbu, do ktorej okrem iného patrí aj román História traktorov po Ukrajinsky, ktorý vyšiel aj v českom preklade. Súčasné romány sú si, zdá sa, veľmi podobné. Ich všeobecným motívom býva rozčarovanie zo života. Klasickým hrdinom je človek-tridsiatnik, ktorý sa rozhodne vzdať sa konvenčného života, ktorý si už užil, a rôznymi spôsobmi sa snaží nájsť „niečo nové“, „niečo iné“, v najširšom zmysle zmysluplné či aspoň zmysluplnejšie. Jemne a s postrehom Marina Lewycka si vyberá hrdinov, ktorí ešte, dalo by sa povedať, nie sú tak „ďaleko“. Román Dve maringotky sa začína na jahodovom poli v Kente, vo Veľkej Británii, a jeho hrdinovia sú Východoeurópania, ktorí sa, niektorí legálne, niektorí menej legálne, rozhodli privyrobiť si v Anglicku zberom jahôd. Na poli sú dve maringotky, mužská a ženská, a atmosféra pripomínajúca zemiakovú brigádu. Hneď od začiatku je sympatické, že Lewycka nevníma Východoeurópanov ako jednoliatu masu gastarbeiterov, ale veľmi jemne a s postrehom diferencuje. Skupinu ľudí zo štátov, ktoré sú novoprijaté do Európskej únie, takže v Británii už pracujú a žijú legálne, a z tých, ktoré ešte v Európskej únii nie sú a musia sa starať o veci ako víza a pracovné povolenia; študentov, ktorí si prišli privyrobiť počas skúškového obdobia a ktorých ženú sny o Anglicku, aké získali na hodinách angličtiny s učebnicami s Big Benom a pánom Brownom, ktorý hovoril angličtinou ako z BBC; nezakorenených, vykorenených ľudí, ktorí sa motajú po svete a snažia sa prežiť; Ukrajincov zo západu Ukrajiny, intelektuálov nadšených Oranžovou revolúciou; z východu Ukrajiny, potomkov baníkov, ktorí prišli o prácu, keď zavreli bane, a ktorí sa opierajú o staré hodnoty Sovietskeho zväzu. Sú tu naivní a poctiví chlapci, ktorí sa nechcú poddať konzumu, a zbohatlíci, ktorí si za prvé peniaze kúpia mobilný telefón a drahý oblek, aby predstierali spoločenské postavenie. Sú tu muži, ktorí „na Západe“ hľadajú „západnú“ manželku a muži, ktorí veria, že dobré manželky sú len z „neskazených“ „východných“ žien. Lewyckej postavy sú mierne karikatúry, prototypy, ale zároveň veľmi uveriteľné, vypracované do najmenších podrobností, navzájom sebou z najrôznejších spôsobov opovrhujú, a zároveň držia spolu. Absurditu takéhoto života, a vari celého multikulturalizmu vôbec, vystihuje vysvetlenie mladého Angličana o Brazílčanoch a Portugalcoch: niektorí Brazílčania predstierajú, že sú Portugalci, lebo ako Portugalci nepotrebujú v Británii pracovné povolenie. Avšak Portugalcov nikto nechce prijímať do zamestnania, lebo ako „legálni“ robotníci sa dožadujú vyššej mzdy a hlásia sa o rôzne práva, preto mnohí Portugalci predstierajú, že sú ilegálne pracujúci Brazílčania, aby neprišli o prácu a nenahradili ich „skutoční“ ilegálni Brazílčania. Kto sa v tom má vyznať? Záporní umierajú, kladní víťazia Toto je však len začiatok. Hoci takéto témy priam nabádajú k hĺbavému opisu biedy a bezvýchodiskovosti, Lewycká rozohráva veľkolepú akciu. „Mafián“ s ruským prízvukom unesie nevinné ukrajinské dievča, žiarlivá manželka majiteľa jahodového poľa svojho neverného manžela prejde autom, všetci „jahodoví robotníci“ nasadnú do maringotky, ktorú zavesia za ukradnuté auto a vydajú sa na cestu do Doveru, ktorá sa skončí v Sheffielde. Po ceste pracujú niektorí z nich v hydinárni, kde hrajú futbal s polomŕtvym kuraťom namiesto lopty, iní sa dostanú do „klasickej anglickej rodiny“, ktorú Lewycká opisuje z pohľadu „tradičných“ „Východoeurópanov“, iní sú svedkami prestrelky v nóbl londýnskej reštaurácii, z dvoch dievčat sa stanú prostitútky, život hlavnej hrdinky zachráni túlavý pes, ktorý skočí do cesty náboju z pištole, keď ešte deň predtým nocovali spolu v stane tábora alter-globalistov. Až na smrť tohto psa, ktorý sa k skupine pridá po ceste a ktorý v krátkych odsekoch opisuje všetko z ešte iného, „zvieracieho“ pohľadu, sa všetko končí šťastne, záporní hrdinovia dramaticky umierajú, kladní hrdinovia víťazia, výsledkom sú dvaja ukrajinskí zaľúbenci, ktorí po všetkých peripetiách a dobrodružstvách konečne môžu byť spolu. Humor, ktorý sa nevysmieva Práve táto „veľkoleposť“ je na Lewyckej príbehu najsympatickejšia. Nielen preto, že románu, ktorý miestami pôsobí ako detektívka a miestami ako groteska, dodáva napínavosť a spôsobuje, že sa číta „jedným dychom“. V žiadnom prípade si nemyslím, že Lewycka tému zľahčuje, aby knihu urobila prvoplánovo čitateľsky atraktívnou. Napriek tomu, že promiskuitná Poľka Yola má pletky z majiteľom jahodového poľa, aby si tak zabezpečila zmluvu aj na nasledujúce leto, napriek tomu, že Poliakovi Tomaszovi smrdia nohy v obnosených teniskách a Ukrajinec Andryi nosí tesilové nohavice, ktoré v „trendy“ študentskej kaviarni pôsobia nemiestne, Lewyckej humor nie je výsmechom a jeho cieľom nie je, aby sa nafúkaný „Angličan“ utvrdil vo viere, že všetky Poľky sú promiskuitné, všetkým Poliakom smrdia nohy a všetci Ukrajinci nosia nemoderné tesilové nohavice. Ani aby sa škodoradostní Východoeruópski intelektuáli uškŕňali nad svojimi nemotornými krajanmi, ani aby si zanadávali, že takíto im „na Západe“ robia hanbu“ a tešili sa z toho, ako oni patria do „novej“ generácie, ktorá sa „západu“ vyrovná. Oveľa podstatnejšie je, že Lewycka empaticky a láskavo zobrazuje ľudí, ktorí sa nenudia, ktorým sa život nezunoval, ktorí sa neboja veľkých gest a životu nebezpečných situácií, ktorí si nemyslia, že všetko je zbytočné a nič nemá cenu. Do života hlavičkou Východiskom väčšiny súčasných románov je pocit hrdinu, že bežný život je prázdny a nezmyselný. „Bežný život“ symbolizuje práca na plný úväzok, pravidelný príjem, splácanie hypotéky, predvídateľný stabilný partnerský život, sústava koníčkov prislúchajúca k spoločenskému statusu – večerné chodenie do kaviarní a barov, každoročná dovolenka, zveľaďovanie bytu. Nemčina má pekný výraz Aussteiger (doslova: „niekto, kto vystúpi.“) Aussteiger je človek, ktorý vystúpi z bežného života. Aussteiger-i sú tí Američania s vysokoškolským diplomom, ktorí robia barmanov v pražských krčmách, nemeckí bohémi, ktorí si prenajmú chatku v juhošpanielskej dedine, maľujú akvarely a pestujú vlastné paradajky, študenti, ktorí nechajú školu školou a v Ohňovej Zemi sprevádzajú turistov. Súčasné romány sú plné hrdinov – Aussteiger-ov, ktorí dávajú výpovede, rozvádzajú sa, sťahujú sa do bytov bez nábytku, odchádzajú do cudzích miest, zostupujú do studní, namiesto do práce chodia do plavárne, menia si mená a telefónne čísla, alebo telefóny vypínajú, hádžu do mora, motajú sa z miesta na miesto s pocitom nejasnej, ťažko formulovateľnej nespokojnosti, ktorej sa nijako nedá striasť. Lewycka, paradoxne, ponúka alternatívu. Hoci práve jej hrdinovia by mali byť utečencami, ktorí vystúpili zo svojich bežných životov v neperspektívnych krajinách, čitateľ má, naopak, pocit, že do života nielen vstupujú, ale priam skáču hlavičku. Lewyckej postavy a postavičky sú všetkým nadšené, tešia sa na to, čo ich čaká, hýbu sa, prežívajú, neboja sa veľkých zážitkov ani veľkých emócií. Majú výdrž a čosi ich ženie dopredu. Čosi, čo väčšine postáv v súčasných románoch chýba. Prečítať si Dve maringotky Mariny Lewyckej je pre čitateľa zvyknutého na všetkých tých zúfalých, unudených a nejasne nespokojných Aussteiger-ov úľava. A pritom Lewycka nepodlieha klamu, že chudoba rovná sa šťastie a len chudobní môžu byť skutočne šťastní. Nie všetky jej postavy sú šťastné, mnohé majú veľké problémy, veľké trápenia a ťažké životy. Jediné, čo by sa jej dalo, naopak, vyčítať, je, že sa snaží osloviť azda každý „súčasný problém“, od epidémie aidsu v Afrike po fajčenie marihuany britskými mladistvými. Ale podstatné je, že jej postavy majú, na rozdiel od bezduchých povaľačov, veľké duše.
