Veľké myšlienky sú nebezpečné. To nás naučilo dvadsiate storočie. Začínajú sa slovami, na ktoré sa dá nachytať, a končia v koncentrákoch a gulagoch. A nejde zďaleka len o politiku. Nie je to nepodobné ani v architektúre. Le Corbusierove modernistické idey oddeleného bývania a práce sa skončili ohavnosťami, akými sú panelákové sídliská, pripomínajúce skôr kocky na hranie rozhádzané rozhnevaným obrím dieťaťom, než miesto (mesto) na život desaťtisícok ľudí. Aký je však svet a život bez akýchkoľvek veľkých myšlienok, zakúšame hádam viac ako hociktorá iná európska krajina práve my a práve teraz. A znova nejde ani zďaleka len o politiku. Vidno to na uliciach. Na jednej strane sa nákladne rekonštruujú nehodnotné nájomné domy z 19. storočia postavené v opulentných, no neinvenčných neoslohoch a ich fasády v pastelových farbách pripomínajú skôr kulisy zábavného parku ako životný priestor. Na strane druhej sa stavajú neekologické a vkus urážajúce niekoľkohektárové prízemné nákupné centrá, ktorých postupná premena na centrá trávenia voľného času nie je dôsledkom ich kvalít – či už architektonických alebo iných –, ale hrozivou výpoveďou o kultúre konzumného spôsobu života. A čo je medzi tým? Verejné budovy? Verejné priestory? Nie. Nanajvýš tzv. polyfunkčné pseudofuncionalistické škatule vyjadrujúce prinajlepšom ekonomický boom v stavebníctve a vôľu „developerov“ zarobiť kým sa dá, no nič viac. A tu zrazu padne akoby z inej planéty otázka urbanizmu. To sú tie veľké myšlienky architektonického ateliéru B.I.G. – Bjarke Ingels Goup z Kodane. Ich projekty nie sú veľké svojou originálnosťou. Jedno z ich diel prebralo a roztiahlo fasádu zo sídla Diora v New Yourku od Christiana Portzamparca. Iné pripomína líniami Zahu Hadidovú – dlho tehotnú stavbami, ktoré však v tom čase ešte „len“ kreslila, až kým neprišiel zlom v podobe významnej Pritzkerovej ceny za rok 2004. V súčasnosti patrí medzi najväčšie hviezdy a stala sa viac štýlom ako autorom – a tak prirovnanie k nej je rozhodne možné brať viac ako kompliment, než výčitku. Projekty ateliéru B. I. G. nie sú veľké ani avantgardnosťou. Skôr sa miestami vracajú do minulosti. Nájdeme tu funkcionalistické alebo skôr neofuncionalistické námety, ktorých prvky sa dajú odsledovať na viacerých kvalitných stavbách zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Iné sa úplne minuli s dobou, ako napríklad súťažný návrh na pražskú budovu Českej národnej knižnice, ktorý vyvoláva dojem zrážky rozpohybovaného Guggenheimovo múzea v Bilbau od Franka Gehryho s popísaným domom Anděl od Jeana Nouvella v pražskom Smíchove. Ich plusom rozhodne nie je ani postmoderná hra na efekt prvého dojmu. Hravosť sa o chvíľu opozerá a prechádzajúc okolo tohto modelu tretí raz ďakujem porote, že vybrala iný návrh a oné dielo ostalo len v tejto podobe. Veľkosť ateliéru Bjarke Ingels Group nie je dokonca daná ani výlučne tým, že preň pracuje osemdesiat ľudí – skôr rôznorodosťou ich povolaní. Vychádza zo širších rozmerov, ako je architektúra: návrhy budov. Zahŕňa v plnej miere urbanizmus aj enviromentalizmus. Projekty netvoria len to, čo je ich primárnym účelom: prístav neumožňuje len ukotviť lode, ale posúva mestský priestor a spája tieto dva prvky, tieto dva elementy. Tvoria verejné miesta, súvislosti a možno časom budú tvoriť aj vzťahy. Dávajú si za cieľ viac ako stavať. Ich cieľom je stavať s nejakým cieľom, s istým zreteľom – s istou myšlienkou. Niekedy veľkou – ako je to v prípade snahy integrovať moslimských prisťahovalcov v Dánsku prostredníctvom úplne novej štvrte s mešitou, prvou svojho druhu v tejto krajine – inokedy s myšlienkou menšou. Niekedy dokonca úplne scestnou, ako je to v prípade súboru samostatne stojacich päťuholníkových rodinných domov, pri ktorých je prívlastok „samostatne“ čistou zlomyseľnosťou. Vesmírnemu oku svojím rozložením v teréne pripomínajú vzor žirafích škvŕn. A zárukou šťastného susedského spolužitia v dvoch najväčších domoch (a nielen v tých), ktoré sú umiestnené uprostred a majú takmer úplne presklenú fasádu, je len konfigurácia obyvateľov – exhibicionista na jednej strane a voyeur na druhej. Môžete sa však presvedčiť sami, na dvadsiatich mimoriadne efektných, podsvietených modeloch prezentujúcich osemnásť predstáv štúdia B.I.G. v bratislavskej Design Factory, každý deň až do 15. apríla s voľným vstupom. A možno v tomto tmavom priestore obohatenom videosekvenciami objasňujúcimi (a niekedy zastierajúcimi) vznik nápadov a hudbou prídete na nejaké vlastné veľké myšlienky. Už je znova čas si na to trúfnuť. Autor je fanúšik modernej architektúry
