Z poverenia predsedu slovenskej vlády Vojtecha Tuku rokoval koncom mája 1941 predseda Ústredného hospodárskeho úradu Augustín Morávek s nacistickými poradcami D. Wislicénym a E. Gebertom o možnosti vyviezť aspoň časť slovenských Židov zo Slovenska do Generálneho Gubernátu (časť obsadeného Poľska). Ponuka slovenskej strany, aj keď v podstate neoficiálna, nemeckým poradcom hrala do kariet, a preto ani neprekvapuje, že Morávek mohol konštatovať, že ,,je pravdepodobné, že sa dostane súhlas z Berlína“. Aby sme pochopili dôležitosť tohto momentu, treba sa vrátiť do leta roku 1940. Koncom mája prvý nemecký veľvyslanec v Bratislave Hans Bernard vypracoval rozsiahly materiál Nemecké pripomienky voči Slovensku, v ktorom sa o.i. konštatovalo: „židovská otázka sa nijako neblíži k riešeniu, takže títo najhorší nepriatelia Nemecka sa ešte aj na Slovensku pokladajú za nepostrádateľných občanov“. Na ceste k radikálnemu riešeniu Nemecko si v lete 1940 uvoľnilo ruky a mohlo sa venovať aj riešeniu radikalizácie slovenskej politickej scény. Stalo sa tak na sklonku júla pri známych rokovaniach v Salzburgu, kde na základe tlaku Adolfa Hitlera a jeho najbližších spolupracovníkov došlo k výrazným zmenám na vládnych miestach v Bratislave spojených najmä s dočasným posilnením radikálnych ľudákov reprezentovaných Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom. Ďalším významným momentom sa stal príchod nacistických poradcov (beráterov). Novovymenovaný veľvyslanec Nemecka Max von Killinger dostal už deň po Salzburgu, teda 29. júla telegrafickú správu od Joachima von Ribbentropa, v ktorej sa konštatovalo, že treba urýchliť menovanie nacistických poradcov a medzi tými najnevyhnutnejšími uviedol aj poradcu pre židovskú otázku. Stal sa ním Dieter Wislicény, jeden z najbližších spolupracovníkov Adolfa Eichmanna. Svoju úlohu najlepšie definoval sám: „Je jasné, že keď sa Židom vezmú obchody a majetok, musí sa pre nich v nejakom zmysle nájsť ventil. Takýmto ventilom je vysťahovanie vo veľkom formáte.“ Wislicény, samozrejme, rátal s tým, že na Slovensku nájde ochotných spolupracovníkov, ktorým rasistické riešenie židovskej otázky prinesie prospech. Jedným z najagilnejších bol už spomínaný Morávek. Po májovom rokovaní, na ktorom slovenská strana ponúkla deportovanie židovského obyvateľstva, nasledoval ďalší krok. V polovici leta 1941 odišla do Poľska skupina „expertov“, ktorú tvorili z nemeckej strany beráteri D. Wislicény a A. Smagon a zo slovenskej strany Morávek, vedúci 14. oddelenia ministerstva vnútra, ktoré malo na starosti židovskú otázku, Gejza Konka, prezidiálny šéf ministerstva vnútra Izidor Koso, vládny komisár židovských pracovných táborov a stredísk Július Pečúch a veliteľ koncentračného tábora v Ilave Štefan Krchniak. Nacisti navštívené pracovné tábory starostlivo vybrali, účastníci videli len to, čo im nemecká strana chcela ukázať. Napriek tomu boli reakcie niektorých odmietavé. Pečúch dokonca uviedol, že podmienky v táboroch budú nakoniec viesť k fyzickej likvidácii väznených a Koso označil zaobchádzanie s väzňami za neľudské a nekresťanské. Úvahy o budovaní podobných táborov na Slovensku považovali za nereálne. Napriek tejto negatívnej skúsenosti bol Morávek jedným z hnacích motorov pripravovaných deportácií. Nečakaná šanca Morávkovo úsilie bolo z jeho strany pochopiteľné. Nacistické riešenie židovskej otázky sa pre neho stalo nečakaným odrazovým mostíkom k nevídanej kariére. Priemerný úradník s mierne naštrbeným kádrovým profilom (predtým bol členom živnostenskej strany, ktorá sa orientovala jednoznačne československy) sa podlízavosťou a prispôsobením sa politickej rétorike najradikálnejších zložiek politickej scény ocitol na vrchole pyramídy riešenia tohto problému na Slovensku v rokoch 1940 až 1942. Umne využívajúc, že bol protežantom predsedu vlády, stal sa usmerňovateľom arizačného procesu a v neskoršej fáze katalyzátorom procesov, ktoré viedli k deportáciám židovských obyvateľov. Jeho kariéra v tejto oblasti nebola priamočiara, ale to, že sa vo vhodnom čase ocitol na vhodnom mieste, spôsobilo, že sa stal jedným z hospodársky a čiastočne aj politicky najvplyvnejších mužov štátu. Už začiatkom jesene 1939 odišiel na žiadosť niektorých živnostenských organizácií na dva mesiace do Nemecka a Maďarska, aby tu získal poznatky o riešení židovskej otázky. Podľa všetkého si celkom jasne po svojom návrate uvedomil, kam bude smerovať skôr či neskôr vývoj aj na Slovensku. Výsledky svojej cesty totiž zhrnul do obsiahleho materiálu, v ktorom navrhol aj riešenia, a ten následne rozposlal najvplyvnejším činiteľom v HSĽS i štáte. Nezareagoval nik – okrem Tuku. Po ich osobnom stretnutí premiér zriadil 31. januára 1940 Hospodársku úradovňu predsedníctva vlády, do jej čela postavil Morávka a jej úlohou malo byť koordinovanie všetkých prác spojených s riešením tejto otázky. Samozrejme, že novozriadená organizácia kompetenčne narazila na ministerstvá hospodárstva a financií, ako aj na nižšie orgány štátnej správy. Stretla sa s nevôľou časti straníckych štruktúr, ktoré tiež cítili svoju šancu pri chystanom hyenistickom drancovaní židovského majetku. Morávek však veľmi dobre vedel, že presadiť sa môže len vďaka agresivite a neochvejnej podpore Tuku. Ten naopak muža, akým v danej chvíli bol Morávek, nevyhnutne potreboval. Nacisti cítili, že na Slovensku potrebujú pritvrdiť politickú líniu a riešenie židovskej otázky bolo najlákavejším kúskom, kde mohli počítať s chamtivosťou a bezohľadnosťou možných arizátorov. Morávek začal vydávať smernice a vyhlášky, navrhoval zmeny už platných zákonných noriem, písal články, organizoval prednášky, polemizoval, kritizoval. Tukova hlásna trúba Prvý ostrý stret sa odohral v súvislosti s prípravou arizačného zákona začiatkom roku 1940, no Morávek ešte neuspel. Prijatá koncepcia sa stala vďačným sústom pre neutíchajúcu kritiku arizačného procesu z radikálnych pozícií. Aby mohol svoju argumentáciu oprieť o skúsenosti nacistov a argumentačne tak získať prevahu, odišiel znovu na študijnú cestu do Nemecka. Po návrate jeho aktivita gradovala a začal preberať iniciatívu. Tuka z pozadia všetko usmerňoval, Morávek bol jeho hlásnou trúbou. Všetko zároveň zapadalo do politickej atmosféry leta a jesene 1940 a Morávek v tejto hektickej dobe konečne presadil vydanie nariadenia o súpise židovského majetku, ktoré bolo podmienkou pre realizáciu jeho arizácie. K najradikálnejšiemu prielomu však došlo 3. septembra 1940, keď slovenský snem splnomocnil vládu, aby v priebehu jedného roka urobila všetky potrebné opatrenia na vykonanie arizácie. Parlament sa tak zbavil zodpovednosti a preniesol ju na vládu – Tuka a Morávek dosiahli, čo chceli. Morávek demagogicky využíval nacistickú rétoriku, odvolával sa na úzku spoluprácu s Wislicénym, čo dokumentovala aj ich spoločná pracovná cesta do Viedne a Prahy. Jeho návrhy už celkom otvorene hovorili o rasistickom riešení židovskej otázky na Slovensku. Išlo mu už nielen o zbavenie ich majetku, ale najmä o zbavenie ich občianskych a ľudských práv. Celú otázku postavil ako vyslovene politický problém. Keďže Tukova neustála podpora mu umožnila skoro všetky návrhy postupne realizovať, jeho moc sa upevňovala, stával sa arogantným nielen k Židom, ale aj k predstaviteľom ľudákov, ktorí ho za jeho postoje kritizovali. Kritika pritom prichádzala hlavne z hospodárskych rezortov, pretože sa postupne ukázalo, že Morávkom realizovaná arizácia je vlastne rabovanie. Celým procesom prirodzene prerástla korupcia, klientelizmus, rodinkárstvo, prospechárstvo. Pri autoritárskom riadení, na čele ktorého dlhý čas neochvejne stál Morávek a jeho tútor Tuka, to inak ani nemohlo byť. Ústredný hospodársky úrad Augustín Morávek dosiahol, že už 16. septembra 1940 vznikol pod jeho vedením Ústredný hospodársky úrad, podriadený predsedovi vlády. V prípade arizácií mal skoro všetky právomoci a neobmedzené kompetencie, proti jeho rozhodnutiam sa nedalo odvolať. Všetkých 140 zamestnancov plne podliehalo Morávkovi, ktorý dôsledne uplatňoval pri riadení vodcovský princíp. Dogmou sa pre neho stali národnosocialistické princípy, ktoré však používal ako vhodnú zástenu pre svoju činnosť. Mnohým spočiatku lahodila jeho argumentácia, ako sa arizáciou židovského majetku zlepší sociálne postavenie slovenského obyvateľstva, aj keď v duchu doby hovoril o obyvateľstve „árijskom“. Nezabudol však sľubovať dostatočné porcie z arizačného koláča nemeckej a ako sa neskôr ukázalo maďarskej menšine. Pod jeho kuratelu sa dostala aj Ústredňa Židov, kompetenčne podriadená ÚHÚ. Mala na celom Slovensku 350 zamestnancov, ktorí museli Morávkovmu úradu chtiac-nechtiac pomáhať. Morávek proces arizácie zjavne nezvládol, alebo presnejšie zvládol ho tak, ako vyhovoval jemu, Tukovi a najbližším spolupracovníkom. Čísla o arizovaných židovských podnikoch sa rôznia, no najpravdepodobnejší údaj hovorí o 10 025. Ako Morávek správne pochopil, arizácie mu priniesli nielen skoro neobmedzenú politickú moc, ale stali sa pre neho najmä zdrojom dovtedy nevídaných príjmov. Nie je samozrejme možné ani len tušiť, k akému majetku sa Morávek a jemu blízki dopracovali. Nedávna aféra s tzv. spiacimi kontami vo švajčiarskych bankách však mnohé minimálne poodhalila. Ako preniklo aj do našich médií, medzi týmito kontami bolo konto Vojtecha Tuku. Žiaľ, informácia neskôr upadla do zabudnutia a verejnosť sa nedozvedela, aká bola výška tohto konta, ani aký bol jeho ďalší osud. S veľkou pravdepodobnosťou sa však dá tušiť, že išlo o financie spojené s arizáciami. Možných zdrojov tu bolo niekoľko – úplatky arizátorov i postihnutých Židov. Nie nadarmo sa Morávek najviac v rámci celého procesu angažoval pri určovaní zásad likvidačných hodnôt arizovaných podnikov. Pritom postupné znižovanie ich likvidačnej hodnoty bolo bezmála pravidlom, rovnako ako nesplácanie ani toho zostávajúceho minima. Na svoje si tak prišli arizátori a tí, ktorí arizácie umožňovali. Doplatili na to pôvodní majitelia a, samozrejme, štát. Morávek odmietal všetku kritiku a tá sa, samozrejme, dala očakávať – veď nebolo možné uspokojiť všetkých. Tuka však Morávkovi dlho držal chrbát a určite vedel prečo. Vlna kritiky z radov HSĽS V druhej polovici roku 1941 sa však problém dostával do novej roviny. Sťažnosti išli najmä z radov HSĽS. V jednej z nich sa písalo: „V prvom rade pomáha v arizácii celej rodine, počnúc od bratov až po švagrov a potom prídu na rad kamaráti.“ Koncom októbra 1941 Dôvernícky zbor HSĽS požiadal Tisu, aby dal prešetriť činnosť ÚHÚ a osobne Morávka. V liste sa uvádzalo, že sám arizoval v šiestich prípadoch a jeho rodinní príslušníci v ďalších 35. V liste sa naznačila i jeho promaďarská orientácia, čo sa malo prejaviť aj pri arizáciách. Keď si ešte doplníme, že podľa povojnových údajov sľúbil nemeckej menšine tretinový podiel na arizácii, nie je možné sa čudovať kritike vnútri HSĽS. Majetku bolo pomerne málo, a majetkuchtivých veľa. Morávek sa síce ocitol v chúlostivej situácii, ale jeho pozícia bola ešte stále pevná. Po prijatí židovského kódexu 9. septembra 1941 a relatívne ukončenom arizačnom procese vznikla masa obyvateľstva zbavená nielen majetku, ale aj všetkých práv. Otázka ich odstránenia zo Slovenska sa pre arizátorov a organizátorov tohto procesu stala nanajvýš aktuálnou. Ponuka zo slovenskej strany bola na svete a tak nacisti pritlačili na októbrovom rokovaní v Hitlerovom hlavnom stane. Neskôr k tomu Alexander Mach uviedol: „Pomocou Nemcov sa chceme zbaviť všetkých Židov. Najväčší krok sme urobili vtedy, keď sme boli v Hlavnom stane u Führera. Mali sme možnosť hovoriť s Heinrichom Himmlerom a v prítomnosti pána ministra zahraničia sa odpovedalo na otázku, koľko máme tých Židov u nás, že 90 000. Povedali nám, že oni ich budú potrebovať.“ Nemci očakávali od slovenskej vlády praktickú pomoc pri deportáciách. O tejto ochote vedeli a tak na známej konferencii vo Wansee v januári 1942 mohol Reinhardt Heydrich konštatovať, že sa na Slovensku problémy neočakávajú. Potom už nasledovala len formálna nacistická žiadosť a formálny súhlas z Bratislavy. Deportácie sa mohli začať. Morávek pôvodne očakával, že sa k nim bude môcť prikročiť už na jeseň 1941, čo by mu umožnilo aspoň načas odpútať pozornosť od neprehľadných arizácií. Keďže sa tak nestalo, sústredil sa nielen na dôsledné presadzovanie vysťahovania Židov, ale aj na kampaň, v ktorej prezentoval ukončenie arizačného procesu a vyzdvihovanie jeho prínosu pre Slovensko. Deň po odchode prvého transportu na zasadnutí Štátnej rady 26. marca 1942 jednoznačne hovoril, že arizačný proces je ukončený, a preto vlastníci tohto majetku nie sú potrební a môžu ich odtransportovať. Iste, lepšie by bolo povedať, že musia byť odtransportovaní, lebo čo ak sa situácia zmení a oni si budú nárokovať vrátenie svojich majetkov? Prvé transporty a následný pád Začiatok transportov na chvíľu odviedol pozornosť od Morávkovho úradu a jeho činnosti. V súvislosti s pripravovaným zákonom, ktorý mal legalizovať už rozbehnuté deportácie, sa Morávek opäť angažoval, keď ostro vystupoval proti udeľovaniu výnimiek a usiloval sa, aby táto kompetencia prináležala iba predsedníctvu vlády, v konečnom dôsledku Tukovi a jemu. Určite nie náhodou mu záležalo nielen na tom, aby deportácie prebehli čo možno najrýchlejšie, ale aby boli čo najširšie. Potreboval po sebe dôsledne pozametať arizačnú špinu. Táto jeho iniciatíva však už nenašla patričnú odozvu. V lete 1942 sa okolo predsedu vlády rozkrútil kolotoč politických afér, čo oslabilo jeho politické postavenie. Táto skutočnosť musela poznačiť aj Morávka. Začala sa prešetrovať činnosť ÚHÚ i jeho samotného a kruh sa uzatváral rýchlejšie, ako Morávek predpokladal. Nakoniec prvého júna musel sám vypovedať pred vyšetrovacou komisiou, čo nakoniec viedlo 30. júna k jeho rezignácii. Následne ÚHÚ podriadili ministerstvu hospodárstva. V januári 1943 mienila kancelária prezidenta republiky zaviesť disciplinárne pokračovanie proti Morávkovi za zneužívanie funkcie. Proti tomu sa postavil Tuka. Argumentoval tým, že Morávek vykonával funkciu dobre, pretože „už začiatkom roku 1942 situácia bola taká, že sa mohlo pristúpiť k deportáciám židovských občanov bez ohrozenia hospodárskej rovnováhy slovenského štátu“. Morávek však už nemal najmenšiu chuť podieľať sa na objasňovaní arizácií. Jeho stopa sa stráca niekde v Maďarsku ešte v roku 1943. Núdzou určite netrpel, či však narabovaný majetok stihol aj využiť, dosiaľ nie je objasnené. Určite by bolo zaujímavé zistiť, či aj on nedisponoval kontom vo švajčiarskych bankách – medzi ,,spiacimi“ kontami jeho nenašli – alebo, či sa o neho zaujímali tajné služby. Je možné, že minimálne maďarská a nemecká nejakými informáciami pravdepodobne disponovali. Ktovie, či sa mu podarilo ukryť v niektorej zasľúbenej krajine, alebo sa nakoniec aj on stal obeťou násilia. Tieto otázky zostávajú bez odpovede.
