Kedysi dávno v šťastnom Anglicku Jeremy Bentham, jeden z predchodcov filozofie utilitarizmu, obedoval v spoločnosti obchodníka. Keď už mal podnikateľ dosť filozofovho rozprávania, pozastavil jeho rečnenie hovoriac: „Pán Bentham! To čo hovoríte, to sú iba idey! Nič iba idey!“. Na to Bentham, naberúc dych odpovedal: „Drahý pane, bol kedysi filozof Jean-Jacques Rousseau, ktorý napísal knihu. Tá kniha neobsahovala nič, iba idey. Ale druhé vydanie tej knihy bolo zviazané v koži tých, ktorí sa smiali, keď vyšlo jej prvé vydanie“. Táto anekdota ilustruje vieru v silu idey, tak blízku ľuďom ľavice – dávnej aj súčasnej. Obľúbenou činnosťou pravicových intelektuálov je kritizovanie ľavice práve za túto vieru v uskutočniteľnosť racionálnej nápravy neracionálnej spoločenskej reality a konkrétne obviňovanie Rousseaua zo začatia tohto prečinu. Význam (ne)slávnej knihy Paula Johnsona s názvom Intelektuáli môžeme obmedziť na to, že to nie je nič iné ako viera ľavicových intelektuálov v silu racionálnych ideí, ktoré včleňovali do života podnietení svojou hybris, ktorá spôsobila, že utrpeli tú obrovskú a nevyhnutnú porážku. Takýto spôsob pochopenia problému dovoľuje vyjasniť programový antiintelektualizmus pravice. Poukazujúc na hmatateľný príklad marxizmu, pravicoví intelektuáli sa tvrdošijne snažia dokázať, ako silne škodlivé môžu byť idey. *** V poslednej dobe niektorí s pravicou zviazaní intelektuáli vyjadrujú žiaľ nad tým, že sa svojim angažovaním pričinili k návratu pravicových politických zoskupení k moci a dnes zapierajú mená krstných otcov a matiek tohto úspechu. Úspechu, ktorý ako je známe, sa zakončil veľkou a bolestnou porážkou pre všetkých. Ťažko sa im diviť. Ukázalo sa totiž, že „druhé vydanie“ nimi proklamovaných ideí – nezávisle na tom, či sa z nich smiali, či nad nimi plakali – je práve preto trpezlivo a dôkladne viazané do našich koží, a to ich zavádzateľmi. Francúzsky teoretik psychoanalýzy Jacques Lacan navrhol rozdelenie na dva typy súčasných intelektuálov, ktorých výstižne nazýva bláznom a lotrom: „ Blázon je neškodný, prostácky, no z jeho úst vychádzajú pravdy, ktoré nie sú iba tolerované, ale sú akceptované vďaka tomu, že ten blázon nosí niekedy na sebe insígnie dvorného blázna. Podľa môjho názoru analogický tieň uspokojenia, analogická fundamentálna „hlúposť“ ozrejmuje význam ľavicového intelektuála. Do opozície k hore uvedeným staviam to, čo tá istá tradícia často pomenuváva súčasným termínom, termínom považovaným v konjunkcii s prvým, a menovite lotrom. To znamená, že to nie je nikto nezvyčajnejší od každému známeho pána Kowalského, ale obdarený väčšou silou charakteru. Každý vie, že určitý spôsob sebaprezentácie, ktorý je súčasťou ideológie pravicového intelektuála, je postavený na hraní role toho, kým on skutočne je, presnejšie povedané lotrom. Inými slovami, neustupuje pred dôsledkami toho, čomu sa hovorí realizmus, to znamená, že keď to je potrebné, prizná sa, že je bezočivcom“. Komentujúc toto rozdelenie (ktoré silno pripomína dobre známe delenie medzi bláznom a kňazom navrhované Leszkom Kolakowským) Slavoj Žižek konštatuje, že pravicový intelektuál je lotrom, konformistom odvolávajúcim sa na existenciu daného poriadku ako na argument pre jeho existenciu a vysmieva sa z ľavice, hovoriac o jej „utopistických“ plánoch, ktoré nakoniec vedú ku katastrofe. Ľavicový intelektuál je naopak bláznom, dvorným zabávačom, ktorý dáva verejne najavo klamstvo existujúceho systému, ale jeho kritické slová ostávajú bezmocné. Žižek si tiež myslí, že teraz, po úpadku socializmu, je„lotor“ neokonzervatívnym stúpencom otvoreného trhu, ktorý brutálne odvrhuje všetky formy spoločenskej solidarity ako bezvýznamný sentimentalizmus, zatiaľ „blázon“ je dekonštruktivistickým kritikom kultúry, ktorý – riadiac sa svojimi ľudovými procedúrami majúcimi za cieľ „vyvracať“ existujúci poriadok – slúži v určitosti ako doplnok k nemu. *** Hlavnou ideou tejto knihy je presvedčenie, že sa filozofia nemôže zadebňovať v tradične vytvorených formách reflexie, ani konzervovať existujúci spoločenský poriadok. Nemusí ale nevyhnutne ísť proti tomu, o čom môžeme uvažovať, stavať sa do pozície ironickej a bezvýznamnej kritiky existujúceho poriadku upokojujúceho ako ópium – bolesť ľahostajnej účasti v ňom. Filozofia sa musí aktívne zúčastňovať v spoločenskom živote. Musí do neho zasahovať. Keďže k dispozícii majú každopádne iba idey, môžu filozofické intervencie prebiehať jedine s ich pomocou. Od idey totiž niet úniku. Ak je to pravda, tak si musíme uvedomiť nový čas na iné, nové idey a dúfať, že ich vydanie bude potrebovať menej ľudskej kože. Jednou z tých ideí, ktoré tvoria základ hodnotení a téz zhrnutých v tejto knihe, je presvedčenie, že by bolo vhodné pozbaviť sa do tejto doby vytváraných delení myslenia na ľavicové a pravicové a nahradiť ho alternatívnym rozdelením na prívržencov otvorenej spoločnosti a zástancov vízie spoločnosti a politiky ako uzavretej jednoty. Vďaka tomu sa možno podarí, prinajmenšom z časti, neutralizovať tradičnú, do podnetov súčasnej epochy nepatriacu „straníckosť“ spoločenskej úlohy intelektuála, na ktorú je odsúdený od prirodzenosti svojho poslania. Jeho nástrojom totiž ostanú len idey. Preto je ťažké ukryť, že – po tretie – táto kniha bola napísaná z ideologickej perspektívy prívrženca otvorenej spoločnosti, náboženstva, politiky a filozofie. Tu prijatá možnosť otvorenosti si vyžaduje aspoň čiastočné filozofické zdôvodnenie. Žijeme v epoche prelomu. Tento prelom sa dotýka všetkých sfér nášho života. Je teda prirodzené, že dnešná doba prehodnocovania nemôže obísť ani filozofiu. Rozhodne väčšiu časť postgréckych filozofických koncepcií je možné označiť za rozdielne spôsoby realizácie túžby, aby v symbolickej rovine prebiehala kompletná a vyčerpávajúca rekreácia bytia a dosiahnuť (čo najväčšiu možnú) vernú jazykovú kópiu „bytia“ – čiže odkryť absolutnú pravdu. V nasledujúcich dobách to nevyhnutne viedlo k vytváraniu uzavretých významových systémov, ktoré si robili nárok na to, že tú absolútnu pravdu správne a presne zachytili. Súčasný prelom vo filozofii môžeme označiť ako vzburu proti jej tradičnej uzavretosti a ako snaženie sa, aby filozofia stále ostala otvorená veciam novým ešte neznámym, aby unikala uzavretosti, ktorá bola a je formou ohraničenia a tiež zaslepenia. Súčasná filozofia je teda výzvou na rozchod s dominujúcimi spôsobmi myslenia v našej filozofickej kultúre, ktoré neustále (niekedy proti dominujúcim intenciám a deklaráciám) klesajú na tradičnú filozofickú uzavretosť systémov vytváraných doteraz. Práve táto kniha je výzvou k hlbokej redefinícií úloh filozofie a celkovo iného chápania jej prirodzenej povahy. Opiera sa o ideologické presvedčenie, že v súčasnej epoche úloha strážnika onej pravdy, dokonca aj keď ešte nebola odkrytá, podlieha radikálnej zmene. Filozof dostáva teda úplne novú úlohu – stáva sa strážcom otvorenosti. *** Obidva horeuvedené chápania úloh filozofie sú zaťažené veľkým rizikom. Filozof, ktorý sa snaží dosiahnuť absolútnu pravdu riskuje, že sa stane strážcom dogmy a že bude považovaný za nepotrebného v tomto dynamicky sa meniacom svete. Filozof, ktorý ako strážca otvorenosti chce udržať krok s rýchlo bežiacimi dejinami, riskuje, že vo svojom snažení učiť sa od histórie a od obyčajných ľudí a tiež vplývať na ich život, zostane výrazne otlčený. Môže totiž stratiť múdrosť a šírku rozhľadu, ktorú je jednoduchšie získať a uchrániť vo vysokej veži. Znamená to, že aj tak určité riziko musíme prijať, pretože je jednoducho nevyhnutné. Zdá sa však, že z tejto dichotómie medzi nadnesenou povýšenosťou (alebo povýšeneckou nadnesenosťou) a zaslepeným angažovaním (ktoré je tiež angažovaným zaslepením) je isté východisko, ktoré môže toto riziko značne zmeniť. Môžeme totiž dialekticky oscilovať medzi dvoma horeuvedenými pólmi, raz chrániac sa vo veži so slonovinovej kosti pred hlukom nerozumnej skutočnosti, aby sme ju v pokoji podrobili intelektuálnemu rozboru, alebo tiež aspoň nabrať dych, aby následne takto vyzbrojený sme sa pustili vyskúšať aktívne v nej (nerozumnej skutočnosti- pozn. prekladateľa) intervenovať. Počas selekcie esejí, z ktorých sa skladá táto kniha a tiež počas ich opätovného čítania, som si s dosť silným zaskočením uvedomil, že spojené dokopy vytvoria dosť silné antiliberálne dojmy. Tieto dojmy sú ale dosť klamné. Tieto eseje totiž zhodne s podtitulom tejto zbierky, filozoficko-politické intervencie, tvoria pokus o toto pôsobenie. Vo veľkej miere sú to ale intervencie v myšlienkovej línii poľského liberalizmu. Púšťam sa do nich nie preto, aby som podrobil liberalizmus kritike a celkovo ho odvrhol, ale práve preto, aby som v liberalizme odstránil to, čo v ňom bolo stále najvhodnejšie, a menovite jeho emancipačný potenciál. Intervencia sa mi zdá nutná, pretože stimulujúca sila liberálneho myslenia podlieha potláčaniu inštitualizovanou a zdogmatizovanou, politickou a intelektuálnou reprezentáciou poľského liberalizmu. Hodnotiac týmto spôsobom stav poľského liberalizmu, si nerobím požiadavky ani výhrady na originálnosť a podrobnosť. Strata emancipačnej sily slobodného myslenia jej poľských hlásateľov sa stala samozrejmosťou pre väčšinu ľudí v Poľsku, ktorí boli spočiatku pripravení na veľké obetovanie sa pre tieto emancipačné ideály, ale po dekáde usilovania sa pochopili, že ich práca je znevažovaná a nivočená tými, ktorým zverili svoju dôveru. *** Všeobecné, lepšie povedané „demokratické“, rozčarovanie liberalizmom vytvára otázku, kto a ako môže ten tradičný liberálny potenciál slobody uchrániť. Jednu narážku, ktorá je zahrnutá v jednej z nasledujúcich esejí, by bolo možné v krátkosti vyjadriť tvrdením, že alternatívna pozícia voči tradičným intelektuálno-politickým postojom sa musí utvárať z rýdzo egalitárnych a demokratických ľavicových ideí, ktoré sa každopádne musia podoprieť a doplniť dvoma pojmami, ktoré sú tradične považované za nemožné pre zmierenie sa s ľavičiarstvom. Ide konkrétne o pojem liberalizmu v jeho rôznych uplatneniach a tiež o pojem spoločného dobra, ktoré boli v minulosti privlastňované pravicovo-republikánskymi politickými koncepciami. Moderné chápanie ľavičiarstva v súčasnom svete nemá totiž význam bez politického a mravnostného liberalizmu, ale tiež nemá význam bez liberalizmu ekonomického. Všetky tie oblasti, v ktorých tradičná ľavica smerovala k emancipácii, by sa mali odobrať liberálom, ktorých počiatočný neuveriteľný úspech sa neskôr pohol smerom sebauspokojovania. Tie základné liberálne idey je potrebné odobrať liberálom, ale iba preto, aby boli zapriahnuté, hlavne ekonomický liberalizmus, do služby demokratických a egalitárnych hodnôt v ich novodobom poňatí. Súčasne sa tiež musí novodobá ľavica zbaviť tradičnej archaickej triednosti (ktorú sa jej už skoro, našťastie, podarilo zbaviť) a nahradiť by ju mala snaha o spoločné dobro pre všetkých ľudí žijúcich v novodobom štáte. Ako totiž doterajšia história dokázala, nikto nebol schopný sa o to postarať. Novodobá ľavica by si pri tom mala uvedomiť, že obsah pojmu spoločenského dobra musí byť vždy prejednávaný v demokratickom a agonistickom procese sporu o to, čo toto spoločné dobro je. Zdá sa, že takýto konglomerát ideí nám umožní dúfať, že ich vydanie si vyžiada menej ľudskej kože. Wroclaw, v júli 2001 Slavoj Žižek, Prekleństwo fantazji, prekl. Adam Chmielewski, Wydawnictwo Uniwersytetu Wroclawskiego, 2001 Leszek Kolakowski, Kaplan i blazen, w: Pochwala niekonsekwencji. Pisma rozproszone z lat 1955-1968, Puls Publications, London 1989 Adam Chmielewski, Spoloczeństwo otwarte czy wspólnota? Filozoficzne i moralne podstawy nowoczesnego liberalizmu oraz jego kryryka we wspólczesnej filozofii spolecznej, Arboretum, Wroclaw 2001 Szerzej na ten temat pisze w: Spoleczeństwo otwarte czy wspólnota?, Aboretum, Wroclaw 2001 Článok je časťou (Oprawa ze skóry, strana 7-12) knihy A. Chmielewského Walc wiedeński i walec europejski (Wroclaw, Atla 2 2001). Uverejnené so súhlasom autora Preklad Ondrej Marchevský
