Je málo pravdepodobné, že si slušní ľudia pamätajú reakciu, keď sa John F. Kennedy pokúsil zorganizovať kolektívnu akciu proti Kube v roku 1961. Mexiko sa na nej nemohlo podieľať, vysvetľuje diplomat, pretože „ak verejne vyhlásime, že Kuba predstavuje hrozbu pre našu bezpečnosť, tak 40 miliónov Mexičanov zomrie od smiechu“. Pokúsime sa ukázať triezvejší pohľad na hrozby pre národnú bezpečnosť.
Takisto nehlásili úmrtia od smiechu, keď zástupca americkej vlády Stuart Eizenstaat, ospravedlňujúc odmietnutie dohôd WTO Washingtonom, tvrdil, že Európa ohrozuje „tri dekády americkej politiky voči Kube, ktorá sa datuje od Kennedyho administratívy, a je výlučne zameraná na vynútenie si zmeny vlády v Havane“. Triezva reakcia je úplne v poriadku za predpokladu, že USA majú zvrchované právo zvrhnúť akúkoľvek vládu – agresiou, terorom vo veľkom a ekonomickým priškrtením. Toto vyhlásenie kritizoval historik Arthur Schlesinger, ktorý upozornil, že Eizenstaat „ako podieľajúci sa na kubánskej politike Kennedyho administratívy na ministerstve obchodu“ nepochopil princípy Kennedyho administratívy. Jej starosťou bolo „vyvolávanie problémov na pologuli“ a „sovietska hrozba“. Toto je však už dnes za nami a takáto politika sa stal anachronizmom.
Ako zvrhnúť kubánsku vládu
Pohľad do histórie môže byť užitočný. Politika zvrhnutia vlády v Havane sa nedatuje od Kennedyho, ako tvrdil Eizenstaat, ale od jeho predchodcu. Formálne rozhodnutie zvrhnúť Fidela Castra v prospech režimu „vernejšiemu skutočným záujmom kubánskeho ľudu a akceptovateľnejšiemu Spojeným štátom“ prijali tajne v marci 1960, s dodatkom, že operácia sa musí vykonať „takým spôsobom, aby nevyšla najavo intervencia USA“ – pre očakávanú negatívnu reakciu v Latinskej Amerike a pre potrebu utíšenia doktrinárskych manažérov doma.
Pretože Washington je arbitrom „skutočných záujmov kubánskeho ľudu“, pre Eisenhowerovu administratívu bolo zbytočné venovať pozornosť štúdiám verejnej mienky, ktoré poukazovali na podporu Castrovi. Z podobných dôvodov sú súčasné informácie o týchto záležitostiach bezvýznamné. Bushova (a predtým aj Clintonova) vláda slúži skutočným záujmom kubánskeho ľudu tým, že na nich uvaľuje biedu a hlad. Napríklad prieskum Gallupovho ústavu v decembri 1994 zistil, že polovica populácie považuje embargo za „hlavnú príčinu kubánskych problémov“, zatiaľ čo tri percentá si myslia, že je to „politická situácia“, ktorá je „najvážnejším problémom dnešnej Kuby“; až 77 percent považuje USA za „najhoršieho priateľa“. Kubánska populácia cíti v pomere 2:1, že revolúcia priniesla viac úspechov ako zlyhaní, „základné zlyhanie“ bola „závislosť od socialistických krajín ako Rusko, ktoré nás zradili“; polovica sa opisuje ako „revolučná“, ďalšia pätina ako „komunistická“ alebo „socialistická“.
Dlhodobý objekt záujmu
Historici môžu pripomínať, že politika zámeru Washingtonu prevziať kontrolu nad Kubou sa datuje do 20. rokov 19. storočia, keď ju blokovalo britské odstrašovanie. Minister zahraničných vecí John Q. Adams považoval túto ostrovnú krajinu za „objekt transcendentálneho významu obchodných a politických záujmov našej Únie,“ ale radil trpezlivosť. Časom, ako predpovedal, Kuba padne do rúk Spojených štátov „zákonmi politickej gravitácie, ako zrelé ovocie počas zberu“. A tak sa aj stalo, keď sa mocenské vzťahy posunuli dostatočne na to, aby USA „oslobodili“ ostrov (od jeho vládcov) na konci storočia, zmeniac ho na americkú kolóniu a prístrešok pre zločinecké syndikáty a turistov.
Historické dno v angažovanosti na ovládnutí Kuby pomáha vysvetliť zjavnú hystériu v uskutočňovaní agresívnych akcií, ako bola napríklad atmosféra prvého zasadnutia vlády USA po neúspešnej invázie do Zátoky svíň popísaná Chesterom Bowlesom: „takmer zúrivá reakcia na akčný program“. Náladu vyjadrovali aj verejné vyhlásenia prezidenta Kennedyho ako sa vyhnúť tomu, aby sme s neúspechom „neboli zmetení na smetisko dejín“.
Clintonova iniciatíva odhaľuje podobnú dávku pomstychtivého fanatizmu vo vyhrážkach a žalobách, ktoré zabezpečili, že „počet spoločností, ktoré dostali americkú licenciu predávať lieky Kube klesol pod 4 percentá“ z počtu pred prijatím Zákona o kubánskej demokracii (CDA) z októbra 1992. Pritom iba „veľmi málo svetových spoločností zabezpečujúcich lieky sa odvážilo vzdorovať americkej regulácii,“ ako uviedol hlavný britský medicínsky denník.
Ekonomická vojna
Takéto úvahy nás prenášajú z abstraktnej roviny medzinárodného práva do reality života. Právnici môžu debatovať, či zákaz na potraviny a lieky porušuje medzinárodné dohody hovoriace o tom, že „jedlo nemôže byť použité ako nástroj politického a ekonomické tlaku“ (Rímska deklarácia, 1996) a iné deklarované princípy. Ale obete musia žiť s faktom, že výsledkom CDA je „vážna redukcia obchodu s legitímnymi dodávkami liekov a potravinových darov, na škodu kubánskeho národa“ (Joanna Cameronová, Fletcher Forum). Nedávno zverejnená štúdia Americkej asociácie pre svetové zdravie prichádza k záveru, že embargo spôsobilo vážny potravinový deficit, zhoršenie v dodávkach pitnej vody, prudký pokles v dostupnosti liekov a lekárskych informácií vedúcich k nízkej pôrodnosti, neurologickým epidémiám a iným chorobám s desiatkami tisíc obetí.
„Zdravotné a nutričné štandardy boli zdevastované nedávnym priškrtením 38 rokov starého embarga USA, ktoré obsahuje aj dovoz potravín,“ píše Victoria Brittainová v britskej tlači, poukazujúc na dlhoročnú štúdiu amerických odborníkov, ktorí našli „ležať hospitalizované deti v agónii pre absenciu základných liekov“ a doktorov donútených „pracovať s lekárskymi vybavením polovičnej výkonnosti, pretože niet náhradných dielov“.
Otázka viny
Toto sú skutočné zločiny, oveľa väčšie ako príležitostné porušenie právnych zmlúv, ktoré sa používajú ako zbrane proti oficiálnym nepriateľom, s cynizmom vlastným iba skutočným veľmociam. Zatiaľ čo State departement, využívajúc privilégium silného, pripisuje kruté následky ekonomického vojnového stavu bez paralely v súčasnej histórii politike Castrovho režimu, od ktorého sľubuje „oslobodiť“ kubánsky národ, pravdepodobnejšie vysvetlenie bude pravý opak: „,americké ekonomické priškrtenie Kuby“ bolo plánované, udržiavané a v ére po studenej vojne intenzifikované pre dôvody nevyslovené v správe A. Schlesingera nastupujúcemu prezidentovi Kennedymu.
Tak ako sa Kennedyho latinskoamerická misia obávala, úspechy programov na zlepšenie zdravia a životných podmienok pomáhali rozširovať „Castrove myšlienky vzatia vecí do vlastných rúk“, podporujúc chudobných a neprivilegovaných v regióne s najväčšou nerovnosťou vo svete, aby „žiadali podmienky na slušný život“. Existuje zaujímavý dokumentačný záznam sprevádzaný zhodnou akciou založenou na celkom racionálnych motívoch. Aby sme mohli posúdiť tvrdenia, že politika má pôvod v záujme o ľudské práva a demokraciu, stačí zbežný pohľad na tento dokument.
Autor (1928) je profesor lingvistiky na Massachussetts Institute of Technology
Z internetového Z-Magazine preložil Juraj Steinecker
