V niečom sme predsa len nadeurópski, priam svetoví: Okrem sobôt a nedieľ máme v roku pätnásť dní pracovného pokoja, z toho päť štátnych sviatkov. Parlament totiž minulý týždeň rozhodol, že si 17. november budeme pripomínať ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Či sa to komusi páči alebo nie, rozsiahla študentská demonštrácia v Prahe (na ktorej sa zúčastnilo aj mnoho mladých ľudí zo Slovenska) spustila lavínu udalostí, ktoré zvalili predchádzajúci nedemokratický režim a v konečnom dôsledku dala Slovensku novú šancu na jeho samostatný štátotvorný, spoločenský a ekonomický rozvoj. Druhá je vec, ako niektorí ľudia využili, či skôr zneužili myšlienky, ktoré zaznievali na novembrových námestiach, na vlastnú prestíž a obohatenie sa, a kto zase na súčasné sociálne podmienky zatiaľ tvrdo dopláca. Sedemnásty november 1989, ktorému predchádzal protestný pochod mládeže ulicami Bratislavy, si však zaslúžil byť štátnym sviatkom. Nech už nás bude stáť až 3,7 miliardy korún, ako tvrdí ministerka Brigita Schmögnerová, alebo „iba“ miliardu, ako dokazujú iní odborníci. Ešteže v tomto roku pripadá na sobotu a o rok na nedeľu. Skôr je otázne, prečo k tomu pristúpili poslanci až po dvanástich rokoch. Určite nie preto, ako sa vyslovil komentátor istej mienkotvornej televízie, že v parlamente sedí stále veľa postkomunistov. Tí aj tak zväčša hlasovali za prijatie tohto návrhu. Predtým nik s podobnou serióznou zákonodarnou iniciatívou nevyšiel. Začalo sa hovoriť aj o tom, že by 17. november nahradil iný voľný deň – napríklad 1. september – Deň ústavy SR alebo Prvý máj, ktorý sa oficiálne oslavuje takmer na celom svete. Len jedného sa politici nedotkli – sviatkov s cirkevnou tematikou. Tých máme na Slovensku rovných deväť. Vláda i Národná rada sa totiž v zmluve s Vatikánom zaviazali, menovite ktorých voľných dní sa už budúcnosti ani nedotknú. Pretože ide o medzinárodnú dohodu, bude to platiť na večné časy a nikdy inak.
