Krvavá iracká realita, Nepokojný Irak, Neutíchajúce násilie v Iraku a Krvavý pondelok (utorok, streda…) v Iraku. To sú titulky, ktoré sa v médiách pri spravodajstve z Iraku už mesiace striedajú. Titulky správ z Iraku, ktoré ponúkajú slovenské médiá, sa deň odo dňa prakticky nemenia. Menia sa len lokality incidentov (no ešte častejšie sa opakujú) a počty obetí (ktoré podľa štatistík stúpajú). Hrozba občianskej vojny? To, čo máme možnosť v Iraku sledovať, sa oficiálne nazýva „hrozba občianskej vojny“. Teda aspoň podľa vyjadrení americkej administratívy, okupačnej správy a pravicovým establišmentom ovládaných médií. No ak je toto iba hrozba, čoho svedkami budeme, keď občianska vojna prepukne? Môže to byť ešte horšie? Môže. Násilie sa môže viac a viac stupňovať, hoci už teraz je rozsiahle. Kedy teda vypukne občianska vojna v Iraku? Na to je ľahká odpoveď. Keď budú okupačné jednotky nútené z Iraku odísť, či už z dôvodu povstaleckých útokov, nátlaku západnej verejnosti alebo politického rozhodnutia americkej administratívy (to sú len možné dôvody stiahnutia, ich reálnou uskutočniteľnosťou sa nezaoberajme). A hodinu po ich odchode občianska vojna vypukne. Nie že by tam občianska vojna nebola už teraz, no počas prítomnosti okupačnej armády jej existenciu žiaden zainteresovaný spojenecký politik nepripustí. Iracká občianska vojna v médiách „vypukne“ až po odchode okupačných síl, pričom za príčinu jej vypuknutia sa označí práve tento odchod. To, že občiansku vojnu spustila prítomnosť okupačných síl, bude s vysokou pravdepodobnosťou ignorované. Či už budeme udalosti v Iraku nazývať ako občianska vojna alebo hrozba občianskej vojny, situácia hrozivo pripomína občiansku vojnu v Libanone v rokoch osemdesiatych. Irak je rozdelený podľa etnického a náboženského kľúča na približne tri rozdielne oblasti. Na severe Kurdi bojujú proti sunnitským Arabom a Turkménom (tí sú sunniti i ší´ti), situáciu ešte komplikuje prítomnosť tureckých a iránskych kurdských separatistických gerilových organizácií na jednej strane a salafistických teroristov na strane druhej. V centrálnej oblasti bojujú sunniti proti ší´tom, do toho svojím skazonosným dielom samovražedného „turizmu“ prispievajú už zmienení salafisti. Juh je rozdelený medzi súperiace ší´tske frakcie, ktoré proti sebe už otvorene bojujú. A koaličné sily pomáhajú tým „svojim“ frakciám. Oficiálne spojenecké vojská spoločne s novou irackou armádou bojujú proti povstalcom, vzbúrencom, teroristom a milíciám. No v skutočnosti je iracká armáda na severe iba pláštikom, do ktorého sú zahalené kurdské milície – pasdaráni. Iracká armáda v centrálnom Iraku a na juhu (takisto i iracká polícia v týchto oblastiach) je pod vplyvom organizácie Badr (že vraj strany, v skutočnosti milície Najvyššej rady pre islamskú revolúciu v Iraku), ktorej členovia sú jej súčasťou. To, čo sa oficiálne prezentuje ako boj irackej armády proti milíciám, je v skutočnosti boj milície Organizácia Badr proti milícii Mahdího armáda. V okolí Basry je to ešte skomplikované stúpencami strany Fadhíla. Dovedené do dôsledkov, ide o ozbrojený frakčný boj v Zjednotenej irackej aliancii. Ak toto nie je občianska vojna, tak potom čo je občianska vojna? Nuž, tak ako občianska vojna raz „vypukne“ (hoci všetci vieme, že už vypukla), tak raz musí i skončiť. Kedy a ako? Niet takého proroka, čo by nám to vyveštil. (A že sa ich, veštcov i prorokov, v rôznych „mozgových trustoch“ povaľuje neúrekom!) No a keď sa raz občianska vojna v Iraku skončí, nájde sa niekto (určite ich bude viac), kto napíše históriu tejto vojny. Možno bude mať problém s určením dátumu jej vypuknutia (prípadne sa o tomto dátume budú historici sporiť), no s vysokou pravdepodobnosťou za jeden z míľnikov irackej občianskej vojny označí „bitku o Díwaníju“ z konca augusta. Bitka o Díwaníju Ad-Díwaníja je hlavné mesto juhoirackej provincie Qádisíja. Na dnešné iracké pomery bolo toto mesto (a vlastne celá provincia) relatívne pokojná. K obratu došlo niekedy koncom jari, keď sa i tu začali množiť útoky na spojeneckých vojakov. Protikoalične naladení ozbrojenci ovládali celé mestské štvrte, koaličné sily situáciu nemohli a iracké jednotky nechceli riešiť. Situácia kulminovala na prelome júla – augusta, keď americké vojská (pravdepodobne podráždené neskrývanými sympatiami Iračanov s Libanonom) zintenzívnili akcie v tejto oblasti (hoci patrí do poľského sektoru). Aj nové velenie poľského kontingentu si pravdepodobne chcelo napraviť povesť. Výsledkom bolo množstvo zásahov koaličných jednotiek proti milíciám, ale aj množstvo útokov na základne a konvoje spojeneckých síl. Koncom augusta sa odohrala doteraz najväčšia vojenská konfrontácia v tejto oblasti. Začalo to v sobotu 26. augusta nočným raketovým útokom na základňu mnohonárodnej divízie Stred – Juh v Díwaníji. Ako odpoveď na tento útok boli zatknutí niekoľkí stúpenci Muqtadu as-Sadra. V nedeľu večer iracká armáda (s podporou spojeneckých vojakov) znova vtrhla do tejto a ďalších dvoch štvrtí (Sadr a Askúri), snažiac sa skonfiškovať zbrane milície, pričom sa strhla prestrelka medzi vojakmi a Mahdího armádou. Bol zatknutý (koaličnými vojakmi, konkrétne Poliakmi) významný člen sadrovského hnutia, u ktorého sa našlo väčšie množstvo zbraní a munície. Keď zlyhali rokovania (medzi koaličnými vojakmi a sadrovcami) o jeho prepustení, vypukli prudké boje. Nasledujúce tri dni bola v Díwaníja dejiskom prudkých pouličných bojov. Ozbrojenci kontrolovali sedem mestských štvrtí, ktoré bránili barikádami. Je zaujímavé, že hoci boje začali akciou (zatknutím miestneho lídra) koaličných (poľských) vojakov, následné boje viedli iracké bezpečnostné sily (čo vidno na stratách). Koaličné sily poskytli iba leteckú podporu (bol zasiahnutý poľský vrtuľník, podarilo sa mu však pristáť), ešte v stredu 30. augusta americké lietadlá bombardovali pozície „neznámych ozbrojencov“. Koaličné vojská (Američania, Briti i Poliaci) taktiež obkľúčili Díwaníju a z pozície „trénera“ sledovali počínanie svojho „hráča“ – irackej armády. Nie je jasné, ako vlastne boje skončili. Jedna strana tvrdí, že zvíťazila ona, druhá strana tvrdí, že tam ani nebola. Podľa irackej armády zahynulo 20 vojakov irackej armády, 50 milicionárov Mahdího armády, vyše 70 civilistov bolo zranených. Podľa velenia americkej armády bolo zranených tridsať irackých vojakov, počet mŕtvych neoznámili. Oficiálni predstavitelia sadrovského hnutia odmietli tvrdenia, že sa na bojoch zúčastňuje Mahdího armáda. Priznali iba úsilie o sprostredkovanie prímeria medzi irackou armádou a neznámymi ozbrojencami. Podľa ich vyhlásenia zahynuli iba dvaja členovia Mahdího armády. Hoci iracké ministerstvo obrany vyhlásilo, že sa mu podarilo dostať pod kontrolu mesto obsadené „neznámymi ozbrojencami“, v skutočnosti došlo k dohode medzi provinčným guvernérom Chalílom Hamzom a členom vedenia sadrovcov v Nadžafe Sahíbom al-´Amírim. Podľa dohody bola prerušená paľba a ozbrojenci mali z mesta odísť. (Ale ako, keď bolo obkľúčené spojeneckým „dozorom“?) Úplne inak podalo správy o tejto udalosti tzv. spravodajstvo irackého odboja. Vo všeobecnosti je odmietané ako zaujaté, ako propaganda povstalcov, no v tomto prípade ho možno považovať do určitej miery za nezaujaté – sunnitskí povstalci totižto nemali s bitkou v Díwaníji nič spoločné. Podľa tohto spravodajstva boli boje dôsledkom sporu medzi lokálnymi kmeňovými vodcami (reprezentovanými irackou armádou – tá je organizovaná na regionálnom princípe, vojaci slúžiaci v Díwaníji pochádzajú z tohto mesta a blízkeho okolia) a zástupcami náboženských autorít z iránskeho Qómu (reprezentovanými „neznámymi ozbrojencami“) o cirkevné príjmy z miestnych mešít. Ajatoláhovia z iránskeho Qómu súperia s irackými v Nadžafe o pozíciu akéhosi ší´tskeho Vatikánu. Toto vysvetlenie však do istej miery ospravedlňuje hnutie sadrovcov, pretože tí sú voči iránskym duchovným naladení mierne opozične. O pár týždňov neskôr, v polovici septembra sa boje zopakovali. Tentoraz v menšom rozsahu konfrontácia vypukla medzi Mahdího armádou a americkými vojakmi, ktorí zaútočili na úrad sadrovského hnutia. Odpoveďou bola neskorší útok Mahdího armády na sídlo provinčného guvernéra. Správy o tejto bitke (hoci rozporuplné, ba protichodné) priniesli mnohé renomované agentúry i iracká tlač. AFP, Reuters, Associated Press, az-Zaman atď. Slovenské médiá o tejto bitke neinformovali. Prečo? V tábore Echo päť kilometrov južne od Díwaníje je dislokovaná slovenská ženijná jednotka. Boje spustil pravdepodobne útok proti táboru Echo. Prečo to slovenských žurnalistov nezaujíma? (Na nedostatok informácií sa vyhovárať nedá, o explózii starého nepoužívaného ropovodu v blízkosti Díwaníje v utorok 29. augusta, pri ktorom zahynulo niekoľko desiatok civilistov nelegálne „čapujúcich“ palivo, naše médiá informovali.) Ešte stále platí „dobrovoľné embargo“ na nepríjemné správy z Iraku? Veria vari „nezodpovední zodpovední“ v zázrak, že vláda tam náš kontingent predsa len ponechá? Autor je arabista
