Nad Bratislavou krúžili vrtuľníky, Firšnál, teda Námestie slobody obohnané policajnými zátarasami, policajtmi, obrnenými transportérmi. Kým som sa dostala dnu, musela som obísť celé námestie. A po celý čas som sa stretávala s takými čudnými pohľadmi: trošku posmešnými, trošku pohrdlivými, trošku prekvapenými, trošku odsudzujúcimi.
Už takmer pri priepuste na námestie som od roztatáreného muža, ktorý sa tam nevedel od rozčúlenia a pobúrenia zmestiť do kože, začula: Ty hovno! Fíha – a za čo, prečo? Až vtedy som si uvedomila, že som sa obliekla úplne príhodne na Dúhový PRIDE – fialovo-ružovo. Tak ma zaradil, hneď označkoval a pre istotu aj opľul. Elitne mravne a morálne vyzbrojený. Možno by to prospelo mnohým, áno, aj mojim priateľom, keby si tak raz za čas verejne navliekli ružovú kožu (ktorú inak nosiť nemusíme, pre nás je to len kostým) a prešli sa uličkou hanby. Možno by precítili, o čom to tí menej početní hovoria.
Hanka Fábry mi povedala, že by si želala, aby už nikdy nemusela o náklonnosti a láske „inakých“ hovoriť. Ale že pocit poníženia je asi ten najhorší, aký pozná. Verím jej, po včerajšku úplne. A ešte som si všimla, ako radi my, tí vo väčšine, udeľujeme svoje rozhrešenie: ak budú pekne potichu vedľa nás žiť, nedávať o sebe a svojich náklonnostiach (zvrhlostiach?) vedieť, tak my im milostivo odpustíme, že nie sú ako my. Mne sa vidí, že je to veľká pýcha, lebo aj oni sú božie deti a za svoj osud nemôžu, nevybrali si ho.
Foto: Eva Blažeková