Ešte pred tým, než sa stal Abraham Lincoln prezidentom Spojených štátov, pracoval v jednej advokátskej kancelárii. Všade po uliciach vraj bolo plno blata a ľudia si robili chodníky z dosák, preskakovali z blata do kaluže, než sa dostali do obchodu, do práce alebo do kasína. Napokon sme to mohli vidieť aj v mnohých filmoch a seriáloch o tých časoch. No a po takomto drevenom chodníku si vraj v jeden deň vykračoval v novučičkom obleku aj budúci prezident Spojených štátov. Všimol si však, že v blate na ceste sa už z posledných síl márne snaží vyslobodiť malé prasiatko. Ľudia chodili ľahostajne okolo, aj Lincoln prešiel, no potom sa vrátil. Zhodil zo seba kabát, pozháňal na okolí niekoľko dosák, nakládol ich do blata, prešiel po nich k prasiatku a vyslobodil ho z marasu, v ktorom sa topilo. Samozrejme, že sa zablatil a zničil si aj svoj oblek. Keď sa ho ľudia spytovali, prečo to robil a či mu stálo za to spôsobiť si takú škodu, odpovedal: „Nemohol by som zaspať, ak by som niečo neurobil pre jeho záchranu.“ Túto vetu by som rád podčiarkol, tak ju zaznamenal G. B. Tindall v Dejinách Spojených štátov. Ak by niečo podobné urobil obyčajný človek, história by to síce nezaznamenala, no aj on je bytosť z mäsa a kostí, takže tiež má problémy so spánkom, keď vidí, že sa okolo neho dejú veci, ktoré ho o spánok oberajú, alebo ak chcete, aj o posledné radosti zo života. Myslím tým na ľudí v pokročilom veku, ktorí sú dnes odsúvaní niekde do podpalubia.
Nechcem sa opakovať, pretože už raz som sa na stránkach Slova zmienil o obraze, ktorý namaľoval Hieronymus Bosch v 15. storočí a nazval ho Loď bláznov. Na plátne zachytil ľudí, ktorí sa nestarali o to, kam ich tá loď zavezie, no všetci sa v prvom rade pokúšali dostať k pečenej husi zavesenej na stožiari. Znova mi tento výjav prišiel na myseľ, keď som si „užíval“ tak ako ostatní útoky všetkých politických strán na moju psychiku v predvolebnom období Bolo to oveľa horšie, ako keď na nás zo všetkých strán útočí zničujúca reklama, pred ktorou niet úniku. Ešte pár dní sa vyspíme a už bude konečne tomu hurhaju pokoj. Áno, hurhaju, ktorý vyvolávali po uliciach a námestiach miest horlivci pod heslom – Ide o všetko. Pod zámienkou, že im ide o platy učiteľov, trieskali do bubnov a vyvolávali hluk až 140 decibelov. Akoby tým chceli zastrašiť každého, kto by sa ozval proti ich požiadavke, aj keď už bolo jasné, že tými pochodmi im ide predovšetkým o povalenie Ficovej vlády. Práve kvôli týmto pochodom som si znova spomenul na Loď bláznov, ktorá unáša cestujúcich do neznámych vôd.
Napadlo mi, že každá loď má cestujúcich aj tretej cenovej skupiny, ktorí sedia v podpalubí a nemajú ani najmenšiu šancu, aby sa im ušiel kúsok z pečenej husi zavesenej na stožiari. Takouto kategóriou cestujúcich v podpalubí sú naši dôchodcovia. Dnes sa väčšina politických strán už ani netají, že prvé načo siahnu, budú sociálne balíčky. Akoby boli zavesené na tom stožiari a teraz je najvhodnejšia chvíľa si z nich uchmatnúť. Nezaspal by som, ak by som sa k tejto chamtivosti ešte raz pred voľbami neozval. Aj našim dôchodcom ide v týchto dňoch o veľa, a nie iba o odrobinky, ako sa to pokúša niekto zbagatelizovať. Sociálny balíček, to nie je iba tých 1,9 eura, to je aj cestovanie vlakom zadarmo na vyšetrenia do nemocnice, to je aj vianočný dôchodok, vratka za plyn, cena energií a potravín… to je tá pečená hus, po ktorej každý naťahuje ruky.
Naši dôchodcovia sú už starí a skromní ľudia. Poznáte ich podľa toho, že sa vždy pohybujú v supermarketoch pri regáloch s akciami na potraviny tak ako aj ľudia s minimálnou mzdou vo výške 405 eur. Aj oni sa vezú v podpalubí, ani im sa z tej pečenej husi neujde. O nich sa na tých pochodoch mládeže nikdy nehovorilo, pretože témou dňa sa stali učitelia a vykrútenie krku Ficovi. Keď som však počúval vyjadrenia mnohých mladých ľudí počas ich pochodov, silno som zapochyboval o ich múdrosti a vzdelanosti. Nemyslím si totiž, že študenti v takom mladom veku už vedia, koľko má kto zarábať a koľko peňazí dnes školstvo potrebuje. Preto si myslím, že ich niekto využíva ako nástroj pre dosiahnutie svojich cieľov, aj keď tvrdia, že majú vlastný rozum a nikto ich neopije rožkom. To najsmutnejšie je však, že sa neozvali vtedy, keď Kaník s Beblavým rozhodovali o výške dôchodkov pre ich dedov a pokojne zaspávajú, ak sa niekto znova pokúša siahnuť na ich životnú úroveň. Veď siahnuť na vlaky, na vianočný dôchodok, na vratky za plyn… keď to spočítame, to už je poriadny zásah do ich mizerného rozpočtu. Čo je však ešte horšie, nečítal a nepočul som vo všelijakých ich vyhláseniach v médiách, a mali na to dostatok príležitostí, aby sa dištancovali od svojich spolužiakov alebo rovesníkov, šíriacich po sociálnej sieti urážajúce texty na adresu ich dedov. Vyberám iba dva z nich – Povozte si ešte svoje staré prostaty vo vlakoch zadarmo, je to už naposledy, alebo – Starí ľudia nad sedemdesiat rokov by už nemali voliť ani šoférovať. Ak toto nie je šírenie nenávisti a neznášanlivosti, potom je to čo? Slobodná výmena názorov? Hanbil by som sa, ak by sa za mojich čias niekto takto hanlivo vyjadroval o mojom dedovi a nezaspal by som dovtedy, kým by som na takéto hanebnosti dôrazne nezareagoval.
Ešte pár dní sa vyspíme a potom už budeme iba sledovať, do akých vôd nás zavezú noví kormidelníci. Sledovať a dúfať v to, že budú medzi nimi aj takí, čo nám doprajú kúsok miesta aj na palube.
