Ako cieľová skupina mediálnych odborníkov som asi celkom zlyhala, lebo keď zatúžim nakrátko vymeniť krutú realitu za kúsok úsmevu, nepomôže ani televízneho sveta kraj. Ešteže máme čaro nechceného. Napríklad slovenský dabing amerického trileru, pod čím sa skrýva prenášanie hornoliptovských nárečí, kde-tu záhoráčtiny, do Bronxu. V Bronxe o tom nič nevedia, no našinec sa stáva svedkom metamorfóz ako z Ovídia: Na obrazovke vidí neľútostného zloducha, ktorý sa neštíti najhoršieho, lebo policajti aj tak ulapili jeho milú, no ten sa prihovára slovenskému divákovi ako dobromyseľný sused, čo sa s vami podelí o poslednú špagetu. Ktovie, prečo potom riaditeľ STV tvrdí, že skúsený dabér má dostať vyšší honorár než začiatočník. Hoci sa vec odvíja od prekladateľa a režiséra, konečným vykonávateľom neprofesionality je tu herec, a za zlý výkon by práve ten skúsený mal byť postihnutý znížením honorára, a nie odmeňovaný zlatou slučkou. Neviem, či markízackých Sedem s r.o. bolo myslených ako humor alebo sebaprezentácia za stolom sediacich, ale zasmiať sa mi ani tento týždeň pri nich nepodarilo. Už samo oficiózne rozsadenie za katedrou mi pripomína črepinový súd, ktorý, ako sa traduje od starých Grékov, bol už zo samotného zámeru súdiacich i odsúdených zámerne nespravodlivý. Humoristi či kandidáti na tento titul tu vytvárajú kolektívny orgán, ktorý odpovedá na triviálnu potrebu vyrábať, prešívať, skupovať a dodávať staré a nové vtipy. Kolektív si tu navzájom poskytuje alibi. Domnievam sa, že aspoň niektorí zo siedmich statočných by asi nemali odvahu prísť s tým, čo tu hovoria, v individuálnom programe. Po jednom by azda nepristali predstierať, že práve v túto chvíľu na nich zostúpila inšpirácia, keď divák dobre vie, že vidí a počuje vopred nacvičené. Dobrý vtip je božia iskra, ktorá navštevuje človeka nečakane, bez varovania a privolávať si ho na obrazovku je márna lásky snaha. Relácia to sčasti priznáva predhadzovaním povinných tém, lenže výsledok, ktorým je nivelizácia, spriemerňovanie toho, čo má mať pôvod v tvorivom nápade, to nemení. Mix humoru, recesie a kultúry sa opäť podaril namiešať tvorcom slávnostného odovzdávania Českého leva 2003 na ČT 1. Po Dušekovi, ktorý už bol pre istú časť obecenstva priodvážny, prišiel moderovať Martin Zbrožek, ešte odviazanejší, ale inak menej pod kožu. Zbrožek alias Leopold Šamil z Dagestanu má skade brať: v trezore má k dispozícii vzory – Vlastu Buriana, Jindřicha Plachtu, Zdeňka Svěráka, Luďka Sobotu, Bolka Polívku a Rowana Atkinsona, a na dôvažok sám seba, čím dovedna hravo scelí dvojhodinový program. Pre českú audiovizuálnu kultúru je však dôležité, že s recesiou dokáže rovnocenne hrať aj minister kultúry Pavel Dostál a vedno s ním obecenstvo. V atmosfére súhlasu bolo možné nastoliť aj z tejto ostro sledovanej verejnoprávnej tribúny existenčné požiadavky na podporu kultúry zo štátnych prostriedkov. A nakloniť verejnú mienku, možno aj poslancov oboch snemovní, proklamovanému percentu na filmovú tvorbu.
