V júlovom čísle Foreign Affairs (N. 4) som sa dočítal, že kapitalizmus nevyhral studenú vojnu, lež skutočným víťazom je klientelizmus (cronyism). Autor Sami J. Karam pripomína, že pred 26 rokmi prevládal názor o definitívnej porážke komunizmu prostredníctvom kapitalizmu. Uvedené je však čiastočne pravdou, vzťahuje sa iba na dvoch protagonistov, ale uniká tretí nenápadný protagonista stojaci medzi nimi – systém, ktorý dnes identifikujeme ako klientelizmus. Víťazstvo kapitalizmu v roku 1991 bolo krátkodobé, čoraz viac ekonomických aktivít upadlo do klientelizmu. Autor je toho názoru, že klientelizmus je v rozpore s princípmi kapitalizmu, nie je od neho odvoditeľný, ale ide v konečnom dôsledku o samostatný systém medzi kapitalizmom a štátnym socializmom. Keď krajina prechádza od kapitalizmu k socializmu, krajinu ovláda klientelizmus. Tento klientelizmus prechodu sa tvári ako kapitalizmus, zatiaľ čo socializmus presadzuje rovnostárstvo. V klientelistických spoločnostiach väčšia skupina získava prevažný podiel spoločenského bohatstva pre seba a svojich spriaznencov. V socialistických spoločnostiach menšia skupina bojuje divoko o bohatstvo a moc. Rovnostárske spoločnosti sú spravidla menej výkonné pri tvorbe bohatstva, boj medzi socialistickými vodcami je oveľa krutejší.
Malcolm S. Salter (Harvard) podáva definíciu klientelizmu amerického štýlu ako spoločný koncept priemyslu, jeho regulátorov a Kongresu, ako ústretovú politiku voči priemyslu a investíciám, ktorá slúži súkromným záujmom na úkor verejných záujmov. Vládni úradníci a podnikateľské elity sa dohodnú na vzájomnom prospechu, čo podrýva tak demokraciu vo vláde ako súťaživosť v podnikaní. Demokratické princípy čestnej reprezentácie a rovného prístupu sú ohrozené značným politickým vplyvom, ktorý spája indivíduá a záujmy na základe lukratívneho budúceho postavenia v súkromnom sektore. Princípy voľnej ruky slobodnej súťaže a spravodlivej odmeny sú problematizované, keď sa upadajúci kapitalisti bránia bankrotu prostredníctvom vhodných regulácií alebo vládnej výpomoci na úkor malých podnikateľov a súkromných občanov. Príkladom sú príspevky na voľby, lobovanie v Kongrese a agentúry stanovujúce pravidlá medzi vládnymi službami a súkromným sektorom. Najviac klientelizmu sa vyskytuje podľa The Economist vo financiách, energetike, infraštruktúre a sektore nehnuteľností. Klientelizmus a nerovnosť v USA narastá od roku 1990. Klientelizmus predstavuje vážny sprievodný problém pre krajiny BRIC a ostatné rozvojové ekonomiky.
V závere článku sa hovorí o tom, že to rozhodne nebol kapitalizmus exportovaný zo Západu po páde Sovietskeho komunizmu, ale ekonomický systém klientelizmu, ktorý sa rozšíril zo zvyšku sveta, aby zakotvil v USA a v Európe. Autor používa termín „Trumpova vlastná značka klientelizmu“ a považuje to za ústup od dlhodobého uplatňovania princípov laissez-faire.
Epilóg
Nie som si istý, či klientelizmus zvyšku sveta transformoval idylický západný kapitalizmus riadiaci sa princípom neviditeľnej ruky a voľnej súťaže. Princíp neviditeľnej ruky je niečo ako náhrada stredovekej „božskej prozreteľnosti“. Nefunguje v rámci monopolu. Kapitalizmus sa koncentruje od začiatku minulého storočia (Hobson, Hilferding, Lenin) až po súčasné pokusy o ovládnutie sveta prostredníctvom nadnárodných korporácií. Proti tomuto trendu jednej výlučnej alternatívy nastupujú iné alternatívne koncepty globalizácie, najvýraznejšie sa začína presadzovať čínsky model Jeden pás, jedna cesta. Etablovanie makroregiónov je dôležitou zmenou, predpokladá riešenie problémov na vyššej ako národnej úrovni, ide o kaskádu úrovní od lokálneho až ku globálnemu. Zrejme v rámci celosvetovej transformácie v období prechodu, v ktorom sa nachádzame, dôjde aj k transformácii finančného sektoru, ktorý v súčasnosti generuje bohatstvo v úplnom oddelení od reálnej ekonomiky (a je na rozdiel od nej vysoko ziskový). Samozrejme, iba do najbližšej ďalšej bubliny (analógia s dočasnej odvrátenou krízou roku 2008). Ohlasuje sa štvrtá technologická revolúcia, ktorá môže priniesť relokalizáciu produkcie (podrobne o tom píše ekonóm M. Zelený).
Dodatok: čo sa odohráva na Slovensku
Budúcnosť malých a extrémne otvorených ekonomík sa zakladá na inovatívnosti malého a stredného podnikania. Slovensku ako periférii bola pridelená pozícia montážnej haly na výrobu automobilov. Na mieste je otázka, dokedy bude táto opcia fungovať. Zodpovedná vláda vo vzťahu k budúcnosti by si takúto otázku mala položiť, veď celá krajina závisí od jedného možného výkyvu svetového trhu. A mala by podporovať zárodky nového, aby sa mohli upevniť a stať životaschopnými, inovácie treba chrániť ako malé deti, pokiaľ nedospejú ku konkurencieschopnosti. Navyše na to boli určené prostriedky v programe EÚ Veda a inovácie. Pre ministerstvo školstva dvakrát po tristo miliónov eur, ďalšie prostriedky dostalo ministerstvo hospodárstva. Slovenská tajná služba (SIS) minulý rok avizovala nebezpečenstvo nesprávneho čerpania týchto prostriedkov. Obidve ministerstvá zaujali pozíciu mŕtveho chrobáka a upozornenie na ohrozenie štátneho záujmu a záujmu EÚ jednoducho nevzali na vedomie. Podľa MŠ vraj nebolo adresné, podľa MH sú dotácie nastavené tak, že zneužitie nie je možné. O infantilnosti a nekompetentnosti podobných argumentov sa netreba osobitne zmieňovať. Prvá výzva na MŠ bola nastavená ešte v období, keď ministrom bol J. Draxler (Smer-SD), hoci vypísaná bola až po voľbách, kedy sa funkcie ujal P. Plavčan (SNS). Škandál vypukol pri druhej výzve, keď sa novinári dozvedeli o proteste zo strany rektorov, že vysoké školy, ktoré majú renomovaný vedeckovýskumný potenciál, nedostali nič. Na tlačovej konferencii sa snažil A. Danko vzbudiť dojem, že súkromné firmy vyhrávajú preto, lebo sú dravejšie pri vypisovaní projektov a ponúkol vysokým školám vypísanie samostatnej výzvy na 80 miliónov eur, akési bolestné z čiastky 600 miliónov. Lenže novinári medzitým objavili, že zmluvy boli podpisované zo schránkovými firmami a pochybnými firmami, ktoré si účelovo dopísali do obchodného registra výskum a vývoj, hoci to nikdy nemali v náplni. EÚ pozastavila všetky platby, vyzerá to tak, že doteraz čerpané prostriedky, ako neraz v minulosti, keďže sa minuli účelom, uhradia daňoví poplatníci. Úrad podpredsedu vlády P. Pellegriniho, ktorý má kontrolnú právomoc, je mimo hry, lebo druhá výzva MŠ bola vypísaná jeden deň pred nadobudnutím účinnosti zákona, na základe ktorého by mohol konať. A takto by som mohol pokračovať v bludnom kruhu.
Tento „malý slovenský klientelizmus“ nemá svetové parametre a má domáci pôvod na základe toho, akým spôsobom sa etablovali politické elity po roku 1989. Najhoršie na tom je, že ide o hazard s budúcnosťou, pretože keby sa uvedené prostriedky vynaložili účelne, mohlo by to výrazne ovplyvniť inovatívnosť a teda aj konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky. A v neposlednom rade tento škandál demonštruje, ako si slovenskí politici vážia vedu a vzdelanie, ako teda bez škrupúľ pristupujú k SAV a vysokým školám, ktoré sú primárnymi vedecko-výskumnými inštitúciami.