Tohtoročná prvá májová nedeľa bola ďalšou neveselou správou o slovenskej ľavici. Asi málokomu sa u nás cnie za povinnými sprievodmi s povinnými transparentmi, mávatkami a povinnými heslami. Všade vo svete je však minimálne pre ľavicové strany Sviatok práce stále príležitosťou na výrazné politické vystúpenia. Inak to nebolo ani tento rok, aj slovenské médiá priniesli informácie napríklad o búrlivých prvomájových protestoch nemeckých odborárov. Na zamyslenie zostáva, že hádzali vajíčka po predsedovi sociálnych demokratov, ktorý by mal byť skôr ich spojencom, ale to je už iná téma. Na Slovensku bol tohtoročný prvý máj dňom lásky, dňom vstupu SR do Európskej únie, dňom otvorených dverí na úrade vlády, dňom Košíc alebo dňom otvorenia letnej turistickej sezóny v Slovenskom raji. Iba v niektorých mestách zorganizovali politické zhromaždenia komunisti, ale účasť na nich zväčša nedosiahla ani biednu stovku ľudí a väčšina prítomných už roky poberá penziu. Konfederácia odborových zväzov SR zorganizovala iba jedno celoslovenské zhromaždenie v Banskej Bystrici a okrem Sviatku práce ho venovala najmä 15. výročiu svojho vzniku. Hoci sa námestie spolovice zaplnilo, dominoval predovšetkým kultúrny program, hry a zábava. Ani sociálnodemokratický Smer výrazne nerozvíril hladinu niekoľkými menšími akciami, hoci jeho predseda cestoval do Liptovského Mikuláša, kde sa začala písať história Prvých májov na Slovensku. Pravda je taká, že Sviatok práce na Slovensku skoro nikomu nechýba. Roberta Fica to síce v terajšej sociálnej a ekonomickej situácii prekvapuje, lebo to vyzerá tak, že je všetko v poriadku. Skôr by ho to však malo viesť k zamysleniu, lebo „nepolitický“ prvý máj je len signálom, že u nás nie je politická sila, ktorá by reálne existujúcu nespokojnosť ľudí dokázala pretaviť do politickej akcie. Udalosti posledných dní pritom ukázali, že nie je pravda, že mladí ľudia sa nezaujímajú o politiku a že nie sú schopní za svoje záujmy aj verejne vystúpiť. Práve naopak, formálnym i neformálnym študentským organizáciám sa to darí v miere, ktorú im akákoľvek politická strana môže len závidieť. Predovšetkým politici, ktorí sa cítia byť ľavicovými, by si mali po tohtoročnom Prvom máji seriózne klásť otázku, prečo za nimi ľudia nejdú tak, ako idú študenti za svojimi vodcami.
