Úsvit vedy za peniaze

Jedným z najzarážajúcejších aspektov pôsobenia Jána Pavla II. vo Vatikáne sú jeho časté priame útoky na vedu, najmä na tzv. živé vedecké disciplíny. Svojimi postojmi voči interrupciám, sexualite a antikoncepcii odpudil veľký počet katolíkov i nekatolíkov. Mnoho ľudí vnímalo jeho pôsobenie na pápežskom stolci ako príležitosť na presadzovanie progresívnych postojov v otázkach týkajúcich sa AIDS v Afrike alebo reprodukčných práv žien. Sklamali sa. Jeho horlivá ortodoxnosť však mala podľa niektorých neočakávaný, podľa iných zasa pozitívny dôsledok – rozhodujúci odpor voči zneužívaniu vedy na komerčné účely. V liste adresovanom apoštolskému nunciovi v Poľsku z 25. marca 2002 Ján Pavol II. odsúdil „prevažujúce finančné záujmy“, ktoré sú prítomné v biomedicíne a vo farmaceutickom priemysle. Tieto sily, písal, viedli „k rozhodnutiam a k produktom, ktoré sú v rozpore so skutočne ľudskými hodnotami a právom na spravodlivosť.“ Obzvlášť negatívne sa postavil voči „medicíne túžob“, pod ktorou mal na mysli tie lieky a procedúry, ktoré nie sú v súlade s „morálkou dobra“ a slúžia viac na dosiahnutie rozkoše ako na odstránenie chudoby. V osobitne hĺbavej pasáži napísal: „prevaha motívu ziskovosti vo vedeckom výskume v konečnom dôsledku znamená, že veda sa zbavila svojho epistemologického charakteru, podľa ktorého je prvotným cieľom vedy odhalenie pravdy. Rizikom je, že keď vo vede prevládne utilitárstvo, jej špekulatívny rozmer, ktorý je vnútornou dynamikou intelektuálnej cesty človeka, sa zmenší alebo vytratí.“ Sheldon Krimsky, fyzik, filozof a politický analytik, ktorý v súčasnosti pôsobí na Tufts University School of Medicine, to vyjadril na rovinu. V diele Veda v službách súkromných záujmov (Science in the Private Interest), ktoré vyvolalo veľké polemiky ohľadom komerčných záujmov, ktoré dnes vo vede pôsobia, poukázal na to, ako sa všeobecne platné fakty stali čímsi viac než len nástrojmi bohatstva. Tento posun v poslaní akadémie, tvrdí Krimsky, ide proti verejným záujmom. Univerzity obetovali svoju širšiu spoločenskú zodpovednosť naplneniu novej úlohy – privatizácii poznatkov – tým, že uzavreli zmluvy v hodnote niekoľko miliónov dolárov s podnikmi, ktoré požadujú práva na rokovania o licenciách vzťahujúcich sa na akékoľvek ďalšie objavy (ako napríklad Novartis, ktorý uzavrel podobnú dohodu s Kalifornskou univerzitou v Berkeley v hodnote 25 miliónov dolárov, uvádza Krimsky). Veda bola dlho ako stvorená na priemyselnú kolonizáciu. Tradičné pravidlá nezávislého bádania a slobodného vyjadrovania názorov vymizli kvôli dosahovaniu ďalších prepotrebných ziskov. Keď dobre známy lekár David Healy vyjadril obavy z rizika samovraždy u tých, ktorí brali určitý druh antidepresív, jeho vymenovanie za vedeckého riaditeľa Centra návykov a mentálneho zdravia Torontskej univerzity bolo okamžite zrušené. Univerzity sa pomaly správajú ako korporácie. Vedci začínajú akceptovať, a v mnohých prípadoch sa tešiť zo svojho čoraz dôležitejšieho postavenia podnikateľov. Tieto jemné, no zradné zmeny v pravidlách vzťahov medzi vedou a podnikateľskou sférou podľa Krimského spôsobujú nevypočítateľnú škodu spoločnosti i vede. Toto čoraz širšie naštrbenie hodnôt má svoje korene v obrovskej zmene politickej klímy počas sedemdesiatych rokov minulého storočia. Správcovia univerzít vnímali svoje fakulty ako podhodnotené zdroje. V záujme boja proti tomu, čo sa považovalo za kultúru finančnej pasivity, Dodatky o patentoch a obchodných značkách (Bayhov-Doleov zákon) z r. 1980 umožnili univerzitám nárokovať si vynálezy, ku ktorým dospeli s podporou federálnych prostriedkov. Univerzitní dekani sa naraz videli, ako sedia na kopci nezrealizovaných príjmov. Vedci sa chytili svojho nového povolania obchodníkov s veľkou chuťou. Prieskumy ukazujú, že veľké množstvo vedcov je zviazaných s priemyselnými sektormi, ktorých produkty skúmajú. Mnohí tvrdili a niektorí sa bezpochyby nazdávajú, že peniaze nikdy neovplyvnia vedeckú nezávislosť. Krimsky však porovnal novinárov a štátnych zamestnancov, dve skupiny, pre ktoré je peňažný konflikt záujmov, ktorý je v súčasnosti vo vede endemický, kliatbou pre ich profesionálnu etiku. Vedci, a v tomto prípade určite ide o jednoznačne dvojitý štandard, sa miesto toho vyvliekajú z rizík a častých rozsiahlych finančných konfliktov (ako napr. vedenie spoločnosti, vlastníctvo kapitálu, výskumné granty, honoráre, cestovné náklady) jednoduchým zverejnením zdrojov. Hlásenie platieb, darov alebo iných požitkov sa stalo všeliekom, najmä v medicínskych časopisoch, čo vedcom umožňuje umývať si ruky, na ktoré zaútočila kritika. Túto situáciu nemožno ospravedlniť. Krimsky píše, že „vzťah medzi konfliktom záujmov a zaujatosťou sa vo vedeckých kruhoch zľahčuje s cieľom ochrániť podnikateľský étos akadémie.“ Škoda spôsobená naháňaním zisku v záujme vedy presiahla hranice univerzít. Federálne poradné výbory, ktoré rozdeľujú finančné prostriedky, dnes uprednostňujú súkromné záujmy pred verejnými. Ak členovia výboru dostávajú z podnikateľských kruhov veľké finančné príspevky, to by ich v princípe malo vylúčiť z rozhodovania, ktoré sa dotýka príslušných sektorov. V prípade vakcinačnej politiky Krimsky napríklad cituje správu Výboru pre vládnu reformu Snemovne reprezentantov z roku 1999, podľa ktorej pravidlá konfliktu záujmov týkajúce sa poradných výborov FDA a CDC „boli slabé, ich uplatnenie bolo laxné a členovia výboru s významným prepojením na farmaceutické spoločnosti získali dokumenty, aby sa mohli zúčastniť na rokovaniach výboru.“ Dokonca aj vedecké časopisy, ktoré sú na prvý pohľad neutrálnymi posudzovateľmi kvality vďaka toľko vychvaľovanému procesu odbornej kritickej revízie, sú vlastnené vydavateľmi a vedeckými združeniami, ktoré od farmaceutických spoločností žiadajú obrovské peniaze za reklamu a komerčne zaujímavý obsah. Nátlak na redaktorov, aby zaujímali stanoviská v prospech týchto spoločností je ďalším príkladom zaujatosti, ktorá prenikla do akademickej výmeny názorov. Ako redaktor časopisu The Lancet som sa zúčastnil na lekárskej konferencii, z ktorej som bol nútený vydať pozitívne stanoviská k farmaceutickému priemyslu. Podľa Krimského „myšlienka, že verejné riziko (t. j. verejne podporovaný výskum) by sa malo premeniť na súkromné bohatstvo, je prekrútením kapitalistickej etiky.“ Pápež by s tým zrejme súhlasil. 1 Krimského a pápežov idealizmus – niektorí by ho nazvali naivitou – by mohol byť klamnou príručkou v otázkach vedeckej hodnoty. Myšlienka, že kedysi existoval zlatý vek univerzálnej, spoločnej, nezávislej a dokonale skeptickej vedy, aby sme použili slávne mĺkve predpoklady Roberta Mertona o vedeckej kultúre, je nezmysel. Bertrand Russel mal pravdu, keď tvrdil, že odkedy sa ľudské bytosti pustili do činnosti, ktorú nazývame veda, ich bádanie malo dvojitú funkciu – pomáhať nám konať a poznať. Ako pripustil sám Merton, „pripravenosť prijať autoritu vedy vo veľkej miere spočíva na každodennom prejavovaní jej moci. Toto údajne nepopierateľné spojenie medzi vedou a technológiou bolo spochybnené úryvkom z historickej štúdie, ktorú Krimsky vynechal a ktorá nachádza jasnú deliacu čiaru medzi vedeckým bádaním a praktickým uplatnením. Americký historik Steven Shapin v intenzívnom pátraní po základe vedeckého poznania v sedemnástom storočí spája pôvod anglickej experimentálnej filozofie s kultúrnym významom pravdivosti – „čestné utváranie pravdy“, ako uvádza Shapin. Tvrdí, že naše osobné poznanie sveta vo veľkej miere závisí od toho, čo nám hovoria iní. Naše poznanie má preto morálny charakter založený na dôvere. Vo formovaní podstaty spoľahlivého individuálneho poznania sú najdôležitejší dôveryhodní ľudia. Koncepcia čestnosti v sedemnástom storočí stelesňovala tieto pojmy dôvery. „Česť“ bola kľúčom k tomu, aby sa uverilo kohokoľvek svedectvu. Lož bola vnímaná ako čosi, čo nešlo dohromady s civilizovanou spoločnosťou. Z týchto nárokov vyplynula séria spoločenských stretnutí, t. j. význam priamej komunikácie ako stredobod „epistemologického dekóra“. Z hľadiska týchto podmienok pravdy sa nevyhnutne museli objaviť rozpory medzi čestnými ľuďmi a obchodujúcou triedou. Obchodníci sledovali vlastné záujmy, ktoré boli dobrým dôvodom na lož. Do obchodných činností prenikli podvody. Shapin cituje Erasma: „Ich lži, krivoprísažníctvo, krádeže, podvody a klamy možno nájsť všade“. A Robert Boyle, ktorý objavil základné zákony správania sa plynov, „na základe dlhej a nepríjemnej skúsenosti zistil, že len veľmi málo obchodníkov môže poskytnúť a poskytne človeku jasnú a úplnú informáciu o svojich aktivitách; sčasti kvôli závisti, sčasti kvôli nedostatku schopností zrozumiteľne interpretovať vzťah.“ Tajné vedecké poznatky a komerčné zneužívanie objavov má tak vo vede dlhú a odpornú históriu, nech už vedci hovoria čokoľvek na svoje ospravedlnenie. Väčšina vedcov a akademikov však aj tak odmietne tento negatívny postoj k spolupráci medzi vedou a podnikateľským sektorom. Argument v prospech partnerstva by bol úplne logický. Veda sa usiluje o získanie poznatkov, no potrebuje peniaze na investovanie do výskumu. Podnikateľský sektor sa usiluje o vývoj produktu kvôli ziskom, no potrebuje k tomu hlboký poznatkový základ, na ktorom by staval. Inými slovami, obe činnosti sa vzájomne potrebujú. Ich záujmy sa dopĺňajú. Prudkým vzostupom výdavkov na základnú vedu a klinický výskum v dôsledku technologickej a organizačnej náročnosti moderného bádania sa univerzity oveľa viac ako kedykoľvek predtým stali závislými od hlbokých vreciek príslušných podnikateľských kruhov. Štandardná línia, ktorú sledovali vedúci firiem, spočívala v tom, že tieto partnerstvá sú dôležité z hľadiska súčasného obrovského pokroku v diagnóze a liečbe chorôb. Začiatkom osemdesiatych rokov sa však dramaticky zmenilo čosi, čo ešte viac zblížilo akademické kruhy a priemysel. Tieto sily neboli náhodné, a nech už dnešná rétorika o vzájomnom doplňovaní sa a synergiách naznačuje čokoľvek, ich následky nie sú priaznivé. Rozmáhajúci sa biotechnologický priemysel, založený tak ako aj v minulosti na nových technológiách vyvinutých z molekulárnej a génovej biológie, sa z hľadiska uvedených podmienok pravdy stal hnacou silou tohto manželstva príležitostí. Federálna vláda prijala sériu zákonov, ktorými národným inštitútom zdravia nariadila, aby spolupracovali so súkromným sektorom. Niektorí akademici už dávnejšie vyjadrili obavy ohľadom meniaceho sa charakteru vedy. William Raub, niekdajší šéf Národného inštitútu zdravia, v r. 1991 vyhlásil: „Americká politicky organizovaná spoločnosť sa rozhorčila, keď verejne financované aktivity vynášajú vďaka neprimeraným súkromným ziskom, keď informácie určené pre väčšinu sa stávajú výlučným vlastníctvom niekoľkých málo osôb, keď osobné ciele sa dosahujú na úkor národných cieľov alebo keď perspektíva zisku živí nečestné obchody.“ O desaťročie neskôr sa mnohé z týchto predpovedí stali pravdou. Keď vedci žiadajú svojich kolegov, aby sa s nimi podelili o údaje, napríklad genetické objavy sú často zatajované. Tento vlastnícky prístup k novým vedeckým objavom sa vyskytuje čoraz častejšie, najmä v komerčne citlivých disciplínach. Nedostatok spolupráce s inými vedcami bráni výskumníkom v potvrdení alebo v rozširovaní nových objavov. Zmluvné dohody medzi lekárskymi školami a firemnými sponzormi nových výskumov sú vinou tejto kultúry tajného bádania rovnako zraniteľné. Dohody nezaručujú, aby klinické testy boli vykonávané v súlade so všeobecne platnou etickou praxou, akou je napríklad úplná ochrana pacientov zúčastnených na štúdii. Zmluvy často neobsahujú žiadne požiadavky na nezávislé výbory, ktoré by sledovali výskum a jeho bezpečnosť. Prístup výskumníka k údajom o testoch často nie je zaručený. A zvyčajne neexistuje žiadna dohoda o publikovaní výsledkov testov. Tieto chabé štandardy sú v rozpore s integritou celého biomedicínskeho výskumu a zároveň vystavujú riziku zdravie pacientov. Jeden dnes už dobre známy prípad, ktorý zdokumentoval Krimsky, poukazuje na tieto problémy až príliš otvorene. V deväťdesiatych rokoch Nancy Olivieriová pracovala na Torontskej univerzite a v mestskej nemocnici pre choré deti na výskume lieku na liečbu vzácnej choroby krvi nazývanej thalassémia. Jej činnosť bola sponzorovaná Kanadskou radou pre medicínsky výskum a farmaceutickou firmou Apotex. Olivieriová zistila, že liek nebol až taký účinný, ako si to firma zo začiatku myslela. Naopak, preukázali sa závažné negatívne účinky. Keď naznačila zámer publikovať svoje zistenia a informovať pacientov, ktorí boli v jej opatere, o možných rizikách, firma jej pohrozila právnym konaním. Krimsky opisuje, ako nemocnica a univerzita, ktoré by jej mali ako prvé ponúknuť ochranu pred týmito poburujúcimi vyhrážkami, ako posledné bránili jej slobodu publikovať zistenia a jej povinnosť konať v záujme svojich pacientov. Nemocnica nakoniec začala vyšetrovanie, v ktorom však Olivieriovej neposkytla príležitosť na spravodlivý výsluch a ďalšiu ochranu v príslušnom konaní. Zarážajúco bola nakoniec z práce vyhodená. Toto všetko sa stalo v čase, keď sa viedli s firmou Apotex rokovania o poskytnutí daru vo výške 12,7 miliónov dolárov pre Torontskú univerzitu. Vedúci univerzity loboval u kanadskej vlády v mene firmy Apotex. Ako upozorňuje Krimsky, dar takej hodnoty „by prinútil ktorúkoľvek univerzitu, aby dbala na záujmy donora“. Po ďalšom zdĺhavom vyšetrovaní bola doktorka Olivieriová zbavená všetkých obvinení. Znovu získala svoju dobrú povesť i pozíciu. Tento prípad však v medicínskych kruhoch vyvolal zúrivú diskusiu o morálnej zodpovednosti vedcov, o ich akademickej slobode a o absolútnej dôležitosti silných inštitucionálnych mechanizmov pri odolávaní komerčným silám, ktoré uprednostňujú hodnotu akcií pred profesionálnou etikou. Tieto inštitucionálne mechanizmy sú dnes veľmi krehké. Cieľ univerzít, ktoré podporujú rozsiahle výskumné programy, sa mení – nevyhnutne a neúprosne, ako tvrdia poprední analytici – tak, aby napĺňal čoraz väčšie finančné potreby. Potrebných je viac prostriedkov na zabezpečenie popredných fakúlt, vybudovanie nových zariadení a financovanie štipendií. Správcovia univerzít tušia príležitosť: musia sa zbaviť poslania založeného na vzdelávaní študentov tak, aby sa z nich stali informovaní a schopní demokratickí občania. Namiesto toho sa musia väčšmi sústrediť na produkovanie ľudí, ktorí by prispeli k „poznatkovej ekonomike“. 2 Problém nemá len inštitucionálny charakter. Vo vedeckom výskume dnes existuje mimoriadna kultúra odmeňovania, ktorá zmenila spôsob, akým sa prezentujú nové objavy a ako sa o nich diskutuje. Vezmite ktorúkoľvek väčšiu lekársku konferenciu, napríklad tri každoročné zhromaždenia kardiológov, ktoré nezávisle organizujú Americké kardiologické kolégium, Európske kardiologické združenie a Americké združenie pre srdcové choroby. Dnes je už úplne bežné, že letenky, hotelové ubytovanie, účastnícke poplatky a večernú zábavu (večere, divadlo, koncerty) platia firemní sponzori, väčšinou farmaceutické spoločnosti. Na oplátku si organizátori konferencií prenajímajú priestory na obrovské obchodné výstavy, na ktorých môžu sponzori predstaviť svoje produkty, služby a propagačné materiály a zároveň ponúkať vďačnému obecenstvu ďalšie dary, ako napríklad golfové loptičky, perá, tašky, výpočtovú techniku, hry, hračky a oblečenie. Tieto stretnutia sú zvyčajne účtované ako vedecké konferencie. Je pravdou, že hlavné prednášky, ako aj sympóziá na plenárnych zasadaniach a paralelných stretnutiach, tvoria podstatnú časť programu. Návštevník je však zaskočený hanebnými obchodmi medzi profesnými organizáciami a firmami – aby sa o vede mohlo informovať a diskutovať medzi členmi odborného združenia, sponzori dostávajú voľnosť pri predávaní výrobkov zúčastneným lekárom. Úplatnosť tých, ktorí sa zúčastňujú na tejto skorumpovanej dohode, je ťažké regulovať pri profesii, ktorá veľmi rýchlo zakričí pri akomkoľvek návrhu na vládnu reguláciu poskytovania zdravotnej starostlivosti. Akákoľvek tvrdenie, že veda a medicínska prax sú nezaujaté, nemá absolútne žiadnu oporu. Medicínske časopisy sa naozaj stali dôležitou a zároveň nedocenenou prekážkou pre prezentovanie vedeckej pravdy. Z časopisov sa stal prostriedok na pranie informácií pre farmaceutický priemysel. Funguje to takto: farmaceutická spoločnosť zasponzoruje vedecké stretnutie. Na toto stretnutie pozvú prednášajúcich, aby porozprávali o určitom výrobku, a zaplatia im za to obrovské peniaze (niekoľko tisíc dolárov). Prednášajúci sú vybraní vďaka svojim známym názorom na určitý liek alebo preto, že majú povesť ľudí, ktorí sa svojimi postojmi dokážu prispôsobiť potrebám spoločnosti, ktorá im platí. Stretnutie sa uskutoční a prednášajúci vystúpi s prejavom. Farmaceutická komunikačná firma zaznamená túto prednášku a upraví ju do článku, ktorý vydá väčšinou ako súčasť zborníka zo sympózia. Tento zborník sa potom ponúkne vydavateľovi medicínskych časopisov za finančnú čiastku, ktorá môže ísť do výšky až niekoľko stotisíc dolárov. Vydavateľ potom hľadá renomovaný časopis, ktorý by uverejnil uvedené prednášky zo sympózia, väčšinou vo forme prílohy k časopisu. Proces odbornej revízie je minimálny, resp. žiadny, a niekedy dokonca nie je ani zodpovednosťou šéfredaktora pôvodného časopisu. Vydanie prílohy je naoko prínosom pre všetky zúčastnené strany. Sponzor získa publikáciu, ktorej obsah výrazne, ak nie úplne ovplyvnil; tá vyjde v rámci časopisu, ktorý jej zaručuje hodnovernosť, ktorú si firma kúpila, a nie získala prirodzeným spôsobom. Vydavateľ dostane z tohoto obchodu slušnú províziu. Prečo je táto prax nesprávna a nebezpečná? Vedecká kvalita výskumu v tisíckach firmami sponzorovaných príloh, ktoré každoročne vychádzajú, je omnoho nižšia ako kvalita výskumov uverejňovaných v odborne revidovaných vedeckých časopisoch. Publikovanie sa zredukovalo na púhy marketing vydávaný za legitímnu vedu. Farmaceutické spoločnosti našli spôsob ako obísť ochranné pravidlá odbornej revízie. Vo väčšine prípadov dokážu vedeckú literatúru „obohatiť“ chabou vedou, ktorú potom využívajú na prezentáciu svojich produktov pred lekármi. 3 Krátkodobé dosahy preniknutia podnikateľskej kultúry do akademických kruhov môžu byť také jemné, že zostanú nepovšimnuté, až napokon bude príliš neskoro zvrátiť ich dlhodobé dôsledky. Krok za krokom hrozí, že komercializácia zmení charakter univerzity tak, že sa obmedzí jej sloboda, podkope sa jej efektívnosť a zhorší jej postavenie v spoločnosti… Problémy sa objavujú postupne a tak ticho, že ich spojenie s komercializáciou si ani nie je možné všimnúť. Podobne ako jednotlivci, ktorí vyskúšajú drogy, si predstavitelia univerzity môžu myslieť, že dokážu postupovať bez vážnejších rizík. Je veda, a najmä biomedicína, beznádejne skompromitovaná svojou zjavnou závislosťou na priemyselnom odvetví? Optimisti, ktorí popierajú, že by bola, spadajú do jednej z dvoch skupín. Po prvé, narastá presvedčenie, že veda musí byť prinavrátená verejnému záujmu. Krimsky sa dôrazne prihovára za tento prípad. Veda vo verejnom záujme je podľa neho „výskum vykonávaný predovšetkým pre rozvíjanie verejného blaha.“ Hodnoty služby verejnosti vo vede treba posilniť. Nezávislé hlasy vyjadrujúce nesúhlas je potrebné chrániť. Prekážky vo voľnosti vedca myslieť, písať a skúmať musia byť minimálne. Podnikateľské hodnoty efektívnosti, výroby na spôsob montážnej linky a baženia po úžitku treba skrotiť. Ako možno k tomu dospieť? Krimsky a niektorí ďalší reformátori sú presvedčení, že či už na akadémii alebo na klinike, malo by sa prísne rozlišovať medzi tými, ktorí produkujú poznatky, a tými, čo vytvárajú bohatstvo. Musia sa priznať všetky osobné záujmy. Ak majú výskumníci priame finančné záujmy – napr. vlastnia väčší podiel akcií – na výsledku výskumu, nemali by sa na ňom zúčastniť. Akademické inštitúcie s investíciami v určitých korporáciách by zasa nemali prijímať prostriedky z tých istých firiem. K tomuto súboru pravidiel možno pridať aj to pravidlo, že kultúra prijímania darov vo vede by sa mala výrazne, ak nie úplne kontrolovať. Akýkoľvek dar môže viesť k zaujatosti, ktorú nemožno odstrániť ani zverejnením, ani obmedzením rozsahu daru. Alternatívnym názorom je, že ukončenie partnerstva medzi vedou a obchodom nie je ani možný, ani želaný. Veda nie je iba o produkovaní poznatkov. Je o inováciách. Podniky čoraz častejšie „outsourceujú“ výskum a vývoj, t. j. prostriedky poskytujú akademickým a iným inštitúciám, s ktorými uzatvárajú zmluvy. Univerzity už dlhodobo zohrávajú cennú a opodstatnenú úlohu v rozvoji výskumu nových liekov. Vedci, ktorí sa chcú stať podnikateľmi, by mali byť motivovaní k prejavu záujmu vo svojich objavoch, nemalo by sa im v tom brániť. Mimoriadne dôležitým bodom v tejto súvislosti je, že by sa mali stanoviť pravidlá, aby sa zaručilo, že uvedeným komerčnejšie zameraným výskumníkom nebude povolené vykonávať výskum na ľuďoch bez prísneho, nezávislého dozoru. Takýmto spôsobom by sa ochránili silné stimuly, ktoré hýbu vedeckým výskumom, a zároveň by tak boli riadené neželané riziká. Aby sa takýto dozor mohol vykonávať, univerzity, profesné organizácie a vedecké publikácie budú musieť zlepšiť svoju súčasnú prax a zaujať náročnejšie stanovisko voči súkromným spoločnostiam. Nie je celkom jasné, či to je to, čo univerzity a profesné organizácie chcú, alebo či budú k dispozícii účinné zdroje verejného tlaku nútiace ich zmeniť praktiky. V stručnom a zároveň provokatívnom epilógu svojej spoločenskej histórie pravdy Steven Shapin uvažuje o spôsobe, akým sa v modernej ére manipuluje dôvera a spoľahlivosť. Konštatuje, že „o [dnešnom] svete nám hovoria ľudia, ktorých nepoznáme, ktorí pôsobia tam, kde sme my nikdy neboli. Dôvera už nespočíva v známych jednotlivcoch; prisudzuje sa inštitúciám a abstraktným subjektom, ktoré údajne sídlia v nejakých inštitúciách… Dôverujeme pravde špecializovaných a ezoterických vedeckých poznatkov bez toho, aby sme poznali vedcov, ktorí sú pôvodcami jej nárokov… Džentlmena nahradil vedecký expert, osobnú cnosť vlastnenie špeciálnych vedomostí, povolanie nahradil džob, spojenie zákrokov tvárou v tvár zasa beztvárne inštitúcie a slobodnú činnosť jednotlivca inštitucionálny dozor.“ Ak osobná cnosť skutočne viedla k neosobnej kvalifikácii, a ak sa dostal morálny charakter do podradnej polohy voči inštitucionálnej prestíži, bolo by nesprávne uzavrieť, že prepojenie medzi dôverou verejnosti a integritou jednotlivých vedcov sa úplne vytratilo. Často sa však stalo predmetom nového súboru inštitucionálnej moci. A to je zdrojom novodobého strachu. Lebo ak odbornosť formujú motívy osobného zisku (čo sa deje čoraz častejšie) a ak povesť inštitúcií je narušená osobným prospechom (aj to sa deje čoraz častejšie), potom dôvera bude rovnako zraniteľná komerčným rozleptávaním, ako bola nedžentlmenským správaním v salónoch anglických experimentátorov sedemnásteho storočia. Ak tieto vplyvy nebudú podriadené kontrole, Hobbesov zákaz „výnosných nerestí obchodníkov“ by sa mohol stať smutným epitafom modernej vedy. Autor je fyzik a editor týždeníka The Lancet. Pôsobí ako hosťujúci profesor na Vysokej škole hygieny a tropickej medicíny v Londýne. Z New York Review of Books, č.4 2004 preložila Judita Takáčová