Vyše 450 Slovákov ocenil štát Izrael vyznamenaním Spravodlivý medzi národmi. Ale celkom mimo doterajšej pozornosti v súvislosti s holokaustom na Slovensku zostala iná, pravdepodobne nemenej početná skupina „spravodlivých“. Tí, ktorých nacisti – domáci či nemeckí – odhalili a zavraždili spolu so Židmi.
Izraelská obchodná komora na Slovensku sa už pred časom rozhodla, že bude financovať systematický profesionálny výskum historikov, ktorí sa zamerajú práve na zmapovanie týchto Slovákov. Jedným z impulzov bola aj rozsiahla práca historika docenta Eduarda Nižňanského. V tomto článku citujeme z jeho štúdie Slováci a Židia – vzťah slovenskej majority a židovskej minority počas vojny.
Strach o holý život
Prípady, v ktorých odhalili Slovákov, u ktorých si Židia ukryli časť hnuteľného majetku, sa vtedajšia režimistická tlač usilovala využívať na propagandistické účely. V júni 1942 uverejnil Gardista článok „Naši sa ešte vždy nepoučili. Potrestaní prechovávači židovského majetku“. Už z titulu je jasné, že hoci išlo o „drobné majetkové delikty“, slovenský fašistický režim ich „povyšoval“ na takmer najhoršie zločiny. V titule preto nemôže chýbať hneď aj varovanie, že nikto, u koho sa židovský majetok nájde, neujde trestu. Takéto články mali mať iba minimálny informatívny, ale predovšetkým propagandistický a varovný účel. Kominársky pomocník Jozef Adamica zo Žiliny podľa článku „vyfasoval“ 500-korunovú pokutu alebo päť dní za mrežami za to, že Ľudovítovi Goldsteinovi schoval „kožušinový kabát, štyri rozličné kožušinové goliere a vypracovanú kunovú kožušinu“. Goldstein musel štátu za trest zaplatiť 1 500 korún. Manželka lekárnika, pani Bullavá z Čadce, zasa dostala pokutu 2 000 korún za to, že Židovke Alojzii Brichtovej schovala „rozličnú posteľnú a stolnú bielizeň“.
Všimnime si, čo si Židia schovávali. Posteľná či stolná bielizeň, jeden kabát, kožušinové goliere či vypracovaná kožušina nebol majetok, ktorý by Židia mohli skutočne využiť pre vlastnú potrebu v situácii, keď strácali aj strechu nad hlavou a hrozba transportov bola rovnako reálna ako akútna. Išlo o majetok, ktorý bolo možné v stave najväčšej núdze predať a prísť tak k peniazom na najnevyhnutnejšie životné náklady. Nešlo o „obohacovanie “, či aspoň o uchovanie dovtedajšieho životného štandardu. Išlo o „zábezpeku“, ktorá im v najhorších situáciách mala zachrániť život. Môžeme veriť tomu, že ak samotní Židia videli svoju budúcnosť takto tragicky, neuvedomovali si Slováci okolo nich, do čoho arizácie nevyhnutne vyústia? Hoci je pravda, že napriek rôznym protižidovským pogromom v minulosti, na rozdiel od nastupujúcich generácií nemali historickú skúsenosť s holokaustom.
Kamarátstvo so Židom Predsa len je zrejmé, že vnímavým Slovákom bolo jasné, že Židom treba pomáhať už pri záchrane aspoň časti ich majetku. Eduard Nižňanský cituje z Gardistu prípad Alexandra Flagmatiho, ktorému jeho židovský kamarát mäsiar Henrich Šimkovič zveril 10-tisíc korún krátko predtým, ako skončil v transporte. Hoci Šimkoviča gardisti odvliekli, Flagmati podľa jeho dávnejších pokynov začal posielať peniaze Židom do Budapešti na viacero adries. „Jedného krásneho dňa prišiel Flagmati na poštu a zaslal do Budapešti na príslušnú židovskú adresu 130 korún. O dva dni prišiel Flagmati zasa na poštu a poslal ďalších 130 korún“, napísal Gardista. „Ale smola! Na pošte bol práve žandár, ktorý túto transakciu peňazí spozoroval len tak náhodou. Vec mu nedala pokoja a išiel ďalej. Na druhý deň podarilo sa žandárskej stanici celú vec dôkladne vyšetriť a Flagmatiho zatknúť. Flagmati sa k činu priznal a chcel si uľahčiť len tým, že Šimkovič bol jeho najlepší kamarát.“
Z riadkov v Gardistovi priam srší pohŕdavá nenávisť. „Teraz môže rozmýšľať o tom, ako sa vypláca kamarátstvo so Židom.“ Vari ani vrahovia nenašli v súdobej režimistickej tlači toľko morálneho odsúdenia, ako tí, ktorí sa „kamarátili“ so Židmi. Tisov režim sa úpenlivo usiloval škandalizovať i právne trestať ľudí, ktorí mali v sebe toľko obyčajnej ľudskej cti, že nezabudli zo dňa na deň na ľudí, s ktorými sa roky kamarátili, spolupracovali, stretávali, zdravili iba preto, lebo ich akési nezmyselné zákony vyhlásili za „podradných“.
Eduard Nižňanský viackrát zdôrazňuje, že až na prvé zákonné opatrenia Slovenskej národnej rady na povstaleckom území neexistujú dôkazy o kolektívnej akcii na pomoc Židom pri arizácii (alebo neskôr pri deportácii), ku ktorej by sa odhodlala nejaká organizovaná skupina. Predsa len však v čase arizácií spomína prípad zo Zvolena, kde 104 občanov listom protestovalo proti zrušeniu hodinárskej živnosti Vojtecha Štromfa. Dôvodili síce „zištne“, lebo „kresťan ani v meste Zvolene ani na okolí, odborník, hodinár sa nenachodí“, ale zároveň Štromfa obhajujú ako toho, „ktorý voči kresťanom sa choval poctivo a statočne a k tomu nás nikdy neoklamal, ba dokonca nám tu najmenšiu cenu vždy rátal.“
Nezištná záchrana podniku i rodiny
Ako veľmi záležalo vtedajšiemu režimu na blahu Slovákov svedčí fakt, že Vojtecha Štromfa 8. júna 1942 deportovali do koncentračného tábora v Lubline – Solibore. Smrťou skončila aj dobrovoľná arizácia „pohronskej obchodnej spoločnosti“ Spitz zo Zvolena. Jej 51-percentný podiel previedol Žid Ernest Spitz na kresťanského zaťa B. Mantuána ešte pred prijatím prvého arizačného zákona. E. Nižňanský zdôrazňuje, že zať takto zachránil rodinu svojho svokra pred deportáciou, keďže si ho nechal ako „pomocníka“. Lenže počas SNP prijal funkciu člena revolučného národného výboru a po potlačení Povstania ho komando SS zavraždilo na židovskom cintoríne vo Zvolene. Jeho židovskí príbuzní zahynuli tiež.
Za všetky prípady fiktívnej arizácie spomína Eduard Nižňanský ešte jeden, obzvlášť hodný ocenenia. Už v auguste 1939 „zarizoval“ Zvolenčan Andrej Filadelfi 55 percent firmy židovskej rodiny Vigovcov. O necelé dva roky „arizáciu“ ako podozrivú napadol denník Gardista, avšak bránil sa nielen samotný Filadelfi, ale postavilo sa zaňho aj okresné živnostenské spoločenstvo. „Je vôbec vylúčené hovoriť o tom, že by sa tu jednalo o krytie a o ďalšiu nezákonnú účasť bývalých židovských majiteľov“, napísali živnostníci a A. Filadelfi zdôraznil, že „arizácia bola prevedená tak, že zodpovedá všetkým neskoršie vyjdeným zákonom a ustanoveniam“. Po zostrení protižidovských predpisov získal A. Filadelfi aj zvyšok firmy, ale už v júni 1946 podpísali Andrej Filadelfi a pôvodní majitelia Ľudovít a Pavel Vígovci reštitučnú zmluvu, ktorou sa Slovák dobrovoľne vzdal podniku i živnostenského oprávnenia v prospech Židov, „nakoľko arizačné prevody sa stali iba pod nátlakom rasovej perzekúcie len na oko v dohode s pôvodnými majiteľmi“. V poznámke uvádza E. Nižňanský ďalší podobný prípad, keď Slováci pomohli zachrániť židovský podnik i jeho majiteľov.
Deportácie na smrť
Vari ešte väčšou skúškou individuálnej morálky slovenského národa boli deportácie Židov. Stále zostáva otázne, nakoľko majoritné obyvateľstvo vedelo, čo sa so Židmi po ich násilnom odsune zo Slovenska deje. Je skutočne pravdepodobné, že dovtedajšia neexistencia plošného, „totálneho“ holokaustu bola dôvodom, že slovenské obyvateľstvo si nevedelo predstaviť, že by mohlo dôjsť k premyslenému a plánovanému vyvražďovaniu Židov. Keď o tom na zasadanie slovenskej vlády priniesol informácie vtedajší guvernér národnej banky Imrich Karvaš, vládni predstavitelia to označili za nepriateľské dezinformácie. Avšak Nemci im nedovolili preveriť skutočnosť priamo v Poľsku, čo spolu so svedectvami utečencov z koncentráku viedlo k pozastaveniu transportov až do obsadenia Slovenska nemeckým vojskom.
Napriek tomu zo štúdie E. Nižňanského vyplýva, že predsa len vnímavejší Slováci mohli a mali už začiatkom roka 1942 tušiť, že deportácie nie sú len presunom Židov do „nových domovov“. V poznámke totiž cituje hlásenie okresného náčelníka z Nitry Fabiána: „Bola skutočná panika. To bolo zapríčinené najmä tým, že medzi ľudom je všeobecný názor, že Židia budú vyvezení do Ruska a tam postrieľaní. Ten dojem vznikol následkom rozprávok vojakov vrátivších sa z frontu o zaobchádzaní so Židmi v Rusku…“ Toto považujem za mimoriadne cenný dôkaz proti neskorším tvrdeniam, že Slováci na čele s Tisovou vládou nemohli vedieť, že posielajú Židov na smrť. Mohli to aspoň tušiť, či dokonca to považovať za pravdepodobné, ak o tom panoval „všeobecný názor medzi ľuďmi“.
Práve preto padá zodpovednosť za deportácie Židov v roku 1942 plne na slovenskú vládu, žandárstvo i Hlinkovu gardu (ako aj nemeckú FS). A práve preto nechceli „provokovať“ verejnú mienku vydaním pripravovanej vyhlášky o zákaze ukrývať Židov. Takže Slovákov, ktorí to robili, na základe naradenia tajnej služby „iba“ internovali do Ilavy a nemohli ich súdiť, čím sa vyhli napr. trest smrti, ale ÚŠB ich mohla držať akokoľvek dlho. Svedectvom o odpore majoritného obyvateľstva k deportáciám sú hlásenia okresných náčelníkov. Prievidzský v marci 1942 napísal, že „koncentrácia Židov do pracovných stredísk vzbudila značný strach o ich budúcnosť, aj u pospolitého ľudu bolo pozorovať sústrasť, najmä pokiaľ išlo o Židovky“. Prešovský hlásil, že „u mnohých kresťanov našli aj poľutovanie“.
Falošné krsty
Nekonečnou hanbou klérofašistického režimu zostane navždy fakt, že aj horthyovské Maďarsko bolo pre Židov bezpečnejšie. Eduard Nižňanský uvádza konkrétne príklady, keď Slováci pomáhali Židom ilegálne prejsť cez hranice na juh. V Revúcej za to v apríli 1942 zatkli štyroch ľudí, v Novej Bani dvoch. Zo Zvolena sa do Ilavy za to dostal šofér J. Šimon, z Piešťan V. Zelenayová za ukrývanie Židov. Historik opäť zdôrazňuje, že takéto prípady boli v dobovej tlači využívané na propagandu i zastrašovanie. Príkladom je prípad roľníka J. Lacku z Novej Lehoty, u ktorého na samote našli žandári „Žida Júlia Fröhlicha, bývalého statkára z Giraltoviec a jeho trojčlennú rodinu“, ako napísal Gardista. Za dôležitú pomoc Židom treba považovať náhle krsty. Svedčia o tom, že ani klérus nestál jednotne za Tisovým režimom, hoci často nešlo o konanie katolíckych duchovných. Ňižňanský uvádza, že v roku 1942 kalvínsky duchovný Šedivý v Nitre pokrstil 717 Židov, za čo ho zatvorili do Ilavy. Evanjelický a.v. farár Juraj Chochol z Lovinobane pokrstil desať Židov bez prípravy, ale tamojší okresný náčelník, ktorý o tom podal hlásenie, ho aj tak nenavrhol internovať v Ilave, „lebo menovaný na to čaká, aby potom mohol zo seba robiť martýra“.
Katolícky kňaz A. Marsina na zasadaní Štátnej rady vo februári 1943 žiadal, aby tlač takéto prípady neškandalizovala a hoci sa Židov nezastával, obhajoval ich prijímanie do katolíckej cirkvi v obmedzenom množstve: „Keby sme boli pokračovali podľa toho ako druhí, boli by sme 9-krát toľko pokrstili. Veď je napísané: „Iďte a učte všetky národy“. Ja každý rok aspoň 13 až 14 evanjelikov privediem do katolíckej cirkvi. Židov som tento rok 50 priviedol do svojej farnosti. Na Trenčín to nie je veľa.“
Upálení za živa
Celkom iná situácia nastala po potlačení Povstania. Vtedy už boli deportácie dielom nemeckých ozbrojených síl, hoci nemožno zabúdať, že im stále pomáhali najmä POHG. Vtedy už všetci vedeli, že Židov odvádzajú na istú smrť. A vtedy sa už terčom represálií stalo celkom otvorene aj majoritné obyvateľstvo, ak sa čo i len dostalo do podozrenia, že Židom (alebo partizánom, či iným odbojárom) pomáhalo. „V tomto ohľade sa osudy Slovákov aj Židov v mnohých prípadoch v rokoch 1944 a 1945 zmiešali“, píše Eduard Nižňanský. Pomoc Židom dokonca považuje historik za natoľko riskantnú vec, že ospravedlňuje aj finančnú pomoc za ňu: „Ak aj majoritní Slováci chceli za ukrývanie finančnú odmenu, treba si uvedomiť, že tento ich krok sa spájal s možným hrdelným trestom.“ A na rozdiel do roku 1942 to teraz oznamovali slovenské úrady oficiálne.
Dnes môžeme byť nanajvýš hrdí, že napriek všetkému sa aj vtedy našlo dosť Slovákov, ktorí sa rozhodli Židom pomôcť. E. Nižňanský uvádza svedectvo manželky židovského lekára Zdenka Karšaia z Tisovca, ktorá sa s rodinou ukrývala u Smugalovcov v Michalovej. „Smugalová sa chovala k nám (…) šľachetne a krásne, vystavujúc sa smrteľnému nebezpečenstvu (…) Pod naším oknom viac razy bubnovali, že skrývanie cudzincov nezahlásených je pod trestom smrti zakázané, to všetko našich záchrancov nezastrašilo, čo svedčí o vysokej morálke a protifašistickom zmýšľaní menovanej a jej manžela.“
Tento príbeh sa skončil šťastne, na rozdiel od prípadu K. Bullovej z osady Bully pri Ružomberku, ktorú trestné Sonderkommando 7a v decembri 1944 zaživa upálilo spolu so siedmimi Židmi, ktorých ukrývala. A hoci historik uvádza, že príklady pomoci Židom zo strany Slovákov počas druhej svetovej vojny svedčia o výlučne individuálnych akciách, vďaka za ne. A vďaka i za úsilie zmapovať každý takýto prípad a postaviť reálny i symbolický pomník všetkým, ktorý sa takto zachovali, najmä ak pritom prišli o život. Lebo odkaz týchto „ušľachtilých slovenských duší“ je jedným zo základných kameňov našej súčasnej národnej hrdosti. Hrdosti a pýchy na Slovákov, ktorí sa ani v najťažších časoch nespreneverili ľudskosti, morálke, solidarite.
Autor pracuje na úrade vlády Spracované podľa nepredajnej publikácie Park ušľachtilých duší, ktorú v roku 2007 vydala Izraelská obchodná komora na Slovensku. Publikáciu zostavili Miloš Žiak a Ladislav Snopko.
