Jeden írsky básnik, prekladajúci slovenskú poéziu do angličtiny, v úvodnej životopisnej eseji svojho prekladu básní Ladislava Novomeského napísal, že Slováci nie sú veľmi známi, a sčasti aj preto, lebo o to nestoja. Ako neznámemu národu sa nám podarilo uchovať mnohé tajomstvá, no nanešťastie sú medzi nimi aj naši najskvelejší básnici.
Odborník na morálne autority Vladimír Palko po prepuknutí „kauzy“ okolo Milana Rúfusa poznamenáva, že v podstate ani tak nejde o Rúfusa, ako to, ako Slovensko narába so svojou minulosťou. Na tomto všeobecnom konštatovaní nie je nič nepravdivé – stačí sa pozrieť všade navôkol, či už na naše mestá, (ne)ochranu pamiatok, prírody, bezohľadný stavebný boom; prečítať si internetové diskusie či dokonca intelektuálne debaty, kŕčovitý spôsob, akým „elity“ i „plebs“ obajujú svoje neochvejné dogmy, a musí byť jasné, že to, čo Slovensku chýba, nie je existencia dejín, ale povedomie kontinuity a vnímanie osobností v kontexte ich doby, ideálov a, samozrejme, aj vnútorných morálnych zápasov. Verejnosti sa vtláča predstava, že jediným obdobím, keď mohli osobnosti prejaviť silu svojho postoja, je obdobie komunizmu, a keďže druhá polovica 20. storočia sa u nás niesla v jeho duchu, mali by sme uveriť, že pomaly každý, kto sa verejne nepodpálil ako Jan Palach, bol morálne slabý a zlyhal na plnej čiare.
Odhliadnime teraz od skutočnosti, že ku každému dejinnému obdobiu zvykneme pristupovať s podobnou inkvizičnou zadebnenosťou, ako Palko v horlení po „pravde“. Novomeský aj Rúfus sú skvelým príkladom vynikajúcich osobností, ktorých umelecká citlivosť sa denno-denne zrážala s realitou labyrintu búrlivého 20. storočia, labyrintu, v ktorom sa začali odvíjať aj moderné slovenské dejiny. Ani jeden z nich nemlčal a nebol poplatný jedinej povolenej ideológii budovateľskej radosti, ako to vníma pán Palko, a v prípade Novomeského ani napriek tomu, že bol aktívne politický činný. Každý, kto aspoň trochu pozná ich dielo, vie, že neobsahuje nič z povolenej eufórie doby, že je melancholické a v zápase hľadania nádeje v spoločenskom a osobnom labyrinte hlboko smutné.
Uvažovať v príkrych kategóriách je jednoduché. Žiť bez túžby spochybniť niečo, čo považujeme za nespochybniteľné, je pohodlné a hlúpe. Tvoriví a citliví ľudia budú vždy nastavovať zrkadlá dogmám a presahovať hranice hlúpej pohodlnosti. Zväčša si za to vyslúžia závisť, ale najčastejšie nepochopenie, v ktorejkoľvek dobe. Isteže, niekomu sa môže zdať heroickejšie dobrovoľne sa pre „pravdu“ upáliť, oveľa odvážnejšie je však žiť aj navzdory bezživotiu diktovaného tými, ktorí nikdy neprekročili svoj tieň. Pokiaľ sa budeme donekonečna pokúšať vtesnať naše najlepšie osobnosti do neochvejných schém, neostaneme len národom tajomným, ale jednoducho – hlúpym.
