Dajžebože, to bolo radostí, ktoré mi spôsobili Tri omyly z literárnej vedy (SLOVO č. 28/2001) zrodené na stránkach nášho týždenníka a búrku v pohároch vody a sódy narobili. Moja prvá radosť: konečne polemika! Konečne vidno, že oživené a z popola minulosti znovuzrodené SLOVO ľudia čítajú, píšu doň, zahryznú sa do autorov, zasúhlasia, zaprotestujú a dokonca objavia tú dlho u nás odkrývanú a túžobne vyčkávanú dámu, zvanú – polemika! To už je SLOVO do bitky. Druhá radosť: kord zbraní SLOVA tasili zhodne osobnosti známe z našej literatúry a publicistiky, ktorých talent a charakter si dlhodobo vážim. Majú právo na omyl, veď aj kráľ básnikov Shakespeare sa preslávil väčšmi ako láskami milencov a mečmi vrahov Komédiou plnou omylov. Tá slovenská v SLOVE, ako hra dvoch aktérov, má iba štyri dejstvá – čísla SLOVA 22, 25, 28 a 30 – a skóre nerozhodné 2 : 2. Anglicko je väčšie, a tak aj tá anglická hra má oveľa viac dejstiev a hercov. SLOVO vďaky patrí aj našim dvom. A do tretice: vysvitla stará pirandellovská poučka, že každý má svoju pravdu. V šermovaní o ňu zohrala veľkú rolu malá – blcha! Ruka osudu vrhla do arény dvoch monogramových menovcov, Bohuslav Chňoupek a Braňo Choma majú totiž obaja iniciálky na chlp rovnaké: B. CH. Preto je oprávnený historický termín z polemiky, že ide vlastne len o „blchárstvo“. Správne, keď vynecháme „l“, je to ono: B(l)Chárstvo… No, čo tam po blche!
Miro Procházka
