Tri oblasti protirečení

Vo vytvárajúcej sa bezpečnostnej situácii na európskom kontinente sa z hľadiska existencie a pôsobenia bezpečnostných rizík a záruk vytvorili dva základné typy bezpečnostného prostredia. Prvým je prostredie s nízkymi vojenskými bezpečnostnými rizikami a vysokými bezpečnostnými zárukami. Nachádzajú sa v ňom tri oblasti, ktoré sa odlišujú najmä charakterom bezpečnostných záruk.

V prvej oblasti sú európske štáty NATO spojené v systéme kolektívnej bezpečnosti. Druhú oblasť tvoria neutrálne štáty, ktoré sú členmi EÚ. Táto oblasť nemá síce spojenecky medzinárodnoprávne zakotvené bezpečnostné záruky tak ako členovia NATO, ale vzhľadom na ich geografickú polohu a sociálno-ekonomické väzby sa v nich neprejavujú iné bezpečnostné hrozby ako v prvej oblasti. V tejto konfigurácii sem patrí aj Švajčiarsko, ktoré členom EÚ nie je. Treťou je oblasť asociovaných krajín EÚ, ktoré nie sú v NATO. Ani v tejto oblasti bezprostredne nehrozia vojenské bezpečnostné riziká. Najmä v súvislosti so sociálno-ekonomickým vývojom sa však výraznejšie prejavujú niektoré nevojenské bezpečnostné riziká, ktoré v jednotlivých krajinách môžu pôsobiť rozdielnym spôsobom i rozsahom. Bezpečnostné záruky v tejto oblasti nedosahujú úroveň záruk v prvých dvoch oblastiach.

Hrozba fundamentalizmu

Druhý typ bezpečnostného prostredia tvoria krajiny, ktoré sa nachádzajú mimo NATO, EÚ a jej asociovaných krajín. Tu sa nachádzajú dve oblasti, ktoré sú od seba nielen geopoliticky oddelené, ale sa odlišujú aj inými znakmi. Prvou oblasťou sú štáty na území bývalého ZSSR, kde je bezpečnostne najzložitejšia situácia v regióne severného Kaukazu, a druhou štáty na území bývalej veľkej Juhoslávie a Albánsko. V oboch oblastiach pôsobí viacero vojenských rizík, ktoré sa inde v Európe vôbec nenachádzajú, alebo nepôsobia tak výrazne. Okrem toho v týchto regiónoch pôsobia veľmi intenzívne aj nevojenské bezpečnostné riziká a ohrozenia. Zároveň v oboch oblastiach nie je možné podceniť ani pôsobenie islamského fundamentalizmu, ktorý sa prejavil v Čečensku (i širšie na Severnom Kaukaze), ale aj v Bosne a Hercegovine, Albánsku a Kosove. RF okrem toho čelí vplyvom islamského fundamentalizmu i vzhľadom na svoje spojenecké zväzky so stredoázijskými republikami.

Pozornosť pri budovaní nového systému európskej bezpečnosti je pod vplyvom rozširovania NATO jednostranne sústredená na tento proces. Požiadavky zaistenia bezpečnostnej stability na európskom kontinente však perspektívne vyžadujú, aby sa základným smerom stalo úsilie o kolektívnu bezpečnosť, z ktorej by nemal byť eliminovaný žiaden európsky štát. Európsky kolektívny bezpečnostný systém by mal byť zameraný proti akémukoľvek bezpečnostnému riziku – nielen vojenskému, ktoré je preferované v NATO. Ruskí vojenskí experti utvárajúci sa európsky bezpečnostný systém označujú za „nato-centristický“. Súčasnú situáciu európskych krajín NATO charakterizujú aj tak, že USA sa podarilo udržať aktivitu európskych členov v rámci atlantizmu, znížiť ich konkurujúci potenciál pri zachovaní svojej pozície lídra a zároveň našli závažný motív pre nátlak na spojencov, aby zvýšili svoj prínos pre NATO.

Nová architektúra

Vytváranie systému európskej bezpečnosti, ktoré sa najmä v terminológii krajín NATO označuje ako nová európska bezpečnostná architektúra, je spojené s viacerými protirečeniami. Okrem objektívne daných protirečení vyplývajúcich z geopolitických dimenzií podmienených aj historicky, najmä na Balkáne a Severnom Kaukaze, sa objavujú aj protirečenia v novovznikajúcich bezpečnostných procesoch. Patrí k nim najmä rozsah európskeho bezpečnostného systému. Objavuje sa i problém podoby a smeru ďalšieho vývoja európskej integrácie v bezpečnostnej oblasti (bezpečnostnej dimenzie EÚ) a neoddeliteľne od neho aj vzťahu medzi atlantickou a európskou dimenziou euroatlantického spojenia NATO. Európska integrácia v bezpečnostnej oblasti preto nie je priamočiarym ani jednoduchým procesom. Vznikajúce protirečenia sa špecificky prejavujú v troch oblastiach: politickej, ekonomickej a vojenskotechnickej.

Politické protirečenia vznikajú najmä z rozdielnych pohľadov na vytváranie európskeho bezpečnostného systému, ktoré existujú medzi členmi NATO a EÚ. Dotýkajú sa najmä vzájomného vzťahu medzi ESDI a CFSP, alebo ináč vyjadrené medzi NATO a EÚ. V názoroch na vzťahy medzi NATO a EÚ v rámci vytvárajúcej sa CFSP sa prejavujú viaceré rozdiely. Turecko ako členský štát NATO, ktoré nie je členom EÚ, otvorene pohrozilo, že po summite EÚ v Nice nedovolí svoju marginalizáciu a v prípade, že nebude zapojené do bezpečnostných konzultácií a obranného plánovania EÚ, použije právo veta pri hlasovaní v NATO o poskytnutí síl a prostriedkov NATO pre budúce operácie pod vedením EÚ. Hypoteticky pri tom môže počítať s podporou ČR, Maďarska a Poľska, ktoré majú rovnakú pozíciu ako Turecko, ale aj USA a Kanada. Veľká Británia zdôrazňuje, že CFSP sa musí vyvíjať pre NATO prijateľným smerom. Naopak Francúzsko po situácii, ktorá vznikla po Nice, sa snaží prostredníctvom CFSP vytvoriť bezpečnostný mechanizmus založený predovšetkým na európskom základe. Na rozdiely vo francúzskych a britských názoroch, najmä na ich vývoj budú mať vplyv aj postoje NSR. Špecifické pohľady majú členské krajiny EÚ, ktoré sú doposiaľ neutrálne – Fínsko, Írsko, Rakúsko a Švédsko.

Napätie z rozširovania

Druhý moment politických protirečení vytvára rozdielnosť členstva v EÚ a NATO. Rozširovanie EÚ na východ ich môže ešte zvýrazniť. Avšak aj pokračujúce rozširovanie NATO na východ môže vytvoriť ďalšie napätie vo vzťahu medzi EÚ a NATO. Na prvý pohľad sa síce nezdá, že by mohlo dôjsť k ťažkostiam, pretože vstup do NATO vytvára pre potenciálne nové členské štáty aj väčší priestor pre podiel na CFSP. Skutočne sa tým však posilní európska úloha v NATO? Existuje totiž možnosť, že nové krajiny, ktoré vstúpia do NATO, de iure rozšíria jeho európsky segment, ale de facto ho budú oslabovať. Po vstupe týchto krajín do NATO sa môže oslabiť ich záujem o ďalšiu dynamizáciu CFSP, ktorej plnoprávnym účastníkom sa môžu stať až po vstupe do EÚ. Požiadavky adaptácie na NATO môžu nové členské štáty viesť k tomu, že svoju bezpečnostnú politiku budú orientovať viac na líniu USA, ako na líniu CFSP.

Ekonomické protirečenia spojené s európskou integráciou v bezpečnostnej oblasti vznikajú aj v súvislosti s tým, že uvedené oblasti bezpečnostných prostredí (bezpečnostné zóny) na európskom kontinente sa odlišujú i úrovňou sociálno-ekonomického rozvoja. V oblastiach s nízkymi vojenskými rizikami a vysokými bezpečnostnými zárukami je vyššia aj úroveň sociálno-ekonomického rozvoja. Nestabilita, úpadok a chaos v ďalších oblastiach však môžu mať negatívne dôsledky na celú európsku integráciu. Predovšetkým ruský a ukrajinský trh svojou veľkosťou vytvárajú prirodzený priestor na odbyt výrobkov zjednocujúcej sa Európy, na ktorom môže profitovať aj slovenská ekonomika. Predstavy o dlhodobom izolovaní chaosu nie sú realistickým riešením vo svete, kde sa nedá zastaviť, ani výraznejšie obmedziť pohyb ľudí ani informácií. Vytváranie akýchkoľvek bariér či dokonca deliacich čiar na európskom kontinente v perspektíve oslabuje európsku integráciu. Okrem toho, zjednocujúca sa Európa čelí nebezpečenstvám aj z regiónu Stredomoria, na ktoré európske štáty nachádzajúce sa v tomto regióne začínajú klásť zvýšený dôraz. Možnosti ich aktivít sú však potenciálne tiež protirečivé, najmä v tom vzťahu, že časť krajín (predovšetkým na západe) v tomto regióne je v NATO i v EÚ, ale druhá časť (východná s výnimkou Grécka a čiastočne Slovinska) sa nachádza mimo týchto štruktúr a v najbližších rokoch sa nepočíta s ich prijatím do nich.

Viac na zbrojenie

Ďalšie ekonomické problémy spočívajú v tom, že požiadavky na dynamizáciu európskej integrácie v bezpečnostnej oblasti vyžadujú podstatné zvýšenie vojenských rozpočtov krajín EÚ. Európska integrácia v bezpečnostnej oblasti predpokladá aj zvyšujúcu sa úroveň vojenskej a zbrojnej výroby a jej rastúcu konkurencieschopnosť v súťaži s americkou výrobou. Americký priemysel však v tejto súťaži stavia na svojom technologickom predstihu, ktorý sa v niektorých oblastiach odhaduje na desať rokov, ako aj na fakte, že koncentrácia tejto výroby v Európe môže narážať na prekážky, pretože nemusí byť v súlade s národnými záujmami niektorých štátov.

Vo vojenskotechnickej oblasti vznikajú protirečenia najmä v súvislosti s úlohami stanovenými pre Eurozbor – pripravenosť samostatne pôsobiť počas jedného roka so všetkými nevyhnutnými zložkami velenia vyžaduje aj vytvorenie zdrojov na striedanie a dopĺňanie síl. Reálne disponibilné stavy by mali byť podľa vojenských odborníkov najmenej dvakrát, prípadne aj trikrát vyššie ako je 50 až 60 tisíc vojakov podieľajúcich sa na potenciálnych vojenských operáciách. Okrem toho samotné vyčlenenie jednotiek a veliteľských štruktúr pre Eurozbor v tejto veľkosti predstavuje len prvý krok pri vytváraní európskych síl rýchleho nasadenia. Pri príprave (výcviku) týchto jednotiek, ale najmä pri ich zasadzovaní sa môžu objaviť aj ďalšie problémy, ktoré sú typické pre európsku integráciu v iných oblastiach a v NATO sa vzhľadom na rozhodujúci vplyv USA vo vojenskej oblasti neprejavujú. Napriek rôznym problémom, ktoré sa môžu pri budovaní a príprave Eurozboru prejavovať, je jeho existencia a vývoj jedným z prvých a rozhodujúcich krokov, ktorým EÚ dokázuje svoju schopnosť rozvíjať európsku integráciu v bezpečnostnej oblasti.

Autor (1952) je nezávislý politický analytik – národnobezpečnostný expert

(Celkovo 1 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter