Tretí svet v monopolárnom svete

V 90. rokoch existovali rozvojové krajiny v systéme, v ktorom sa stále silnejšie presadzovala americká dominancia. Vo všetkých svojich troch pilieroch však bola súčasne spochybňovaná. Oblasti hegemónie Vo vojensko-technologickej oblasti boli Spojené štáty naďalej najsilnejšou vojenskou mocnosťou svetového systému, viaceré krajiny sa však snažili túto hegemóniu oslabiť posilňovaním vzájomnej spolupráce (vojensko-politická spolupráca medzi Ruskom, Čínou a Indiou, či zvyšovaním svojho vlastného vojenského potenciálu, v niektorých európskych krajinách sa posilňovanie spolupráce v oblasti zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politiky chápe ako prostriedok vytvárania „protiváhy k americkej hegemónii“). Dominantné postavenie americkej vojenskej moci spochybňujú aj iní (neštátni) aktéri využívaním nástrojov „asymetrickej vojny“ (napríklad teroristickými útokmi). Spojené štáty však mali vo vojensko-technologickej oblasti oproti ostatným aktérom stále niekoľko výhod: neporovnateľne väčšiu vojenskú silu, schopnosť vytvárať ad-hoc aliancie na dosahovanie vlastných cieľov, pričom partnerom v týchto alianciách dokážu ponúknuť bezprostredné výhody a tým môžu znemožňovať vytvorenie permanentného „protiamerického bloku“, a dominantné postavenie v NATO (hlavne z dôvodu nedostatočnej jednoty európskych členských krajín a vojensko-technologickej prevahy), pričom ku koncu 90. rokov boli úlohy Severoatlantickej aliancie redefinované a tá sa stala formálne vojenskou organizáciou s globálnym pôsobením. V monetárno-priemyselnej oblasti si USA udržiavali svoje postavenie hegemóna predovšetkým vďaka úlohe dolára ako globálnej meny, kontrole nad medzinárodnými finančnými inštitúciami a faktu, že záujmy silných súkromných aktérov (nadnárodné firmy, banky, ratingové a účtovné agentúry) sa vo veľkej miere zhodovali s ekonomickými záujmami americkej politickej elity. Americká moc v tejto oblasti bola ohrozená silnejúcim vplyvom Európskych spoločenstiev/Európskej únie a Japonska, ako aj určitým myšlienkovým emancipačným procesom v niektorých medzinárodných finančných inštitúciách (typickým príkladom je Svetová banka), ktoré prehodnocovali svoju politiku. Svoju úlohu zohráva aj urýchlenie procesu delokalizácie kapitálu (vďaka rozvoju informačných a komunikačných technológií a zjednocovaniu trhov), čo oslabilo jednotu záujmov medzi politickou elitou USA a stále viac nadnárodnými ekonomickými elitami. V ideologicko-mediálnej oblasti si Spojené štáty udržiavali postavenie hegemóna silným vplyvom v mediálnej sfére (pôsobenie amerických tlačových agentúr a médií, hlavne televízie), dominantným vplyvom v globálnej masovej kultúre, ktorá sa úspešne presadzovala voči miestnym kultúram, schopnosťou poskytovať väčšie množstvo finančných prostriedkov mimovládnej sfére vo vybraných krajinách a predovšetkým dominantným vplyvom na globálnom trhu so vzdelávaním. Tento vplyv oslaboval rozvoj internetu, ktorý robí trh poskytovania informácií menej hierarchickým, ale aj presadzovanie sa alternatívnych myšlienkových prúdov voči „oficiálnemu“ neoliberalizmu diktovanému Washingtonským konsenzom, a to na univerzitách mimo Spojených štátov (vďaka veľkému pokroku v komunikačných technológiách, ktorého výsledkom je predovšetkým zlacnenie komunikácie, mali aj univerzity s menším množstvom dostupného kapitálu prístup k informačným zdrojom a mohli sa aktívnejšie podieľať na „globálnych diskusiách“), ale aj v USA. Ďalším faktorom bol „kultúrny nacionalizmus“ ako prejav odporu k nivelizujúcej povahe globálnej masovej kultúry, ktorý sa stal aj súčasťou oficiálnych politík štátov. Politika rozvojových krajín reagovala na americký hegemonizmus dvoma smermi: – na jednej strane akceptovala základné pravidlá monopolárneho svetového systému a z krátkodobého hľadiska hľadala riešenie čiastkových probémov v rámci jeho pravidiel – súčasne však reflektovala hľadanie alternatív, predovšetkým ekonomických a ideologických, ktoré by v dlhodobom horizonte oslabili výsadné postavenie USA (resp. všeobecne krajín centra) a tým relatívne posilnili pozície tretieho sveta. Ekonomická čiastkové úspechy V ekonomickej oblasti sa krajiny tretieho sveta zameriavali na znovuotvorenie globálneho multilaterálneho dialógu medzi bohatými a chudobnými krajinami. Výsledkom boli pravidelné stretnutia aj čiastokové konkrétne iniciatívy, napríklad odpustenie dlhov najchudobnejším krajinám. Na celkovej situácii to veľa nezmenilo. V oblasti spolupráce krajín tretieho sveta bol dôraz kladený na menšie, konkrétne projekty a konferencie slúžiace ako priestor výmeny expertných informácií a skúseností v jednotlivých oblastiach (na rozdiel od dovtedy dominujúcich politických stretnutí). Intenzívnejšia hospodárska spolupráca medzi krajinami (semi)periférie sa však ukazovala, rovnako ako v minulosti, problematickou. A to aj v úzko vymedzených oblastiach. V hospodárskej oblasti tak politika rozvojového sveta nespochybňovala americký hegemonizmus, a teda ani hierarchickú povahu svetového systému. Ojedinelé ústupky sa (semi)periférii podaril získať vďaka konkurencii, ktorá prebiehala medzi krajinami centra (USA, Japonsko, integrujúca sa Európa), podpore, ktorú požiadavky (semi)periférie získali u niektorých politických strán či občianskych iniciatív v rozvinutých krajinách a niektorým aspektom vývoja globálnej ekonomiky, ktoré oslabovali aj krajiny centra (napr. zvyšovanie mobility kapitálu). Politická dezintegrácia Politický program krajín tretieho sveta však bol stále do určitej miery spochybnením hierarchickej štruktúry svetového systému. Pokračoval v požiadavkách, ktoré boli formulované už v prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny – aby formálnu vonkajšiu suverenitu doplnila reálna, teda aby sa vzťahy medzi štátmi vo sfére globálnej politiky riadili princípom rovnosti, nie logikou distribúcie. V zmenenej medzinárodnej situácii 90. rokov 20. storočia považovali krajiny (semi)periférie za možný nástroj premeny charakteru medzinárodného systému reformu OSN, ako sme o nej hovorili v predchádzajúcej kapitole (teda posilnenie a demokratizácia OSN). Žiadnu z konkrétnych požiadaviek (rozšírenie Bezpečnostnej rady, zrušenie práva veta, posilnenie Valného zhromaždenia na úkor Bezpečnostnej rady) sa však v 90. rokoch nepodarilo realizovať. Naopak, postavenie OSN sa oslabilo a táto organizácia bola schopná efektívne konať len v prípadoch, kedy nešla proti záujmom definovaným svetovým hegemónom – Spojenými štátmi. Možnosti realizácie programu premeny svetového systému obmedzovala i pokračujúca politická dezintegrácia (semi)periférie. Regionálna ekonomická integrácia sa premietla do intenzívnejšej politickej spolupráce (minimálne dialógu) medzi krajinami, ktoré sa na nej zúčastňovali. Pocit „globálnej identity“ tretieho sveta sa oslabil. Prejavilo sa to napríklad pri riešení regionálnych konfliktov, teda v probléme, na ktorý nedokázalo Hnutie nezúčastnených krajín (ako globálna organizácia) nájsť dlho žiadne riešenie. Iniciatívu prebrali predovšetkým regionálne organizácie (ekonomické i politické), ako ECOWAC (Economic Cooperation Organisation of the West African Countries), OAJ (Organizácia africkej jednoty), IGAD (Inter-Governmental Authority for Development), či OAC (Organisation of American Countries). Druhým znakom politickej dezintegrácie tretieho sveta v 90. rokoch bolo zameranie sa najväčších rozvojových krajín na získanie statusu veľmoci – predovšetkým India, Brazília a Juhoafrická republika sa usilujú posilniť svoje pozície na semiperiférii ako regionálne ekonomické a mocenské centrá. Budovaním vojenskej sily, získavaním politického vplyvu v susedskom regióne a regionálnou ekonomickou integráciou, v ktorej majú tvoriť centrum, sa snažia posilňovať svoje postavenie voči krajinám centra. Ideologická opozícia Americký hegemonizmus bol najintenzívnejšie spochybňovaný v ideologickej rovine – a to nielen „radikálnymi režimami“, ktoré svoju legitimitu posilňovali antiamerikanizmom a kritikou nerovných medzinárodných vzťahov, ale aj v mainstreame, do ktorého patrila väčšia časť politickej elity (semi)periférie. Napriek tomu, že krajiny tretieho sveta vo všeobecnosti prijali pravidlá neoliberálnej ekonomiky presadzované na medzinárodnej úrovni krajinami centra i niektorými neštátnymi aktérmi (nadnárodné firmy, medzinárodné finančné inštitúcie) ich situácia sa vo všeobecnosti nezlepšila. V niektorých čiastkových oblastiach bol síce zaznamenaný pokrok, predovšetkým vďaka rozvojovej pomoci i priamemu angažovaniu sa medzivládnych i mimovládnych medzinárodných organizácií, v iných oblastiach sa však situácia v rozvojových krajinách zhoršila, rozdiely medzi chudobnými a bohatými krajinami rástli. Z pohľadu politických elít tretieho sveta však bolo dôležitejšie, že zlepšenie situácie neprebiehalo rovnomerne a jeho prínosy neboli rovnomerne distribuované. Ekonomický a sociálny pokrok bol omnoho intenzívnejší v krajinách centra, rozdiel medzi centrom a perifériou sa tak zvýšil. V polovici 90. rokov sa, aj kvôli týmto rastúcim disparitám medzi centrom a (semi)perifériou, začala šíriť kritika neoliberálneho prístupu k organizácii ekonomického života, ktorá bola súčasne spochybnením amerického hegemonizmu v ideologickej sfére. Kritiku neoliberalizmu prevažujúcu medzi politickými elitami tretieho sveta môžeme nazvať termínom použitým L. Congerovou v článku pre Current History z novembra 1998 – „Fourth Way“, teda „štvrtá cesta“. Výraznejšie sa presadila predovšetkým po finančnej kríze, ktorá v roku 1997 negatívne zasiahla hlavne rozvojové krajiny so strednou úrovňou príjmov. Štvrtá cesta „Štvrtá cesta“ akceptovala trhovú ekonomiku, globálnu hospodársku integráciu, voľný medzinárodný trh a potreby privatizácie štátnych podnikov – teda akceptovala „vonkajšie požiadavky“ Washingtonského konsenzu (požiadaviek na medzinárodný ekonomický systém). Súčasne sú však odmietala jeho „vnútorné požiadavky“ – neoliberálnu predstavu o organizácii hospodárskeho života vo vnútri krajiny. Základným princípom bol boj s duálnou povahou ekonomiky rozvojových krajín – s rozdelením ich hospodárstva na vyvinutý sektor, plne zapojený do globálneho trhu a schopný profitovať z jeho rastu, a tradičný sektor, poskytujúci horšie podmienky jeho účastníkom (vlastníkom kapitálu i pracovnej sile) a z hľadiska objemu v ekonomikách (semi)periférie dominujúci. Výsledkom duálnej povahy ekonomiky mala byť vysoko nerovná distribúcia príjmov a rigídne bariéry sociálnej mobilite. Nástrojom na jej prekonanie malo byť zvýšenie vládnych výdavkov na sociálne služby a vzdelávanie prostredníctvom zvýšenia nepriamych daní a akumulácia domáceho finančného kapitálu, ktorý by mohli prostredníctvom mikrokreditov poskytovaných lokálnymi verejnými inštitúciami používať malé a stredné podniky tradičného sektora na zvýšenie konkurencieschopnosti (čím by sa znížila závislosť od vonkajších zdrojov kapitálu). Kapitál mal byť akumulovaný podporou nárastu úrovne úspor, napríklad vytvorením súkromných penzijných investičných fondov, zvýšením platov robotníkov, čo by zvýšilo domácu spotrebu, a využitím výnosov z privatizácie štátnych podnikov na splatenie vnútorného dlhu a zníženie domácich úrokových mier na mieru konkurencieschopnú s mierou v industrializovaných krajinách. Dodatočným nástrojom, priamo reagujúcim na finančnú krízu, malo byť zavedenie kontrol nad krátkodobými špekulatívnymi finančnými transakciami, ktoré môžu destabilizovať ekonomiku krajiny. Radikalizácia ekonomicko-sociálnych programov Koncom 90. rokov došlo opäť k určitej radikalizácii ekonomického programu. Bezprostredným dôvodom bola finančná kríza, ktorá prepukla v juhovýchodnej Ázii a ktorá postupne ovplyvnila takmer všetky krajiny tretieho sveta, predovšetkým rozvinutejšie z nich (členov združenia ASEAN a latinskoamerické krajiny). Dôvodom však bola aj rastúca frustrácia z neúspechu z ekonomických programov štruktúrovaných podľa pravidiel Washingtonského konsenzu – fakt, že nepriniesli zlepšenie situácie obyvateľstva, vyvolával tlak na politickú elitu. Jej politické postavenie bolo oslabované zníženou schopnosťou štátu poskytovať sociálne služby, čo oslabovalo legitimitu politickej elity v očiach, a znižovaním vplyvu štátu v ekonomickom živote zároveň obmedzovalo schopnosť politickej elity kupovať si lojalitu klientov, čo viedlo k oslabeniu centrálnej moci. Rozvojové krajiny opäť otvorene kritizujú a odmietajú krátkodobé finančné operácie a špekulatívne burzové obchody, ktoré majú potenciál výrazne destabilizovať režim. Pri financovaní rozvoja bol opäť väčší dôraz položený na oficiálnu rozvojovú pomoc (Official Development Assistance, ODA) – to však v období, keď dosiahla „najnižšiu úroveň od roku 1970, keď bol v OSN prijatý záväzok rozvinutých krajín venovať každoročne zdroje vo výške 0,7 percenta HDP na rozvoj“. Do slovníka sa opäť dostal pojem, ktorý v ňom figuroval v 70. rokoch – hospodárske hrozby bezpečnosti rozvojových krajín. Do ekonomického programu politiky nezúčastnenosti sa tak dostala požiadavka, ktorá v ňom v 90. rokoch dovtedy nefigurovala – vytvorenie svetovej meny, ktorá by prebrala úlohu dolára. Vzhľadom na to, že výlučné postavenie dolára ako svetovej meny je jedným z pilierov amerického hegemonizmu, znamenala táto požiadavka súčasne spochybnenie postavenia Spojených štátov. Na tomto základe stavali politické sily, ktoré sa – najvýraznejšie v Latinskej Amerike, presadili kritikou „americkej hegemónie“ a požiadavkami na radikálne sociálne a ekonomické zmeny.