Tragickosť a iracionálna krutosť líbyjskej vojny (2)

Tragickosť a iracionálna krutosť líbyjskej vojny (1)

Príbeh však treba začať odvíjať od kapitána M. Kaddáfího, ktorý v roku 1969 (teda ešte predtým ako sa ropa stala ekonomickou zbraňou číslo jeden) na čele Hnutia slobodných dôstojníkov (skupiny vyše 70 osôb) nekrvavým prevratom zvrhol kráľa a dostal sa na čelo štátu. Povýšený na plukovníka sa stal predsedom Rady revolučného velenia (jej heslom bolo „Sloboda, socializmus, jednota“), predsedom vlády a zastával viaceré ďalšie funkcie. Nakoniec si nechal len titul Vodca Veľkej revolúcie z 1. septembra Líbyjskej arabskej ľudovej socialistickej džamáhíríje, ktorá bola vyhlásená 2. marca 1977.
 



Doživotný plukovník Kaddáfí

Po smrti Gamala Násira mal M. Kaddáfí dokonca svojimi ideami i charizmatickým správaním potenciál zaujať miesto vodcu arabského sveta, minimálne v jeho pokrokovejšej časti, ktorá sa vydala na svetskú cestu riešenia problémov sociálno-ekonomického charakteru v štáte i spoločnosti. Pozícia žiadneho vodcu štátu z arabského sveta ani v ňom samotnom ani v medzinárodnej dimenzii odvtedy už nebola spojená s takou popularitou, akú získal M. Kaddáfí v počiatočných rokoch svojej vlády.

Svojimi snahami zohrávať vodcovskú pozíciu v arabskom (a možno aj v širšom moslimskom) svete si však M. Kaddáfí vytvoril silných odporcov. Ani jeden z Kaddáfího pokusov o vytvorenie federácie s niektorými arabskými štátmi nebol úspešný. Jeho projekt džamahírije ako priamej demokracie – špecifickej zmesi socializmu, panarabizmu a islamizmu sa nerozšíril do iných krajín a islamisti ho odmietajú ako odpadlícky (ale ani západní liberálni demokrati mu nevedia prísť na chuť a treba dodať, že nadšení ním neboli ani bývalé európske socialistické štáty). Nečudujme sa, že súčasným informáciám o Líbyi a M. Kaddáfím z katarskej televíznej stanice al-Džazíra (vznikla v roku 1996 a medzi jej pracovníkmi bolo spočiatku viacero osôb z vtedy zrušeného televízneho kanálu BBC v arabskom jazyku) tiež nemožno veriť, lebo ide o krajinu, ktorá ho kvôli jeho orientácii a aktivitám nemá v láske, podobne ako Saudská Arábia a nakoniec ani fundamentalistický Irán (ich vodcovia a elity by pád Kaddáfího režimu privítali).

Po zrušení cudzích vojenských základní na území Líbye (najmä leteckej základne Wheelus neďaleko Tripolisu, kde boli v rokoch 1943 – 1970 dislokované sily USA), znárodnení majetku viacerých zahraničných firiem a uskutočnení ďalších protizápadných krokov (zameraných predovšetkým proti USA a Izraelu) si vytvoril širokú plejádu nepriateľov. V roku 1979 USA zaradili Líbyu medzi štáty podporujúce terorizmus. Symbol protilíbyjských postojov stelesňoval prezident USA R. Reagan, ktorý označoval M. Kaddáfího za „besného psa Stredného východu“.

Premeny a triky starnúceho vodcu

Arabský svet sa až na výnimky od druhej polovice 70. rokov minulého storočia pomaly, ale iste dostával pod vplyv Západu, najmä jeho nadnárodných spoločností. Otvorená zostáva otázka, či revolta povedie k tomu, že arabský svet sa k Západu, ktorého vplyv upadá, pridá, alebo od neho odbočí. Trendu prikláňania arabského sveta k Západu napomohla v 70. a 80. rokoch aj narastajúca neschopnosť vtedajšej starnúcej garnitúry politického vedenia Východu – Moskvy – adekvátne reagovať na meniacu sa situáciu vo svetovej politike a ekonomike.

Kdejakému diktátorovi sa kdečo odpustilo, najmä vtedy, ak sa neprotivil pôsobeniu korporácií, čo bolo rozhodujúcou stránkou postoja USA (Západu) k týmto krajinám aj po rozpade bipolarity v medzinárodných vzťahoch. Najväčším hriechom arabských vodcov sa stalo, ak bránili v dosahovaní ziskov západných nadnárodných spoločností – nielen v oblasti ťažobného, najmä ropného, priemyslu, ale aj vojensko-priemyselného komplexu – Blízky východ zostal jedným z najväčších trhov, kde sa predávali zbrane a vojenský materiál z USA a iných západných krajín. Občas sa tu podarilo niečo umiestniť aj ruským predajcom, ale bolo to už omnoho menej ako za čias Sovietskeho zväzu (na čom čiastočne profitovalo v Líbyi v 70. a 80. rokoch aj socialistické Česko-Slovensko).

Plukovník však po rokoch pri moci začal byť čoraz viac nevyspytateľným, často striedal priateľov a nepriateľov (pritom systematicky likvidoval opozíciu ako aj ostatné osoby, ktoré by ho mohli mocensky ohroziť) a jeho slovo prestalo byť zárukou. Stal sa aj narcisistom a samoľúbym klaunom, ale takýto typ osôb je dnes vo svete ovplyvňovanom mediálnymi agentúrami, ktoré politikov ženúcich sa za úspechom (mocou a bohatstvom) cvičia ako cirkusové zvieratká, pomerne rozšírený aj na západnej (liberálnodemokratickej) politickej scéne, nevynímajúc ani Slovensko. Potom ako sa M. Kaddáfí svojím zmeneným postojom po udalostiach 11. septembra 2001 zblížil s časťou politikov v EÚ a dostal generálny pardón aj od USA, sa už žiadny krok v jeho správaní a konaní nestal nemožný a nik nemohol vedieť, s čím príde. Pokiaľ by išlo len o jeho slávny beduínsky stan pri návštevách v zahraničí, problém mal iba protokolárno-organizačný charakter, ale starnúci vodca je schopný vymyslieť aj ďalšie nové triky.

Relikt autoritárskeho vodcu

Dnes M. Kaddáfího vlastne v zahraničí už asi nemá ani kto za niečo chváliť a nenájde sa dôvod na organizovanie akcií na jeho podporu, lebo v roku 2011 ide už o iného politika, ako bol v roku 1969 a nejaký čas po ňom. Plukovník je typom politika, aký sa v 21. storočí už asi objektívne ani nebude môcť vyskytovať a pokojne sa dá označiť za politický relikt dožívajúceho autoritárskeho vodcu, ktorý sa však doma teší stále podpore, akú mnohí liberálnodemokratickí západní politici nikdy nepoznajú. Nič zásadne nové už priniesť nemôže, ale vzhľadom na svoju skúsenosť i ľstivosť, ktorú viackrát preukázal, môže svojim odporcom nepríjemne skomplikovať život a to najmä vtedy, ak si budú myslieť, že všetko sa deje len podľa jedného scenára, ktorý je bezchybný a najdokonalejší na tomto svete.

Na obranu M. Kaddáfího treba však uviesť aspoň niekoľko slov, lebo tým, čím sa stal, sa nestal ani tak vďaka svojej extravagantnej osobe (opäť dodám, že extravagantných osôb sa nachádza aj v západnej politike neúrekom, najmä keď po politickej kariére zatúžia osoby z umeleckých kruhov, ktorých správanie niekedy prerastá až do mediálnej hystérie), ale predovšetkým vďaka charakteru svetovej politiky zhruba za necelé polstoročie, ktoré v nej pôsobí. Principiálnosť Západu (najmä USA) v otázkach demokracie a ľudských práv sa spravidla končí pri ekonomických záujmoch kombinovaných s ochotou štátov (ich vládcov – aj diktátorov) podporovať politickú líniu vedúcu k súčasnej podobe neoliberálnej globalizácie.

Kaddáfího názory na medzinárodnopolitické dianie prešli zložitým vývojom. Začínal na pozíciách nekompromisného kritika USA a ich spojencov. Zorganizoval proti nim aj viaceré akcie, označované aj za teroristické, okolo ktorých stále existuje šum. Vyslúžil si za to nielen zaradenie na zoznam krajín podporujúcich terorizmus, ale v apríli 1986 aj bombardovanie svojho sídla (pričom paradoxne vojenskí piloti USA pri tejto svojej „misii“ okrem iných civilných objektov zasiahli aj budovu francúzskeho veľvyslanectva – podobne ako o 13 rokov neskôr sa im v Belehrade podarilo „náhodou“ zbombardovať pre zmenu ambasádu ČĽR).

Po rozpade bipolarity sa M. Kaddáfí potýkal zo strany Západu s problémom medzinárodnopolitickej izolácie Líbye, ale začiatkom 21. stor. sa stáva po sérii politických, ekonomických a bezpečnostných krokov minimálne „tichým“ spojencom protiteroristickej koalície vytvorenej prezidentom G. Bushom jr. a v duchu „ropnej“ demokracie je mu akoby odpustené. Starý vekom, ale vlastne zase mladý svojimi ideami, sa M. Kaddáfí znovu ozval na 64. Valnom zhromaždení OSN v septembri 2009, keď podrobil ostrej kritike politiku svetových (západných) veľmocí a fakticky ich obvinil z rasizmu a terorizmu. Poukázal na to, že na základe Charty OSN by sa malo použitie sily prijať len v prípade súhlasu všetkých členov OSN, ale za dobu existencie tejto organizácie podľa jeho názoru veľké štáty uskutočnili 64 vojen proti menším (slabším) štátom a OSN neurobilo nič, aby týmto vojnám zabránilo. Dodal aj to, že prezident USA G. Bush a britský premiér T. Blair osobne umožnili popravu bývalého prezidenta Iraku S. Husajna. Takéto verejné obvinenia mu nemohli prepáčiť nielen spomínaní predstavitelia, ale ani samotné OSN a ktovie, ako sa to premietlo aj do prijatia nových protilíbyjských rezolúcií…

Z chudobnej krajiny prosperujúci štát

Ďalším a asi historicky významnejším momentom, ktorý treba v medzinárodnopolitickom pôsobení M. Kaddáfího uviesť a povedať, že si ním získal sympatie, je  jeho úsilie o africkú integráciu. Nelson Mandela nazval M. Kaddáfiho jedným z najväčších bojovníkov za slobodu v 20. stor. s tým, že Juhoafričania môžu za kolaps apartheidu v mnohom vďačiť práve jemu. Angažoval sa aj pri urovnaní konfliktu Tuarégov vo viacerých štátoch saharskej oblasti. Napriek problémom, ktoré spôsobil najmä vo vzťahoch s Čadom a s Egyptom (v roku 1997 s ním zviedol krátku – štvordňovú – vojnu), mal výrazný podiel na založení Africkej únie, ktorá ešte dlho nebude vedieť dosiahnuť formát svojho vzoru – EÚ. Podobne v blízkom čase sa nenaplní ani idea Spojených štátov afrických, ktorú M. Kaddáfí tiež presadzuje, ale jeho priekopnícke úsilie o dosiahnutie týchto cieľov už história nevymaže.

Líbya v dnešnom svete predstavuje viaceré výnimky. Možno poukázať na dve, ktoré majú zásadný charakter, lebo odporujú trendom hegemonistického úsilia USA. Prvou je tá, že na území Líbye napriek zmene vzťahov k Západu a USA doteraz nie je žiadna vojenská prítomnosť USA. Z arabských štátov má podobnú pozíciu už len Sýria. Po druhé Líbya patrí ku krajinám, ktoré nemajú zahraničnú zadlženosť, teda minimálne u MMF a Svetovej banky, ktoré sú silnou ekonomickou zbraňou USA a ich dolára, čo im neumožňuje ekonomicky (a už vôbec nie politicky) zasahovať do diania v krajine, kde je pomerne veľa surovinových a preto aj finančných zdrojov.

Zo sociálno-ekonomického hľadiska nemožno prehliadnuť, že M. Kaddáfí urobil z chudobnej Líbye na severoafrické pomery prosperujúci štát s vysokou úrovňou gramotnosti i ďalších ukazovateľov ľudského rozvoja. V Líbyi nie je síce sociálne rovná spoločnosť, ale nie sú tam ani také markantné rozdiely medzi chudobnými a bohatými ako v niektorých iných arabských štátoch, ktorých bohatstvo je založené na rope. Príčinu vzbury proti M. Kaddáfímu nemožno hľadať v sociálno-ekonomickej oblasti. Podľa Správy OSN Human Development Report 2010 je z hľadiska ľudského rozvoja v celej Afrike na najvyššej úrovni a popredné miesto má aj medzi arabskými štátmi.

Relatívne stabilný a „nenebezpečný“ štát

Na to, aby sme si utvorili obraz o niektorých aspektoch sociálno-ekonomickej situácie v 22 členských štátoch Ligy arabských štátov (ďalej len LAŠ)  možno poukázať na základe ukazovateľov zostavených rôznymi inštitúciami.

Ak by sme uskutočnili klasifikáciu členských štátov LAŠ podľa ukazovateľa približnej výšky ich vojenských výdavkov na jedného obyvateľa v roku 2010 na základe údajov v databáze známeho Štokholmského medzinárodného inštitútu výskumu mieru – SIPRI – mohli by sme ich rozdeliť do štyroch skupín (ide však len o relatívny ukazovateľ vzhľadom na neúplnosť údajov z niektorých krajín).  V celosvetovom priemere v roku 2009 išlo o 224 USD na jedného obyvateľa Zeme (tento ukazovateľ za rok 2010 ešte nebol zverejnený).

Prvú skupinu tvoria štáty s výdavkami viac ako 501 USD na hlavu, medzi ktorými sú SAE (takmer 2 100), Kuvajt (o niečo viac ako 1 610), Saudská Arábia (o niečo viac ako 1 560), Omán (o niečo viac ako 1 450), Katar (o niečo viac ako 1 370) a Bahrajn (takmer 580).

Druhá skupina predstavuje štáty s výdavkami na obyvateľa od 201 do 500 USD, kam patria Libanon (takmer 370) a Jordánsko (o niečo viac ako 220).

V tretej skupine sú štáty s výdavkami na osobu od 101 do 200 USD. Ide o Líbyu (o niečo viac ako 170), Alžírsko (takmer 160), Maroko (o niečo viac ako 120) a Sýria (takmer 110).

Do štvrtej skupiny s výdavkami menej ako 100 USD na obyvateľa vošli Jemen a Tunisko (o niečo viac ako 50), Egypt (takmer 50), Džibutsko (o niečo viac ako 40) a Mauritánia (o niečo menej ako 35).

Líbya teda patrí k štátom LAŠ, ktoré vydávajú nízke sumy na vojenské účely, čo sa premieta aj do toho, že jej zbrane a vojenská technika sú vo viacerých oblastiach už zastaralé. V relatívnom vyjadrení (percentuálny podiel vojenských výdavkov na HDP) Líbya dokonca v posledných rokoch vydáva na vojenské účely skoro najmenej – ak nebudem počítať Tunisko, tak nepredstavujú ani polovicu toho, aká je výška tohto ukazovateľa u ďalších štátov s najmenšími výdavkami.

Úroveň vojenských výdavkov v štátoch severnej Afriky je oveľa nižšia ako v časti, ktorá sa označuje za Mašrik – teda na východ od Egypta. Zvýrazním preto aj okolnosť, ktorá sa priam derie na oči – vojenské výdavky najbližšieho spojenca USA v LAŠ – Saudskej Arábie, v roku 2010 predstavovali (opäť pri relatívnosti dostupných údajov) o niečo viac ako 46 percent výdavkov, teda takmer polovicu, ktoré mali spolu všetky členské štáty.

V súvislosti so spojenectvom Saudskej Arábie a USA je zaujímavé, ako sa uviedlo 2. apríla na Asia Times Online (Exposed: The US-Saudi Libya deal. By Pepe Escobar), že jednoznačná podpora LAŠ bezletovej zóne je tiež len jedným z mediálno-politických mýtov. Z 22 členských štátov sa na hlasovaní k tejto otázke zúčastnili len zástupcovia 11 z nich. Z týchto bolo šesť členských štátov Rady pre spoluprácu krajín Perzského zálivu, čo je svojrázny klub kráľovstiev a emirátov (Bahrajn, Kuvajt, Omán, Katar, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty) úzko spolupracujúcich s USA, kde dominuje Saudská Arábia. K nim sa pripojili 3 ďalšie štáty, takže vlastne vytvorenie zóny podporilo len 9 členských štátov LAŠ.

Podľa viacerých hodnotení sociálno-ekonomickej situácie na základe rôznych kritérií (napr. Index ľudského rozvoja, Globálny mierový index a i.) možno Líbyu jednoznačne zaradiť k štátom, ktorý patril v severnej Afrike (na Blízkom východe) k relatívne stabilným a v posledných rokoch nepredstavoval žiadne bezpečnostné riziko. Fámy, ktoré sa rozšírili v médiách o nebezpečenstve použitia chemických zbraní vojskami vernými M. Kaddáfímu zrejme tiež patria do arzenálu takých, aké poslúžili k útoku na Irak v roku 2003. Podobne do rodu mediálnych kačíc patria aj úvahy o naverbovaní 50 000 žoldnierov. Líbya tvorila významný prvok sociálno-ekonomickej stability severnej Afriky už aj preto, že v nej bolo zamestnaných veľa zahraničných robotníkov (o. i. z Tuniska a Egypta – kto vie, kam sa pohnú za prácou?). Záhadou je aj to, kde je viac ako 300 000 líbyjských utečencov, o ktorých sa hovorilo v médiách ešte pred začiatkom útoku na Líbyu.

Autor je vysokoškolský pedagóg

Ilustračné foto: Humphrey King a Thierry Ehrmann


(Celkovo 8 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter