Na Slovensku dosiahli protagonisti ,,konečného riešenia židovskej otázky“ iba čiastkový úspech. Vláda sa síce spočiatku ochotne zúčastňovala na každom kroku Nemecka pri vyčlenení a deportácii židovského obyvateľstva v Európe, ale už v auguste 1942 sa vzoprela požiadavkám Berlína. Deportácie Židov pokračovali až po potlačení Povstania v roku 1944. Podľa rozličných výpočtov bolo zavraždených 57 600 až 59 500 slovenských Židov, 29 000 až 32 000 ich prežilo prenasledovanie. V roku 1930 narátali na Slovensku 136 739 ľudí židovského vierovyznania, no iba 73 000 z nich priznávalo židovskú národnosť. Mnohí po nemecky hovoriaci Židia sa totiž považovali za Nemcov. Po pripojení južného Slovenska k Maďarsku v novembri 1938 a po sťahovaní, ktoré nastalo po Mníchovskej dohode, sa tento počet značne znížil. Na začiatku deportácií v roku 1941 ich tu žilo približne 89 000. Napriek malému podielu židovskej komunity (3,5 percenta z celkovej populácie) však v prevažne roľníckom, konzervatívnom katolíckom obyvateľstve bol zakorenený antisemitizmus. Mnohí Židia patrili do mestskej strednej vrstvy a tak ako v iných krajinách aj na Slovensku bol podiel Židov pôsobiacich v hospodárstve a slobodných povolaniach podstatne vyšší, ako by zodpovedal ich počtu v pomere k ostatným obyvateľom. Ešte po druhej svetovej vojne slovenský historik v emigrácii Milan S. Ďurica konštatoval, že Židia na Slovensku vlastnili vyše polovice všetkého národného majetku a zastávali väčšinu hospodársky a spoločensky dôležitých pozícií. V ich rukách bolo údajne 90 percent kapitálu textilného priemyslu, tvorili 72 percent právnikov a 60 percent lekárov. Takéto nepravdepodobné tvrdenia boli súčasťou protižidovskej propagandy konzervatívnych pravicových a nacionalistických strán. Dôsledok tradičnej nevraživosti Ani prezident Jozef Tiso sa nezbavil tradičnej nevraživosti kresťanských cirkví voči Židom. Po nástupe do svojho úradu bol nielen pod silným nemeckým tlakom, ale aj v konfrontácii s požiadavkami antisemitských kruhov vo svojej strane a vláde. Ich nároky podporovali nacistickí vodcovia domácej nemeckej menšiny, ktorí varovali pred sklamaním nemeckej vlády. Je však isté, že aj sám Tiso si želal vylúčenie židovského vplyvu na slovenskú spoločnosť. Stranícke noviny Slovák už 9. februára 1938 citovali jeho vyhlásenie, že „židovská otázka na Slovensku sa bude riešiť spravodlivo, sociálne a ľudsky“ V prejave 5. októbra 1938 každému, kto sa dopustí nelegálneho násilia voči Židom, pohrozil trestným stíhaním. Vylúčenie židovských občanov zo slovenskej spoločnosti na seba nedalo dlho čakať. Príslušné opatrenia stanovil dekrét vlády z 18. apríla 1939. Podľa neho sa mal podiel Židov v slobodných povolaniach a verejnom živote zredukovať na štyri percentá. Úrady žiadali ich vysťahovanie do Palestíny. Pojem Žid definovali podľa náboženskej príslušnosti. Pokrstených považovali za kresťanov. Od 22. februára 1940 mali zakázané vlastniť hospodársky dôležitý majetok, 22. apríla 1940 nariadila vláda arizáciu židovských firiem. V nasledujúcich mesiacoch zmenilo vlastníka 44 tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy, 2100 živnostenských podnikov, 10 tisíc obchodov, reštaurácií a kancelárií. Extrémistickému krídlu HSĽS ani nemeckej vláde to však nestačilo. Riešenie židovskej otázky bolo hlavným dôvodom požadovaných zmien vo vládnom kabinete, ktoré v júli 1940 žiadal Adolf Hitler, najmä odvolanie ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského. Toho Tiso vzhľadom na povesť Slovenska v zahraničí podporoval v obozretnej židovskej politike. Riešením židovskej otázky napokon poveril ministra vnútra a veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra Macha, fanatického antisemitu. Podpora ,,osvedčených“ odborníkov Poradcom slovenských úradov pre židovskú otázku bol blízky spolupracovník šéfa židovského referátu na hlavnom ríšskom bezpečnostnom úrade Adolfa Eichmanna Dieter Wisliceny. Bol právnik a vyhovoval nemeckej vláde svojimi uhladenými spôsobmi a vystúpeniami pri presadzovaní chúlostivých požiadaviek v ešte nie celkom podrobených spojeneckých krajinách. Zosilnený tlak z Berlína podnietil nariadenie vlády z 9. septembra 1941 o zaobchádzaní so Židmi, povestný ,,židovský kódex“, ktorý vznikol s aktívnou podporou ,,osvedčených“ nemeckých odborníkov. Niekoľko dní predtým osobne pricestoval do Bratislavy ríšsky minister vnútra Wilhelm Frick v sprievode komentátora norimberských rasových zákonov Hansa Globkeho. Protižidovské opatrenia sa zostrili. Postihovali aj približne 15 tisíc pokrstených Židov, ktorí boli dovtedy ušetrení. Na prekvapenie Zahraničného úradu slovenský prezident a katolícky kňaz neodmietol kódex podpísať. Jeho frakcii sa v ňom však podarilo zakotviť právo prezidenta niektoré osoby podľa vlastného dobrozdania oslobodiť od ustanovení kódexu. Konferencia katolíckych biskupov 7. októbra 1941 v Nitre držala Tisovi chrbát. Žiadala ho, aby plne využil svoje právo v prípade pokrstených Židov. Adolf Eichmann si od Zahraničného úradu vyžiadal súhlas na zaradenie slovenských Židov do začínajúcich sa deportácií. Úrad sa obrátil na vládu v Bratislave so žiadosťou vytvoriť pracovné tábory. Ak totiž vraj majú Židia vykonávať nútené práce, nech je to pre Slovensko a nie pre Nemecko. V novembri 1941 začali s výstavbou troch veľkých pracovných táborov. Wisliceny to ochotne podporil, lebo také sústredenie Židov uľahčovalo nemeckej vláde budúce opatrenia v rámci tzv. konečného riešenia. Odsúdení na smrť Začiatkom marca 1942 minister vnútra Mach nariadil prvú deportáciu Židov z týchto táborov do Poľska. Ich počet však nespĺňal očakávania nemeckej vlády a nestačil, ako to šetrne formuloval Zahraničný úrad, na to, aby splnili ,,pracovné povinnosti na východe“. Napokon prezident Tiso aj napriek protestom slovenských biskupov vyhovel nemeckému návrhu poslať 20 tisíc mladých zdravých Židov na východ. Tak sa 23. marca 1942 v Bratislave a ďalších slovenských mestách začala veľká honba. Vlnu zatýkania uskutočnila polícia s podporou Hlinkovej gardy. Židov nahnali do pracovného tábora v Seredi a o niekoľko dní odtiaľ vypravili prvé vlaky so staršími a chorými ľuďmi do Osvienčimu. Aj 17 tisíc práceschopných mladších Židov smerovalo v transportoch do Osvienčimu a Majdanku. Zvyšok roztrhaných rodín, približne 10 tisíc osôb, medzi nimi najmenej 700 detí, odsunuli do tábora v generalguvermente v provincii Lublin. Niektorí členovia slovenskej vlády pozerali na deportácie s nevôľou. Brutálny odsun starých, chorých, detí a odlúčenie členov rodín vyvolávalo odpor verejnosti. Dokonca i predseda vlády vyjadril nemeckému veľvyslancovi v Bratislave Hansovi Elardovi Ludinovi znepokojenie, že do transportov zaradili aj pokrstených Židov. Reinhrad Heydrich pricestoval 10. apríla 1942 z Prahy do Bratislavy, aby rozptýlil pochybnosti slovenskej vlády. Vojtech Tuka ihneď informoval kabinet o Heydrichovom ubezpečení, že slovenských Židov ako chránencov nemeckej ríše vysídlia do provincie Lublin a tým, čo boli pokrstení pred vládnym nariadením z 9. septembra 1941, pridelia osobitné dediny. Slovenská vláda nemala dôvod nedôverovať vysokému hodnostárovi spriateleného štátu, že sa deportovaní v Lubline stretnú so svojimi rodinami. Začiatkom mája prišiel do Bratislavy Eichmann zabezpečiť ďalšie deportácie. Vyhlásil, že postačí, ak sa počet príslušníkov židovských rodín v Lubline zvýši na 35 tisíc. A tak do Poľska odvliekli ďalších 18 tisíc Židov a do 26. júna 1942 ich celkový počet vzrástol na 53 tisíc. Po vojne Slovenská židovská repatriačná komisia z týchto transportov v Poľsku našla iba 284 osôb. Všetci ostatní zrejme padli za obeť vražednej mašinérii SS. Ani po Židoch selektovaných na nútené práce do roku 1944 sa nenašli nijaké stopy. Načas zastavené deportácie V máji 1942, keď ešte boli deportácie v plnom prúde, prijal slovenský snem ústavný zákon, ktorý potvrdil vyvlastnenie majetku odsunutých Židov a odňal im štátne občianstvo. Tento zákon zbavoval Židov pokrstených pred 14. marcom 1939 prenasledovania a diskriminácie, čo u perfekcionistických vyhladzovačov Židov v Berlíne vyvolal veľké pobúrenie. Mnohí Židia, čo zostali na Slovensku, skutočne dostali tzv. ochranné listy, ktoré ich ako pokrstených, žijúcich v zmiešanom manželstve alebo pre ich vo vojne dôležité zamestnanie v slovenskej správe či hospodárstve chránili pred deportáciami. Tuka sľúbil Wislicenymu, že udelené ochranné listy podrobí prísnej kontrole. To však nemohol presadiť v kabinete. Koncom júla 1942 dostal Tiso – asi od pápežského nuncia na Slovensku – informácie o vražedných orgiách na Židoch v Poľsku. Wisliceny sa hneď obrátil na Eichmanna s naliehavou prosbou, aby vyslali slovenskú vládnu delegáciu na inšpekciu do pracovného tábora v lublinskom regióne. Eichmann to odmietol s poznámkou, že zo Židov deportovaných do Poľska už nik nežije. A tak napriek ostrým napomenutiam nemeckých úradov prezident Tiso, ktorý dokázal brzdiť aj horlivých vykonávateľov nemeckej protižidovskej politiky vo vláde, v auguste 1942 zastavil deportácie. Na Machov pokyn ešte došlo k niekoľkým transportom, no posledný vlak s ťažko a nevyliečiteľne chorými a duševne postihnutými Židmi, pozbieranými zo všetkých liečební, opustil Slovensko 20. októbra 1942. Neuspel ani zvláštny Himmlerov vyslanec Edmund Veesenmayer, ktorý prehováral Tisa a do Berlína oznámil, že deportácie budú v apríli 1944 pokračovať. Nastupuje skúsený protagonista Höfle Od 19. marca 1944, keď Nemci obsadili Maďarsko, sa Slovensko stalo útočiskom prenasledovaných Židov z Maďarska a okolitých krajín. Preto po porážke SNP upriamili nemecké okupačné orgány pozornosť na ich vyhľadávanie. Tejto úlohy sa 21. septembra 1944 ujal Hermann Höfle, skúsený protagonista ,,konečného riešenia“, ktorý nariadil deportácie ako vojenské operácie. Mnohí práceschopní Židia, ktorí boli dva roky uväznení v slovenských táboroch nútených prác, však počas Povstania utiekli a skrývali sa, alebo sa pripojili k partizánskym skupinám v horách. Josef Witiska poslal 9. decembra do Berlína hlásenie, že zaistili 18 937 podozrivých, z toho 9653 Židov, 8957 osôb zaradili do koncentračných táborov a zvyšok zlikvidovali. Himmler poslal do Bratislavy povestného Antona Brunnera zabezpečiť dopravu zatknutých. Horlivo sa usiloval, aby sa dostali do Osvienčimu, lebo sa obával, že Wisliceny, ktorý bol v spojení so židovskými organizáciami na Slovensku, bude na Himmlerov podnet rokovať o výkupnom na ich záchranu pred plynovými komorami. Do Bratislavy pricestoval aj Georges Dunan z Medzinárodného Červeného kríža, aby pripomenul Brunnerovi a Witiskovi humánne zaobchádzanie so Židmi a uväznenými účastníkmi SNP a zabránil transportom židovských rodín a detí do táborov smrti. A skutočne sa veľká časť deportovaných dostala do koncentračných táborov v Protektoráte a Nemecku, kde mnohí v chaose rozpadajúcej sa nemeckej ríše prežili. Najmenej 600 Židom, ktorí sa skrývali na Slovensku, Červený kríž s pomocou kňazov poskytol potraviny. Solidarita s prenasledovanými Spočiatku väčšina slovenského obyvateľstva všetkých vrstiev nemala výhrady proti riešeniu židovskej otázky. No rozsah prenasledovania, zbedačenie a trhanie židovských rodín, odsun starých, chorých, detí a najprimitívnejšia brutalita voči nim vyvolávali odpor, ktorý privádzal vládu do nemalých rozpakov. Vplyvná katolícka cirkev na Slovensku síce protestovala proti neľudskému zaobchádzaniu so Židmi a požadovala rešpektovanie kresťanských zásad, ale k vylúčeniu židovskej menšiny štátnymi zákonmi sa nestavala odmietavo. Počas najzúrivejšieho prenasledovania, 26. apríla 1942, katolícky episkopát vyhlásil: „Tragédia židovského národa spočíva v tom, že neuznal Vykupiteľa… Nikdy sa nevzdali nepriateľského správania voči kresťanstvu… Aj u nás bol vplyv židovstva škodlivý… Škodlivo sa prejavoval nielen v hospodárstve, ale aj v kultúre a v mravnej oblasti. Preto Cirkev nemôže nič namietať proti tomu, keď štátna moc robí také zákonné opatrenia, aby tomuto škodlivému vplyvu Židov zabránila.“ Aj Tiso v Holíči 16. augusta 1942 povedal: „O tom, že židovský živel ohrozuje Slovákov, verím, že už netreba nikoho presviedčať… Konali sme na Boží príkaz: Slováci, zbavte sa svojho nepriateľa! V tomto zmysle robíme poriadok.“ Dodnes nie sú známi drobní vidiecki farári, ktorí v ohrození života ukrývali Židov, alebo im po určenom termíne vydávali krstné listy. Nespočetní jednoduchí ľudia pomáhali židovským rodinám, poskytli im útulok, zásobovali ich potravinami a tým preukázali ľudskosť a skutočné kresťanstvo. Bez solidarity širokého okruhu obyvateľov by bol nemysliteľný taký v porovnaní s inými podrobenými krajinami vysoký počet zachránených Židov.
