Dátum jeho narodenia i smrti má symbolický význam. Narodil sa 7. novembra 1879 a zavraždili ho 21. augusta 1940. Napriek všetkej originalite je Trockijpostavou z plejády revolucionárov s podobným osudom, aký mala Róza Luxemburgová či Ernesto Che Guevara.
Lev Trockij zohral kľúčovú úlohu v oboch ruských revolúciách, v rokoch 1905 i 1917 ako predseda petrohradského sovietu. Prešiel zložitým ideovým vývojom. Ako mladík bol ešte pod vplyvom tradičných ruských revolucionárov – národníkov, potom pri rozštiepení ruskej sociálnodemokratickej strany sa na krátku dobu zblíži s Leninom, no neskôr, až do predvečera Októbrovej revolúcie, sa s ním rozchádza. Trockij vo svojej kritike Lenina a boľševizmu nebol originálny, uvádzal prakticky tie isté argumenty ako iní ľavicoví sociálni demokrati: revolúciu by nemala organizovať od más odtrhnutá sprisahanecká elitná organizácia revolucionárov…
Prehratý boj o trón
Trockij vytvoril svoju vlastnú frakciu „mežrajoncov“, ktorá sa usilovala o spojenie boľševikov a menševikov do jednej strany, alebo aspoň o ich konštruktívny dialóg. V roku 1917 sa „mežrajonci“ pridali k boľševikom. Pri príprave a realizácii ozbrojeného prevratu v novembri 1917 Trockij zohral väčšiu úlohu než Lenin či Stalin. Lenin sa skrýval v ilegalite a Stalin mal vtedy svojské predstavy o ďalšej politike. Hoci sa ako komisár zahraničných vecí v prvej boľševickej vláde veľmi neosvedčil (za svoj postup pri rokovaní o mieri s Nemeckom bol oprávnene kritizovaný), mal nepopierateľnú zásluhu na víťazstve boľševikov v občianskej vojne.
Keď Lenin v roku 1922 nevyliečiteľne ochorel, ešte za jeho života sa rozpútal boj o následníctvo. Vyhral ho Stalin, keď sa v roku 1923 stal generálnym tajomníkom. Lenin síce stranu varoval, že Stalin na tomto poste značí nebezpečenstvo, no tento list bol až do XX. zjazdu KSSZ utajovaný. Keď sa naň Trockij odvolával, bol označený za luhára. Pravda, Lenin Trockého v tomto liste označil za „možno najschopnejšieho“ členu ÚV, no zároveň nezabudol pripomenúť, že je príliš sebavedomý. Lenin ho totiž nemal nikdy rád, nevedel zabudnúť na jeho ostrú kritiku. Stalin mohol nad Trockým vyhrať okrem iného aj preto, že sa s Leninom nikdy nedostal do otvoreného sporu, a preto si mohol prisvojiť úlohu jediného vykladača Leninových myšlienok.
Trockého pravda a omyly
Dmitrij Volkogonov, ktorý dokázal svoje marxistické presvedčenie vyzliecť tak rýchlo ako uniformu generála sovietskej armády, Trockého obviňoval, že jeho kritika Stalina bola viac prejavom osobnej nevraživosti, než analytickej schopnosti. Bolo to však naopak. Stalin si dokázal vymyslieť iba banálne obvinenie, že Trockij je „medzinárodný špión“. Trockij o Stalinovi napísal: „Ak chceme nájsť v dejinách paralelu Stalina, musíme odmietnuť nielen Cromwella, Robespierra, Napoleona, ale aj Mussoliniho a Hitlera. Väčšmi sa priblížime k Stalinovi, keď uvažujeme v termínoch Mustafa Kemala pašu alebo ešte Porfiria Díaza.“ Trockij správne charakterizoval režim v ZSSR ako totalitný a bonapartistický a zároveň po veľkých čistkách na sklonku 30. rokov, ktorých obeťou sa stali leninské kádre KSSZ, musel konštatovať, že ZSSR je robotníckym štátom iba potenciálne a hrozí mu reštaurácia kapitalizmu.
Trockému sa podarilo popísať priebeh premeny nomenklatúry na triedu, ktorej bude nakoniec vyhovovať obnova kapitalizmu. Popísal aj mechanizmus takejto obnovy. Pokiaľ bol kritikom pomerov v ZSSR, nemožno mať voči nemu vážnejšie námietky. Zmýlil sa však v hodnotení celkového svetového vývoja. Stále ho mátal sen o svetovej socialistickej revolúcii, čo nakoniec znamenalo, že jeho silnou stránkou bola iba kritika stalinizmu, no nebol schopný vytýčiť alternatívny reálny program. Nielen to. Trockij nedokázal objektívne zhodnotiť nebezpečenstvo fašizmu a navyše pochopiť, že idea ľudového frontu znamená nielen jedinú možnú cestu k porážke fašizmu, ale je jedinou reálnou cestou pre ľavicové strany v podmienkach, ktoré budú existovať v druhej polovici 20. storočia. Odmietaním myšlienky ľudového frontu Trockého prívrženci vlastne pomáhali fašizmu.
Bieda trockizmu
Lev Trockij chcel v emigrácii vybudovať oproti Stalinom riadenej Tretej internacionále svoju vlastnú Štvrtú internacionálu. Hoci jej dal za úlohu iniciovať vznik masových trockistických strán, samotná internacionála sa rozpadla na vzájomne súperiace skupinky bez väčšieho vplyvu.
Súviselo to možno aj s tým, že v ruskom revolučnom hnutí sa Trockému nepodarilo vytvoriť vplyvnejšiu skupinu a vplyv získal až vstupom do boľševickej strany. Postoj boľševikov k Trockému vyjadril Maxim Gorkij údajnými Leninovými slovami na adresu Trockého „ide síce s nami, ale nie je náš“. Lenin bol totiž schopný napísať článok O národnej hrdosti Veľkorusov, kým Trockij nielenže zdôrazňoval zaostalosť ruských pomerov, ale odsudzoval nacionalizmus, šovinizmus a dokonca aj vlastenectvo.
Z dnešného hľadiska je najaktuálnejšia myšlienka, ktorú Trockij vyslovil v polemike s Leninom ešte počas prvej svetovej vojny: hovoriť o socializme bude reálne až v zjednotenej Európe, v akýchsi Spojených socialistických štátoch Európy. Dovtedy to bude utopická myšlienka. Lenin Trockému odpovedal, že to bude naopak: socializmus bude musieť zvíťaziť v jednotlivých krajinách. Stalin sa potom mohol v polemike s Trockým odvolávať na tieto Leninove slová a obviňovať Trockého z pokryteckého schovávania sa za Leninovu autoritu.
Trockij predpovedal, že príde čas, keď sa budú rúcať Stalinove pomníky a budú sa stavať pamätníky jeho obetiam. Nemali by sme teda zabudnúť, že tieto pamätníky majú pripomínať aj Trockého, napriek jeho chybám a omylom.
