Temný príbeh – alebo temné čerstvé dejiny?

Kto nie je v televízii, ako by nebol. Odkedy pribudli nové médiá, neplatí to do bodky. No v čase politického prevratu boli ľudia, známi z televíznej obrazovky, priam hviezdami.  Meno Dušan Budzak si aj preto mnohí starší spoja práve s jeho účinkovaním v televízii, mladší s rádiami Expres a Viva.

Tie známe tváre televízie, poznamenané skúsenosťou a žitím v žití, sa stretli v onen podvečer, keď bez strachu (sine metu) predstúpil pred nich ich vtedajší kolega, kamarát a chvíľu aj šéf Dušan Budzak. V redakciách sa v tých prevratových časoch novembra a decembra 1989 vybavovali účty za krivdu ozajstnú aj domnelú, mnohé sivé myši začali revať, kým sa usadil prach. O televízii nám o tom nechala správu Zuzana Bubílková (Co kamery neviděly) aj Štefan Nižňanský a Miroslav Fořt (Televízne črepiny v zamate/Televizní střepiny v sametu).

udolie-budzak.jpgDušan Budzak: Údolie
Vydavateľstvo Budzak Dušan, 2016, 408 strán

Novinár Dušan Budzak získal v novom režime mnoho novinárskych aj manažérskych skúseností. Bol úspešný a určite by sa dokázal presadiť pri nových výzvach. On sa však rozhodol prostredníctom kriminálneho príbehu rozpovedať svoj názor na spoločnosť, na obrysy temna, na takmer neviditeľné svetlo na konci tunela. Prvý diel zamýšľanej trilógie nazvaný Údolie (vyšiel v krimi edícii Sine metu) je akoby naplnením motta Borisa Pasternaka: „Zblázni sa, človeče, keď nedokážeš rozoznať dobré od zlého…“ A práve preto – a napriek krvavým „mordom“ – by sme ho mohli zaradiť do žánru spoločenského románu. Autor si zvolil za hlavné postavy policajta so skúsenosťou v rakúskej inštitúcii, novinára so skúsenosťou v tej slovenskej a prostredie pokojnej prímestskej dedinky, kde Panna Mária robí zázraky. Ale žiaden svätý nerátal s tým, čo sa udeje na postkomunistickom Klondajku, keď z sa z večera do rána z obyčajného pekného riaditeľa socialistického podniku stal miliardový magnát. A ten magnát zahorel láskou ku krásnej moderátorke, a to nezostalo bez následkov, lenže nerád sa k nemu priznával.

„Keby išlo len o nich dvoch – zapierajúceho otecka a jeho manželku, asi by sa vedeli dohodnúť… Problémom však bolo, že magnát všetky svoje superpodniky sprivatizoval. Ale nie preto, lebo bol šikovný. V skutočnosti preto, lebo vo všetkých podnikoch mali väčší alebo menší podiel ľudia z vlády, strany a kadekto, kto mu umožnil podniky sprivatizovať tak, aby v nich potichu zostal podiel tým, ktorí mu privatizovať umožnili. Delením majetku by vyšlo najavo, že inak obetaví  a navonok skromní, či dokonca chudobní funkcionári strany, vrátane tých najvyšších, sú v skutočnosti multimilionári…“

A tak sa začnú odohrávať veci…

Na začiatku príbehu Dušana Budzáka je obyčajný smradľavý bezdomovec Luďo, ktorý má svoju obývačku na lavičke v dedine. Jedného jarného dňa ho v tej „obývačke“ nájde smrť. Kto by sa už len dnes na našom prívetivom Slovensku pozastavil nad smrťou obyčajného a vlastne nepotrebného človeka?

Volá sa to etický kódex a bezdomovec nie je druh podradnej ľudskej rasy, nižšej ako psy, kone alebo delfín. Je to človek!“ povie svojmu priateľovi novinárovi Nikovi rakúsky policajt, bývalý spolužiak, ktorý si prišiel do Marianky oddýchnuť a narazil pri tom na fotky mŕtveho Luďa. „Podozrenie, aké sa javí na týchto fotkách, sa v prípade ľudských obetí vyšetruje!“

Od tejto chvíle sa odvinie pred zrakom čitateľa pátranie po ľudskej zlobe. Zlo sa trestá zlom, a preto je v prvých pátraniach veľmi ťažké nájsť motív aj spojenie medzi mnohými strašnými vraždami. Autor Dušan Budzak  má dar poskladať mozaiku sekvencií v podobe dramatického textu, plného napätia, ale aj metafory. Príbeh dvoch priateľov, spriaznených neľahkým dávnym osudom, je ponorený do súčasnosti (alebo veľmi nedávnej minulosti), keď na Zlatých pieskoch či v centre mesta vybuchovali autá, ale nič sa nedalo dôkladne vyšetriť, lebo mafia sa preplietla s politikou (svedectvo v podobe dokumentu o tých časoch napísal Peter Tóth – knihy Bežec a Komando). Dej románu čitateľovi neprezradím, ochudobnila by som ho o zážitok. Dôležité je, že to nie je len bezduchý krvák, ale pátranie po sile dobra, ktoré prelomí  bludný kruh, že zlo treba trestať zlom. Tieto mafiánske zaklínadlá majú ambíciu žiť večne – kým nepríde niekto s duchovnou silou a nepomenuje náš svet jednoducho, a predsa účinne.

Údolie je kniha napísaná bez strachu, Dušan Budzak v nej uplatnil aj svoje poznatky zo štúdia elektrotechniky, počítačov a burzových obchodov. Autor dobre pracuje so slangom aj hovorovým jazykom, charakterizuje ním svoje postavy, dômyselne vytvára napätie a dej obohacuje o reflexívne pasáže.  V niekoľkých kapitolách mu možno vytknúť logiku – napríklad ak raz gazdiná známej moderátorky a tajná sprisahankyňa mafie privolá na novinára Nika gorily, je nepochopiteľné, prečo inokedy už neplní príkazy mafiánov, ale svojej panej…) No sú to len drobné chybičky, detektívka má parametre dobrej literatúry a nie iba prvý plán. Tým druhým je návod, ako namiesto spoľahnutia na čarovnú moc mariánskej vody nájsť odvahu nájsť tú živú vodu v sebe. Hľadať dobro, i keď sa zdá, že zlo, nie pravda víťazí.

Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 43 – 44/2016

(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter