Výsledkom jeho určite dlhoročnej práce na tejto téme je multikultúrna publikácia Smrť ministra. Tragický osud Vladimíra Clementisa (Matica slovenská, Martin 2011). V jednom zväzku sa k čitateľovi dostáva nielen román o V. Clementisovi ako najobsiahlejšia časť knihy, ale aj divadelná hra Ministrova smrť a na DVD jej televízne spracovanie. Je to teda pokus o najkomplexnejšie spracovanie tejto životopisnej témy o pohnutých osudoch významnej osobnosti slovenských dejín prvej polovice 20. storočia so zameraním sa na najexponovanejší a najtragickejší čas tohto nášho hrdinu – na hodiny tesne pred jeho popravou. Práve v tomto čase rekapituluje takmer celý svoj život, všetky svoje dôležité i menej dôležité kroky, rozhodovania sa a rozhodnutia, späté s jeho politickou kariérou.
Spovedník či prízrak v cele smrti?
Protihráčom, ak to takto možno nazvať, je človek prekvapujúco prítomný s ním v cele smrti, jeho advokát-neadvokát, obhajca-neobhajca. Tento fiktívny prvok je najvýraznejšie využitý najmä v románe, ktorý sám autor v predhovore ani románom nenazýva. Čo však je jedinou fikciou knihy, to je práve tá postava advokáta v úlohe akéhosi svojského protihráča a spovedníka, ktorý bol dokonale informovaný o Clementisovi a jeho životnom údele, ktorá sa nakoniec mohla javiť iba ako prízrak, prelud v čase najťažšom, v čakaní na smrť, v pozvaní na popravu, ak si vypomôžeme Nabokovom… Táto postava núti Clementisa vysvetľovať jeho kroky, myslenie, rozhodovanie, postoje, zásady, ktorých dodržiavanie či dodržanie ho paradoxne a brutálne nezmyselne priviedlo do katovej slučky.
Neraz medzi nimi padne otázka – kto to zavinil? S kým súviselo všetko to nezmyselné, zločinné a temné, ktoré priviedlo Clementisa a tisícky ďalších nevinných ľudí do väzenia a k udeleniu trestov? Väčšinou Clementis odpovedá – Stalin… No akoby v rovnakej miere či súvislosti sa spomínajú aj „naši“, Široký, Gottwald, Kopecký či Kȍhler. No a sovietski poradcovia? Prokurátor Urválek? Nie sú to neznáme súvislosti, nie sú to neznáme mená. Zrejme však práve títo menovaní rozhodli či už z vlastnej vôle, zbabelosti alebo na príkaz o vine a smrti nášho ministra Clementisa.
V cele prítomný advokát však vypovie v jednej zo svojich replík možno prekvapujúcu informáciu o tom, že prvý podnet na Clementisovo stíhanie a zatknutie vyšiel od maďarského politika Matiasa Rakosiho. A to už sú tie ďalšie zamotané siločiary špionážnych a kontrašpionážnych hier, do ktorých bol nevdojak vtiahnutý aj Clementis. Na jeho tragický osud mali vplyv aj také dodnes záhadné či tajomné postavy tej temnej zločinnej doby, ako boli Kim Philby, Jozsef Swiatło či Noel Field, ktorého Ľ. Jurík v románe nespomína, ale práve aj ten bol súčasťou operácie CIA Splinted Factor, riadenej či vymyslenej šéfom CIA A. Dullesom (podrobnejšie sú tieto súvislosti rozvinuté v knihe Stevena Stewarta Výbušnina, ktorá vyšla po česky začiatkom 90-tych rokov).
Čitateľsky príťažlivá životopisná mapa
V románe sú rozvinuté aj súkromné osudy Vladimíra Clementisa, väzba na rodný Tisovec, spomienky na Skalicu jeho gymnaziálnych rokov, kde mala hlboké korene clementisovská vetva jeho rodu, pražské roky vysokoškolského štúdia, zoznámenie sa s Lídou Pátkovou, s ktorou prežil krásne roky manželstva, ťažko skúšané najprv odlúčením v prvých rokoch druhej svetovej vojny a potom to úplne najťažšie – dni a hodiny pred popravou.
Ľ.Jurík využil veľmi dôkladne všetky známe a dostupné materiály, publikované o Clementisovi, pridal niečo aj menej známe či diskutované, ako trebárs pomoc Československa Izraelu pri vzniku tohto štátu dodávkami zbraní, ktorá sa realizovala za Clementisovej angažovanosti zvlášť delikátnym spôsobom. V románe nie je snáď opomenuté nič podstatné, čo súvisí s témou Clementis. Hoci kompozične stavil najmä na dôkladné využitie replík Clementisa s fiktívnym obhajcom a spomienok odsúdeného nielen na činnosť verejnú, politickú, ale aj na život rodinný, nevyznieva tento postup stereotypne, ale čitateľsky príťažlivo.
Tragický tón celej knihy nepodčiarkuje len bizarný osud Lídy Pátkovej, ktorá bola väznená tak isto ako jej manžel v tom istom väzení na Pankráci, aj keď on o tom nevedel, ale aj zmienka o jeho dvoch bratoch, ktorí zomreli tiež začiatkom 50-tych rokov, takže Clementisovci v krátkom čase prišli o všetkých troch synov… V epilógu sa autor zmieňuje o životných osudoch ďalších postáv románu a vari najneuveriteľnejšie vyznieva napr. zmienka o osude štátneho žalobcu z toho i iných monsterprocesov Josefa Urválka, ktorý sa v pokoji dožil slušného veku, dokonca pracoval až do dôchodku ako vedecký pracovník výskumného ústavu kriminalistiky na Generálnej prokuratúre v Prahe a zomrel v roku 1979 bez akéhokoľvek postihu za justičné vraždy, ktoré mal aj on na svedomí.
Zastanie zástoja Laca Novomeského
V súvislosti s osudmi Laca Novomeského, o ktorom sa v celom románe i epilógu Ľ. Jurík zmieňuje veľkou mierou, by som si dovolil vysloviť zásadný nesúhlas s autorovým tvrdením, že zastával normalizačnú líniu. Je to ťažko možné, pretože v tom čase už bol viac-menej pre chorobu „mimo hry“. O Novomeského výhradách voči represívnym postihom niektorých slovenských umelcov by vedel svoje povedať dnes už, žiaľ, nebohý vari najdôkladnejší znalec clementisovskej a davistickej problematiky Štefan Drug, o ktorého postoj sa v tejto súvislosti opieram. Aj zostavovateľ knihy veršov L. Novomeského Básnické dielo z roku 2005 Radoslav Matejov v životopise L. Novomeského na str. 422 píše: „1970 – Ťažko nesie realitu perzekúcií voči osobnostiam umenia a kultúry a celkovej spoločenskej atmosféry. Na jar, podľa niektorých zistení, píše G. Husákovi list, v ktorom chce vystúpiť z ÚV KSČ, lebo odmieta niesť zodpovednosť za kroky komunistickej strany.“ Onedlho nato už ťažko ochorie a až do smrti sa už nemôže nijako zúčastňovať verejného života. Je škoda, že sa autor románu takto pomerne príkro vyjadril k záveru životných osudov Clementisovho priateľa a súputníka s nie nepodobným osudom.
To však nič menení na celkovom veľmi priaznivom pohľade na tento výnimočný multikultúrny počin, ku ktorému sa vzopäl Ľuboš Jurík. Aj hra Ministrova smrť je vydareným príspevkom k tejto stále boľavej téme našej minulosti. Ako najslabší článok vyznieva televízne spracovanie hry, ktoré bolo zrejme šité horúcou ihlou a zaslúžilo si dôkladnejší dramaturgický a režijný prístup, ako aj kvalitnejšie herecké obsadenie. Celkove však treba výrazne oceniť tento umelecký príspevok Ľ. Juríka ku clementisovskej téme, v ktorej mnoho podnetne podčiarkol, rekonštruoval, zodpovedal, ale aj otvoril. Ani po vydaní tejto obsiahlej publikácie nemožno tému „Vladimír Clementis“ považovať za vyčerpanú či uzavretú pre spisovateľov či historikov. Možno sa ešte dočkáme ďalších hodnotných príspevkov k tejto dôležitej téme našich nedávnych dejín a osudov.
Úvodné foto: Záber z TV inscenácie hry Smrť ministra
