Slovenská kultúra prišla o ďalšieho literárneho vedca a historika. Ondrej Marušiak (1926 – 2008) patril do generácie, ktorej mladosť a dospievanie poznačili roky druhej svetovej vojny, ale aj eufória a očakávania miliónov ľudí v povojnovom období. Narodil sa 14. februára 1926 v podtatranskej obci Hybe. Keď jeho brata v septembri 1939 zrazila motorka nemeckej armády, ktorá sa cez Slovensko valila na Poľsko, musel odísť z gymnázia a ako najstarší syn zostal pracovať na hospodárstve svojich rodičov. Podobne ako mnohým jeho rovesníkom kolektivizácia poľnohospodárstva umožnila realizovať túžbu po vzdelaní. Vyslaný aj vyhodený Na rozdiel od mnohých tzv. prípravkárov však pre Ondreja Marušiaka štúdium nebolo iba formálnou záležitosťou, ale túžba po poznaní natrvalo zostala zmyslom jeho života. Po Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pokračoval v štúdiu ruského jazyka a literatúry na Černyševského univerzite v Saratove a na Moskovskej Lomonosovovej štátnej univerzite (1951 – 1957. V Akadémii spoločenských vied v Moskve absolvoval aj internú vedeckú ašpirantúru (1963 – 1966). Po skončení štúdia začal pracovať ako redaktor kultúrnej rubriky v denníku Pravda. Dlhoročný pobyt v Rusku a jeho úzky vzťah k ruskej kultúre bol jedným z faktorov, prečo ho dvakrát (1966 – 1967 a 1969 – 1970) vyslali do Moskvy ako spravodajcu tohto denníka. V centre jeho záujmu bola literatúra a kultúra; písal najmä kultúrnopolitické úvahy, glosy, recenzie divadelných predstavení a filmov, ako aj literárnych diel slovenských a ruských spisovateľov. Nastupujúci normalizačný režim mu však niektoré články neodpustil a na začiatku sedemdesiatych rokov musel z redakcie Pravdy odísť. Šťastie v nešťastí Na rozdiel od iných novinárov mal takpovediac šťastie: zamestnal sa v Ústave svetovej literatúry a jazykov (po roku 1973 v Literárnovednom ústave) Slovenskej akadémie vied ako vedecký pracovník. Venoval sa tomu, čo ho lákalo aj v Moskve – súčasnej ruskej literatúre. Venoval sa jej ako vedec, ale prostredníctvom recenzií, glos a reportáží aj ako neúnavný popularizátor a prekladateľ. Za všetky jeho preklady treba spomenúť v prvom rade novelu nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Michaila Šolochova Osud človeka. Prekladal aj poviedky Konstantina Paustovského, Vasilija Šukšina, eseje litovského básnika Eduardasa Mieželaitisa Nočné motýle či Alexeja Tolstého a spomienky Konstantina Simonova Očami mojej generácie. Svoje zážitky z vtedajšieho Sovietskeho zväzu zhrnul v beletrizovaných reportážach Na ceste biele brezy (1977). V recenziách a doslovoch sa venoval aj ďalším autorom z regiónu ZSSR, napríklad Iľjovi Erenburgovi, Vladimirovi Majakovskému, Maximovi Gorkému, Mykolasovi Sluckisovi, Olesovi Hončarovi a iným. Je autorom viacerých monografických prác (Osudy ľudské v diele Michaila Šolochova, 1978; Alexej Tolstoj a svet jeho tvorby, 1984 a i.). Výber autorov nasvedčuje, že blízki mu boli predovšetkým tradicionalistickí ruskí spisovatelia. Zostal im verný aj po odchode do dôchodku, keď ho zaujalo dielo Alexandra Solženicyna, o ktorom napísal monografiu Štvanec a útočník (2001). Nadšenec slova aj Slova Napriek vedeckej a novinárskej práci, ktorá ho pohlcovala, venoval veľa času aj chate na Plánkach pri bratislavskom Lamači či neďalekej záhradke. Veľa preňho znamenala jeho rodina, pričom cítil zodpovednosť aj za svojich mladších súrodencov a početných synovcov a netere. Bol milovníkom futbalu, aj keď slabá kvalita slovenských mužstiev ho znechucovala… Najmä s pribúdajúcim vekom sa vo svojich článkoch a myšlienkach vracal do rodného Liptova a vedel mimoriadne pútavo rozprávať azda o každom mieste v rozsiahlom chotári svojich rodných Hýb. Nadovšetko však bol človekom, vždy ochotným poradiť a pomôcť. Ako ľavicovo orientovaný intelektuál spolupracoval s Nadáciou Ladislava Novomeského, keď takmer na kolene vydával almanach Slovo. Aj napriek nepriaznivým podmienkam, v ktorých tento časopis vychádzal, zostane cenným zdrojom poznatkov o slovenskej ľavicovej kultúre. Nositeľ historickej pamäti Ako publicista spolupracoval po roku 1989 s viacerými periodikami. Okrem „materskej“ Pravdy a Nového slova písal aj pre týždenník Slovo. Pozoruhodné boli najmä jeho články o vzťahoch Slovákov k svojim národnostným menšinám, publikované v týždenníku Slobodný Piatok. Čitateľom sa sporadicky pripomínal aj svojimi básňami. Aj napriek zlému zdravotnému stavu sa zaujímal o okolité dianie, snažil sa sledovať, čo sa deje v literatúre i v politike. Trápila ho predovšetkým budúcnosť slovenskej ľavice. Ondrej Marušiak zomrel 17. septembra 2008 v Bratislave vo veku 82 rokov. Odišiel inšpirátor ľavicového kultúrneho života, obdivovateľ ruskej literatúry a kultúry, nositeľ historickej pamäti slovenskej kultúry i rodného kraja, ale v prvom rade dobrý človek… Tak som si ho pamätal. A pamätám.
Medzititulky Slovo
