Tajné stránky dňa D

Často sa vedie spor, ktoré remeslo je najstaršie, špionáž alebo prostitúcia? Obe profesie nemajú práve najvyšší morálny kredit, no sú predovšetkým výnosné, a špión (bez ohľadu na pohlavie), pokiaľ svoju profesiu nevykonáva za peniaze, môže tvrdiť, že to robí buď pre svoju vlasť, alebo z idealistických dôvodov. Niekedy okolo roku 1942 navštívil nemeckú ambasádu v Turecku muž, ktorý tvrdil, že je komorníkom britského veľvyslanca a že má prístup k jeho tajným dokumentom. Zopár priniesol aj na ukážku. Príslušní pracovníci nemeckého veľvyslanectva si jeho tvrdenia overili. Dokumenty boli naozaj cenné. Komorníka však upozornili, že kvôli bezpečnosti bude lepšie dokumenty odfotografovať. Komorník dostal najmodernejší nemecký fotografický prístroj vyrobený na tieto účely. Prípad Cicero Hoci Turecko bolo počas druhej svetovej vojny síce neutrálne, netajilo sa sympatiami k nacistickému Nemecku. Jedným z dôvodov bolo, že turkojazyčné národy na území ZSSR považovalo za utláčané. Boli určité príznaky, že hodlá zaútočiť na ZSSR. Z hľadiska západných spojencov by to tiež bola katastrofa. V tomto období prebiehali boje v severnej Afrike a turecký útok by umožnil poraziť angloameričanov a nastoliť nacistickú kontrolu na rozhodujúcich miestach Blízkeho východu. Lenže Turci mali skôr záujmy na území ZSSR a nechceli riskovať boj na dvoch frontoch. Nacisti čoskoro zistili, že dokumenty z britskej ambasády sú mimoriadne cenné. Význam Turecka a krajín v jeho okolí chápal veľmi dobre Winston Churchill už počas prvej svetovej vojny, keď zastával post prvého lorda admirality (t. j. ministra vojnového loďstva). Britský veľvyslanec bol preto veľmi dobre informovaný, možno viac ako iní diplomati. Napadá mi analógia s nemeckou ambasádou v Japonsku, tam tiež veľvyslanec dostával nadbytok informácií. K nim si však dokázal nájsť cestu jeden z najväčších špiónov počas druhej svetovej vojny – Richard Sorge. Nemci si veľmi dobre uvedomili, že fotokópie získaných dokumentov nemôžu prepravovať do Berlína, ale ich musia vyhodnocovať na mieste. Z nich sa dozvedeli, že Veľká Británia mala záujem na tom, aby Turecko vstúpilo do vojny na strane Spojencov. Churchill argumentoval tým, že ak by sa to nestalo, nemohol by oponovať Stalinovi proti jeho územným požiadavkám voči Turecku, išlo o kontrolu nad čiernomorskými úžinami, vrátenie niektorých území, ktoré boli súčasťou Gruzínska a Arménska, ale aj o autonómiu pre Kurdov alebo možno tiež odtrhnutie území, ktoré v Turecku obývali. Podľa dokumentov, ku ktorým sa Nemci dostali, sa o týchto sovietskych plánoch malo hovoriť už na Teheránskej konferencii. Objavil sa však ďalší argument, v odfotografovaných dokumentoch sa čoraz viac začalo opakovať slovo Overlord. Až neskôr nemeckí experti prišli na to, že je to kódový názov invázie do Francúzska. Nacistické vedenie bolo teda o invázii informované s niekoľkomesačným predstihom. Ostatne, Turecko si predsa len počkalo na spojenecké vylodenie a vojnu Nemecku vyhlásilo až v januári 1945. Aj to však stačilo na to, aby na Jaltskej a na Postupimskej konferencii britský premiér a americký prezident zamietli sovietske nároky voči Turecku. Keď ich však Stalin predsa len zverejnil, dal tým tureckej vláde argumenty, aby vstúpila do novovzniknutého NATO. Hoci komorník Nemcov presviedčal, že Britov strašne nenávidí, honorár za jeho služby mu mali vyplácať v librách. Suma síce zodpovedala hodnote získaných informácií, no Nemci sa predsa dopustili osudovej chyby. Honorár, ktorý komorníkovi vyplácali, bol vo falošných bankovkách. Po druhej svetovej vojne komorník žaloval Nemeckú spolkovú republiku o vyplatenie náhrady. Samozrejme, neúspešne. O tejto afére sa už viac ráz písalo. Napriek tomu je tu viacero otvorených otázok. Dnes vieme, že Briti dokázali rozlúštiť väčšinu nemeckých kódovaných správ, takže sa nedá vylúčiť možnosť, že sa dozvedeli o úniku informácii z veľvyslanectva v Ankare. Prečo nezasiahli? Prečo si nik nevšimol, že komorník si napríklad na veľvyslanectvo nosí fotoaparát? Nik sa už asi nedozvie, či sa adresáti niektorých informácií nachádzali nielen v Ankare, ale aj v Berlíne. Otázniky okolo admirála Canarisa Niekedy počas prvej svetovej vojny sa odborník na rádiové spojenie Reinhardt Heydrich dostal na jednom krížniku pod velenie námorného kapitána Wilhelma Canarisa. Vtedy ešte vychádzali veľmi dobre, nikto z nich však netušil, že budú nepriateľmi na život a na smrť. V 30. rokoch minulého storočia americký novinár John Gunther v knihe Inside Europe (v češtine vyšla pod názvom Evropa jaká je) upozornil, že za už vtedy známymi nacistickými pohlavármi, ako Goering, Goebbels, či Himmler je v pozadí temná postava, ktorá je schopná doslova všetkého. Na začiatku bol možno omyl. Keď Heydrich vstúpil do nacistickej strany, Himmler začal budovať svoju smutne známu organizáciu SS. Údaj v Heydrichovom dotazníku, ktorý v skutočnosti znamenal, že bol spojár, ktosi vyhodnotil, že je to expert na spravodajskú službu. Je to však zložitejšie, spojársky výcvik býva nezriedka krycou legendou pre spravodajských dôstojníkov, ktorí nemôžu uvádzať, akým výcvikom naozaj prešli. Nakoniec na spomínanej lodi sa naozaj stretli dvaja spravodajskí dôstojníci, ktorí o tom vtedy navzájom nevedeli. Keď sa nacisti dostali k moci, admirál Canaris začal budovať nemeckú vojenskú spravodajskú službu – Abwehr. Bol to vynikajúci odborník, no nie fanatický nacista. Heydrich stál za vybudovaním spravodajskej zložky nemeckej nacistickej politickej polície Gestapo. Hitler veľmi rád vyvolával kompetenčné spory, najmä ak išlo o inštitúcie podobného typu. Čoskoro sa bude pripomínať 60. výročie atentátu na Hitlera. O tomto atentáte sa popísalo veľa. Menej sa však spomína, že Hitlera chcela skupina vplyvných dôstojník zvrhnúť už na jeseň 1938. Mníchovský diktát vlastne zachránil Hitlera pred pádom. Celú túto históriu však sprevádza niekoľko dodnes nie celkom objasnených okolností. Na jeseň 1938 boli z Holandska unesení dva dôstojníci britskej tajnej služby, ktorí čosi o tomto sprisahaní vedeli. V celej záležitosti si očividne neplnil svoje povinnosti Canaris. Podľa niektorých tvrdení totiž spolupracoval s britskou tajnou službou. Heydrich sa na Canarisovu stopu dostal v roku 1940. Spojencom ktosi prezradil podrobnosti o pripravovanom nemeckom útoku proti Francúzsku. Lenže tieto informácie vyzerali tak dobrodružne a fantasticky, že ich považovali za dezinformáciu. Britské velenie však vzalo vážne informáciu o štrbine v nemeckých vojskách na severe Francúzska, jadro britských vojsk sa mohlo zachrániť a evakuovať z prístavu Dunkerque. Nedávno sa v českej tlači pripomínalo neokrúhle výročie atentátu na Heydricha. V deň atentátu už Heydrich svoj úrad ríšskeho protektora v Čechách a na Morave končil a pripravoval sa na inú úlohu. Je známe, že české odbojové organizácie varovali pred atentátom, no prezident Beneš trval na jeho realizácii doslova za každú cenu. Jeho tvrdohlavosť vysvetľuje niekoľko hypotéz. V minulosti sa zdôrazňovalo, že Heydrich takpovediac už Canarisovi dýchal na krk, ktorého zachrániť mohla iba Heydrichova smrť. Tlačili na Heydricha Briti? Už svojho času som však písal o tom, že Heydrich poznal pravdu o pozadí čistiek v Červenej armáde. Takže na Beneša mohla tlačiť aj Moskva. Lenže, tá nová Heydrichova úloha mohla byť realizácia najdôležitejšieho Hitlerovho plánu – holokaustu. Anton Rašla pred časom pre náš časopis napísal, že na Heydrichovej smrti mohol mať záujem Svetový židovský kongres, aby sa príprava holokaustu spomalila a čo najviac oddialila. Canaris ostal na čele vojenskej tajnej služby. Hitlerova dôvera voči nemu však bola čoraz slabšia. Z najväčších zlyhaní možno Abwehr obviňovať práve v súvislosti so spojeneckou inváziou. Minule sme spomínali bombardovanie Londýna nemeckými raketami V-2. Bola to britská tajná služba, čo Nemcom podstrčila falošné údaje, alebo ich Abwehr prijal úmyselne nekriticky. Po atentáte na Hitlera vyšetrovanie objavilo spojenie medzi Canarisom a atentátnikmi. Bývalý náčelník nemeckej vojnovej špionáže bol popravený na začiatku roku 1945 mimoriadne krutým spôsobom, zaškrtili ho tak, že mu pomaly na krku sťahovali drôt. Existoval niekto medzi nacistickými špičkami alebo v nacistickej špionáži, kto by Sovietom poskytoval podobné informácie ako napríklad Canaris? V 60. rokoch minulého storočia boli uverejnené fakty o sovietskej špionážnej skupine „Dora“, ktorá počas vojny sídlila vo Švajčiarsku. Jej názov bol prešmyčkou priezviska jej šéfa Sándora Radó. Ten neskôr vo svojich pamätiach priznal, že hral iba úlohu akéhosi poštára. Do Moskvy posielal správy, ktoré podľa jeho názoru mohli pochádzať odniekiaľ z Nemecka. Lenže po druhej svetovej vojne vyšlo najavo, že traja poprední činitelia britskej tajnej služby pracovali aj pre ZSSR. Medzi najväčšie špionážne tajomstvá Druhej sveovej vojny patrilo, že Briti dokázali „zlomiť“ šifry, ktoré zakódoval všeobecne používaný nemecký prístroj Enigma. Je teda pravdepodobnejšie , že Radó nedostával správy z Nemecka, ale sovietski agenti v Británii mu dodávali informácie, ktoré sa podarilo získavať dešifrovaním produktov nemeckej Enigmy. Charakteristické je, že keď sa po vojne Radó šiel hlásiť do Moskvy, že splnil úlohu, namiesto vyznamenaní ho čakala cela v povestnom väzení Lubianka. Rehabilitovali ho až po 20. zjazde KSSZ, keď ho konečne aj primerane vyznamenali. Falošná mŕtvola a druhoradí herci Ako súčasť dezinformačnej kampane britská tajná služba použila niektoré triky. Napríklad v blízkosti španielskeho pobrežia hodili do mora mŕtvolu britského vojaka, ktorý mal u sebe dokumenty o príprave invázie. Španielske frankistické úrady boli voči Nemcom úslužné a dokumenty im odovzdali. V skutočnosti išlo o falzifikáty, ktoré mali dezorientovať Nemcov. Pravda, nestačilo iba zhotoviť dokumenty, ale vyžiadalo si to rozsiahlejšiu prípravnú činnosť. Nik z kompetentných Britov si však nemohol byť istý, či nejaký nemecký agent v Británii nebude preverovať údaje okolo údajného kuriéra. Ostatne, špionáž sa týka nielen získavania tajných informácií, tušenia dezinformácií, ale aj vytvárania takých zdanlivých skutočností, ktoré majú dezinformáciu podporiť. Do dezinformačnej kampane boli zapojení aj herci. Bolo všeobecne známe, že kľúčovú úlohu pri príprave spojeneckej invázie má britský maršal Montgomery. Tajná služba našla herca, ktorý sa naň ponášal a neskôr sa nápadne pohyboval v oblastiach, o ktorých si Nemci mali myslieť, že tam Spojenci pripravujú inváziu. Dezinformačná akcia bola úspešná, no pre herca mala tragický dopad. Keď sa neskôr vrátil na scénu, dokázal už zahrať iba Montgomeryho, hoci mu režiséri pridelili hocakú úlohu. Ešte tragickejšie dopadol iný herec. Medzi najväčšie úspechy nemeckej tajnej služby bolo, že sa podarilo vypátrať v Alpách úkryt, kde talianska Badogliova protifašistická vláda internovala bývalého „duceho“ Mussoliniho. Mussolini potom vytvoril v mestečku Saló kolaborantskú pronacistickú vládu a našlo sa dokonca zopár Talianov, ktorí ešte za ním išli. Nacisti chceli zabrániť invázii Spojencov fantastickou operáciou – únosom Churchilla. Britská tajná služba nacistom podvrhla informáciu, že premiér bude istý čas oddychovať na zámku svojho priateľa. Bol to taký zastrčený kút, kde bolo možné (aspoň teoreticky) z ponorky vylodiť oddiel. V tejto kauze zohral úlohu ďalší druhoradý herec, ktorý mal vierohodne zahrať samotného Churchilla. Po uverejnení faktov o tejto kauze sa našiel románopisec, ktorý o tom napísal napínavý román, a neskôr dokonca producent, ktorý nechal túto story sfilmovať. Nemecký výsadok sa ocitol naozaj v beznádejnej situácii. Jeho posledný príslušník prenikol k zámku, kde sa zdalo, že sa na terase prechádza sám Churchill. Nemecký výsadkár vystrelil a trafil. Asi sa nikdy nedozvedel, že nezabil britského premiéra, ale herca… Po vojne sa ukázalo, že Spojenci ( nielen západní, ale aj ZSSR) mali prevahu nielen v kvalitnejších zbraniach a počte vojakov, ale aj v súbojoch „rytierov plášťa a dýky“ na tajnom fronte. Druhá svetová vojna priniesla vďaka rozšíreniu rádioprijímačov aj nový front, kde prebiehal boj medzi propagandistami oboch strán vedúcich vojnu.