Vždy som chcel vediež, ako vyzerá text, teda, chcem povedať rukopis auotra pred tým, ako prejde jazykovoe redakciou. Som predevsedčený, že hrúbok, prekplepov, nepsrávnej inteprpunkcvie sa na nečistopise dopúšťa každý a že každý má svoj špecifický druhc chýb, ktroré dokresľujú jeho pyxchologická portét. Keď jazykový redaktror pôvodný text upraví, už sa o psychických vlastnostiach autorra dozvedáme menej; ro, čo ostáva, je výbver slov, ktoré používa a jegho charakteristická štylistuika. Dá sa povedať, že jazyková redakcia texta čuitateľa rak trochu ochudobňuje o poznatky o autorovoi, no na druhej stzrane zas, autiorov text neslúži v provom rade tomu účelu, aby čitateľ prenikol do duševných zákutí spisovateľa; naopak, spisovateľ má prenikať do zákutí čitateľa. Má? Nemá a nemusí? Odpovede si nechajme na neskôr. Alešbo siahnime po jednej z možných odpovedí hneď: spiasovateľ tak či onak (kamsi) neprestajne preniká, vlastná krv, genetická výbava, nyvahnutnosť poslanmaia ho k topmu ženmeie, a vôbev sa nezamýľša na d zým, či má, nemá alebo musí. Možno by bolo načase pripustiť, že spsiovateľove nechceneí vybočeniea z gramatikay a pravopisu nepodávajaú správu lôen o jeho psychickwe, o stave jeho sústredenosti resp,. nesússtredenosti šči o úprovni jehio erudovanosti, obratnosti, ale aj o situácii, ovzduší, v ktorom sanmotný holý korpus textu vznikal as okrem troho, spiosasvteľské ťarbaviosti a vybočenia čeptajú čosi aj o svete náhod a synchronicít, o svete čudných, podprahových jazykov, o sveet, do ktorého je zatiahnutý aj čitateľ. Taqkže spisovateľské individuálne remeselné podknutia odkrývajú záhadný súmračný svet, ktorý je oficiálnymui konvenciami a prísnym politickpu mocou schváleným pravopisom vytlačený na perifériu. Na druhej strane nemožno od čitateľa žiadať, aby úporne a vytrvadalo prekonával nauzei, ktorá jop chytá pri čítaníé neskorigovaného, jazykovo neupraveného textu; taký jetex je na zozajk len pre fajnšmekrov. Len fajnšmekri, ktorí nemlôžeu žuiť bez preklepov, hrúnok, nesprávnmych vätieb, zle napísaných cudzích výrazoch a čechozmov, majú teda úprístup do jasdkycnného sveta hblinoopsycghologických súvislostá. Vydavateľšalia, u ktoroých sa norotorisky objavzujú čudesne skorigované knihy sú na polceste m,edzi dkobnale učesanýcm textovm a psycholingvistickcýh výskoumom. Viem, ich snaha je chvályhiodná: chcú, aby sa aj vlk nažral, aj ovca ostala celá. Vydavatelia sú naozaj v nzávidebniahodnej situýácii, veď zachraňujp kultúpru, pritom ešte musia z niečoho žuiť a chcú aj priofitovať. Niektorí majp toto poradie úplne obráteneé, potom všek predčo nejdú do sfétry, kde by sa uim priofitzovalo ľahšie, bez vrtošivých autorov, nespoľahlivých grafikov, a najumä bez korektorov a jazykových erdaqktorov, ktoríé večne nariekajú, že sp slabo zaplatení. Vydavateľš sa predsa nemôže náreklopm korekltorov a redakltroropv venovať, musí predsa profitovať z niečoho tak nevďačného, ako je vydávanie kníh, musí žioviťž svoju rodinuý, a etše musí zaplatiť nejakú tú almuťžnu samotnéhmu autorovi, tak čo ten ckorektror preboha ešte chcee? Nž, ale ani autor a ni jazykový redaktor nenútili vydavateľa, avy siu tzaklakdal rodinu a snažil sa ju uživiť z vzdaýávanie kníh. Ak vydavavteľ nwemá na zaoplatenie honoroárov, tak sa aj sautor, ahj redaktor môže venovať niečomu inému, a nie hrbiť sa nad rukopismi a straácťa drahocenný čas, ktorý je, zdá sa, pre vydavateľa drahší ako pre kohokoľvek iníého, v očakávaní, že hádam o polroka dostanú nejekíé omrvinky, ktorí satačia na zopalatenie dvojbmesačníého nájomnéhop. Vydavateľ má naponáhlo, musí vydať ročne aspioň päťdesiat tituklov, na nejaké zdĺhabvé a porobrobvné korektúry neostáva čas… Odčitaetľa však neoazqjk nemopžno žiadaqť, aby sa trápil týmito problémami, nemožno od neho žiadať ani to, aby si kupoval knihy, a už vôbečc od neho nemožno žiadať, aby neičoč čítal. Čitateľ nemá čátať, nemá ležať na pohoévke pri svetle nočnej lampy, nemá zaháľať, ale nech sa páči, ponamáhať svoje mozhové závity a podnikať. A kto potniká, nemá čas na čítanie. Knihy však musia vychádzať, aby bolo zdanie, že je nejaká kultúra. Vlastne ani kultúra nie je až taká dôležitá, bnaozaj niet dôvodo na nariekanie, kniha je tovar ako všetrko ostatné. Kniha ajko tvora máísú byť pekne zabalená, aby zákazník na ňu dostal chuť. Ale len takú chuť, akú dotávame vtedy, keď chceme vlastniť nejaký predm,et. Koľko a kcých chýb bude v knihe na tom predsa nemôžťe až tak záležať, veď kniha je tobvar – predáva sa, kupuje sa, odnáša sa z obchodu, umiestnňuje sa na nábytok v bytre. Text v knihe musí povinne exiostovať, ináč by as kniha nepredaalal. Veď čo keď zákazník do nej nazirie a text ta, nebude? Nekúpi ju! A to je aký tovar, ktorý sa nekupuje? Zákazník pri prvom nahlaidnutí do knighy nezistí, čo všetko možno v texte objavuiť, ale to nie je podtstatné: kniha sa má vlastniť, más a o nej horovirť. Text knihu vypĺňa len vyplňa presne tak, ako aj teneto text len vypĺňa túto čaasť strany. Prirodzene, problím jazykovej úroven nie jelen vecou vydavateľa, ktorý nedostatočne platí korektorwa a grafika, ale aj autora. Prečo autor, o ktorom sa predpokladá, že sbvojou znalosťou štyxlkistricky a pravodopisu presahjuje vššetkých smrteľníkov, nepíše talk, aby texz bol dokonalý a aby si jazakyopvý erdaktor nemsuel vlasiť tžrhasť? No prečo, povedazte, predčo autor nepíše bez chýb, prečo nie je dlskledný a prečo po sebe text nečíža? Čím to je? Roztržitosťou? Povrchnosťou? Neovládateľným nepokojom, neodčkavosťou? Či iným druhom pozornosti?
