„Svetlé zajtrajšky“ a možnosť novej modernity

Zamyslenie nad prednáškou Alaina Badioua v Prahe
 

Naša súčasná situácia sa podľa Borisa Budena javí ako spoločnosť bez nádeje, alternatívou je nádej bez spoločnosti. Komunizmus ako alternatíva bol zdiskreditovaný praxou sovietskeho systému, a to z ideologických dôvodov; deklarované budovanie komunizmu vyústilo do reálneho socializmu, čo bolo priznaním neúspechu. Slabá mesianistická nádej, že skôr či neskôr sa niečo musí stať, sa strieda s rezignovaným presvedčením, že nič nového už nemôže nastať. Dnes je ľahšie predstaviť si koniec sveta ako koniec kapitalizmu, tvrdí Mark Fisher. Hegemónia neoliberalizmu v podobe ideológie  pretrváva aj napriek tomu, že tak teória ako i prax kánony neoliberalizmu v podstate vyvrátili. Systém založený na apologetike ekonomického rastu definitívne zlyhal od krízy v roku 2008, podobne ako v prípade reálneho socializmu ide o víťazstvo ideológie a ekonomickú katastrofu. Pravdu má David Graeber: keď finančná elita má na výber medzi politickým cieľom v podobe demobilizovania sociálneho hnutia a medzi udržiavaním životaschopného kapitalizmu, vždy zvolí prvú možnosť. Tvrdenie, že idea-systém („kapitalizmus“) je v poriadku a vyžaduje si iba malé korekcie (scenár dočasnej konsolidácie) pripomína podobnú zúfalú obhajobu reálneho socializmu tesne pred jeho zánikom. Slavoj Žižek vidí nebezpečenstvo v tom, že sa ako dominantný výklad krízy presadí nie ten, ktorý nás prebudí zo sna, ale ten, ktorý nám dovolí snívať ďalej.

Schéma protirečení súčasného sveta podľa Alaina Badioua – zásadné protirečenia sú dve; aktuálna ideológia má sklon postulovať výlučnosť jedného protirečenia ako exkluzivitu nároku.

badiou_schema.jpg

Koniec studenej vojny umožňuje vidieť svet taký, aký je, bez všadeprítomných ideologických mimikier založených na umelej konštrukcii tzv. triedne rozdeleného sveta. Dochádza k celosvetovej civilizačnej transformácii, ktorá je ako každá transformácia do značnej miery emergentná a teda výsledok je nepredvídateľný:  mieru nestability zvyšuje v strednodobom horizonte prechod k multipolárnemu usporiadaniu, ktorý je a bude konfliktný (unipolárny rovnako ako bipolárny svet predstavovali stabilnejšie varianty). V dnešnej dobe, ktorú môžeme označiť aj ako „tretiu osovú dobu“ potrebujeme ako v každom období tektonického zlomu nejakú definíciu univerzalizmu. Badiou napísal knižku o svätom Pavlovi, ktorý podal svojho času adekvátnu definíciu univerzalizmu a založil cirkev. Augustinus Aurelius po vypálení Ríma Gótmi konštatoval, že Rímske impérium násilím vzniklo a násilím aj zanikne. Klasická dialektická logika  uprednostňuje negáciu a konkrétne deštrukciu číže negatívnu stránku negácie. Vznik nového definuje Badiou ako afirmatívnu časť negácie, pričom afirmácia ako pozitívna téza predchádza negáciu namiesto toho, aby nasledovala po nej.  Rozpad socialistických štátov vníma Badiou pozitívne, pretože tieto štáty stelesňovali najposlednejšiu fikciu spravodlivosti, ktorá mala povahu vládneho programu. Krach je dôkazom nezmyselnosti uvedenej predstavy. Spravodlivosť a rovnosť sa oslobodili od fiktívneho stelesnenia, pričom poučenie spočíva v tom, že cesty rovnostárskej politiky nevedú prostredníctvom štátnej moci.

Badiouova východisková téza spočíva v tom, že univerzálne platné sa vždy šíri v historickom kontexte a začína ako udalosť. Parížska komúna bola historickou udalosťou napriek neúspechu, pozitívny obsah komúny bol v prevzatí moci chudobnými po prvý raz v dejinách. Ide o to, že udalosť nemôže mať univerzálnu hodnotu, pokiaľ je iba negativitou, teda niečo zničí a toto niečím nahradí. Ruská revolúcia zlyhala v tom, že zlikvidovala orgány samosprávy (soviety), ktoré spontánne vznikali už počas prvého pokusu o revolúciu v roku 1905.  Ako je známe, Lenin v Aprílových tézach (1917) vystupoval proti dvojvládiu a teda dočasnej vláde pod heslom „Všetku moc sovietom!“.  H. Arendtová má pravdu, že Lenin túto svoju pozíciu opustil skôr z ekonomických než z politických dôvodov, nešlo mu primárne o neobmedzenú moc strany (na rozdiel od Stalina). V tomto zmysle bol posledným dedičom Francúzskej revolúcie, obetoval slobodné inštitúcie (soviety) strane, o ktorej sa domnieval, že oslobodí pauperizovaných. Práve Kronštadská vzbura (1922) je prvým príkladom neschopnosti revolučnej tradície vážne sa zamyslieť nad jedinou novou formou vlády, ktorá sa zrodila z revolúcie. O samosprávu usilovali jednotky anarchistov počas občianskej vojny v Španielsku (1936 – 1937). Týchto ľavicových socialistov Stalin dezavuoval ako „trockistov“, boli v Katalánsku brutálne vojensky potlačení jednotkami vernými Kominterne.

Výsledkom prevratov v roku 1989 a následného rozpadu Sovietskeho zväzu bol návrat alebo kopírovanie západnej Európy v stave na konci 19. storočia, takže nedošlo k udalosti s univerzálnou platnosťou tak ako touto udalosťou nebolo ani nastolenie „ľudových demokracií“ po druhej svetovej vojne. Od osemdesiatych rokov si monopol na modernitu robí globálny kapitalizmus spätý s reprezentatívnou demokraciou. Okrem toho na jednej línii sa formuje reakcionársky globálny kapitalizmus s nostalgickou konzervatívnou víziou, v rámci ktorej sa moderné slobody javia ako „hriešne“. V tomto zmysle W. Robinson varuje pred „fašizmom 21. storočia“. Potlačená a marginalizovaná bola vízia „komunizmu“ v zmysle Marxovej predstavy z Manifestu o združení, v ktorom slobodný rozvoj každého jednotlivca je podmienkou slobodného rozvoja všetkých. Badiou poukazuje na neodolateľnú subjektívnu silu kapitalizmu, ktorá pôsobí na strednú triedu (vzdelanú maloburžoáziu). Za dominantnou ideológiou kapitalistickej modernity stojí malá skupina oligarchie s veľkým vplyvom na dianie vo svete. Nikto od 80-tych rokov neskúmal novú politiku, prepojenie komunizmu a modernity, štvrtá strana štvorca dosiaľ neexistuje.

Na  rozdiel od situácie v devätnástom  storočí Michael Sandel upozorňuje, že za ostatných tridsať rokov došlo k presahu trhov a trhového uvažovania do oblastí života, ktoré boli tradične doménou netrhových zvyklostí, čo považuje za jednu z najzásadnejších zmien súčasnosti. Ide o využitie trhov na ďalšie prerozdelenie hodnôt, ako sú zdravie, vzdelanie, verejná a národná bezpečnosť, trestné súdnictvo, ochrana životného prostredia, odpočinok, rozmnožovanie a ďalšie spoločenské statky.  Diskusia o tom, čo by malo byť možné za peniaze kúpiť a čo nie, sa sústreďuje do dvoch námietok: námietka týkajúca sa spravodlivosti sa sústreďuje na nerovnosť, ktorú môže trhová voľba vyjadrovať. Námietka ohľadom poškodenia hodnoty skúma správanie a normy, ktoré môžu byť prostredníctvom trhových vzťahov zničené alebo oslabené.  Prvá námietka sa týka slobody voľby za rovných podmienok, pretože nerovné vyjednávacie podmienky narušujú spravodlivosť uzavretých dohôd. Ide o to, že trhy nie sú iba mechanizmami fungovania, ale vyjadrujú tiež určité hodnoty. Argument o poškodení hodnoty predpokladá, že aj v spoločnosti bez nespravodlivých rozdielov moci a majetku by mali existovať veci, ktoré nemožno za peniaze kúpiť, resp. že trhové hodnoty môžu vytláčať netrhové hodnoty, ktoré sú hodné zvláštneho zreteľa.

Z uvedeného vyplýva, že nová modernita musí zlomiť príťažlivosť Západu tým, že zruší cirkuláciu peňazí, zisk, zbytočne nanucovaný konzum. Badiou novú modernitu zhrnul v štyroch bodoch, v podstate sú to Marxove myšlienky. Po prvé, organizovať spoločenský život bez súkromného vlastníctva a zisku. Po druhé zabezpečiť výrobu spotrebného tovaru inak ako na základe špecializácie v rámci deľby práce, oddelenia fyzickej a duševnej práce, vedúcich a vykonávateľov práce. Najnovšie technologické výdobytky uvedené umožňujú. Po tretie, namiesto identitárnych a inak uzavretých združení  celkový internacionalizmus (ja by som použil výraz „kozmopolitizmus“). Po štvrté, nechať zmiznúť štát ako oddelenú silu s monopolom násilia. Voľné združovanie ľudí a zdieľaná racionalita nahradí zákon a nátlak. Marx svojho času tvrdo odsúdil anarchistov a polemizoval s Bakuninom, ktorý trval na primáte politiky, hlavným cieľom revolúcie malo byť nastolenie samosprávy, nie vyvlastnenie výrobných prostriedkov v prospech výrobcov. Marx bol presvedčený o blízkom vypuknutí revolúcie a v názoroch anarchistov videl riziko, že by sa „lesť rozumu“ (čiže „historická nevyhnutnosť“) odvrátila od revolucionárov. Pokiaľ ide o ideu samosprávy, aktuálne by som Bakuninovi dal za pravdu.  Dnes antropológia pokročila natoľko, že možno spochybniť tézu o výmene (napríklad ako nadprodukt vedie k rozdeleniu spoločnosti na triedy) u kmeňov, ktoré žijú bez peňazí a trhu.Tieto spoločenstvá sú usporiadané tak, aby nebolo možné nastoliť trvalé majetkové nerovnosti. Jednoducho sa nenaučili kalkulovať a usilovať o zisk, sú to  ekonomiky daru (D. Graeber). Ekonomika daru by sa dala v súčasnosti vhodne uplatniť, pretože istiny väčšiny štátnych dlhov sú nesplatiteľné. Potom je namieste uvažovať o alternatívnej etike, ktorá by sa nezakladala na egoizme, ale na „zdieľanej racionalite“ alebo „prekrývajúcom konsenze“ (J. Rawls). 

Futurológovia by mali mať predstih pred budúcnosťou, aby sa dokázali v smere zmien orientovať, avšak budúcnosť nás dostihla a hrozí, že nás predbehne resp. budeme jej vystavení napospas bez možnosti niečo zmeniť (po dosiahnutí kritického momentu). Prvoradé je prehodnotenie dominantnej ideológie ekonomického rastu, ktorá u bohatých krajín vedie k prehlbovaniu systémovej – nielen ekologickej – krízy, u krajín tretieho sveta zas k snahe vyrovnať sa a dobehnúť, čím sa prehlbuje disproporcia medzi napredovaním industrializácie a dostupnými prírodnými zdrojmi. Súčasťou ideológie neudržateľného ekonomického rastu sú aj požiadavky plnej zamestnanosti, lebo táto nezodpovedá vývoju technológie, teda ide o to, aby ľudská pracovná sila a v konečnom dôsledku ľudská osoba postupne prestala byť tovarom.  V súčasnosti je naliehavou otázkou, po ktorej prebieha línia civilizačného tektonického zlomu, ako dosiahnuť globálnu prosperitu bez pozitívneho ekonomického rastu na planéte s limitovanými zdrojmi.

Odkazy:
Hana Arendtová (2011): O revoluci.
Alain Badiou (2010): Svatý Pavel.

Boris Buden (2013): Konec postkomunismu.
Mark Fisher (2010): Kapitalistický realismus.
David Graeber (2004): Fragmenty anarchistické antropologie.
David Graeber (2014): Revoluce naopak.
George Orwell (1991): Hold Katalánsku.
William Robinson: Globální kapitalismus a jeho „nelidská“ tvář. In: Revoluce nebo transformace (2014).
Michael Sandel (2013): Co si za peníze nekoupíte.
Slavoj Žižek (2011): Jednou jako tragédie, po druhé jako fraška.

 
(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter