Spracoval Ernest Weidler, publicista Generálny biskupský úrad ev. a. v. cirkvi a Ekumenická rada cirkví usporiadali panelovú diskusiu na tému „Funkcia svedomia v živote človeka 21. storočia“. Nemohla počas jedného predpoludnia eliminovať všetky konflikty, ktoré vyvolala zmluva medzi SR a Vatikánom, ale aspoň potlačila nízke ľudské pudy a ukázala, že aj v dobe plnej straníckych, svetonázorových a subjektívne ladených výronov žlče sa dá komunikovať inšpiratívne a veľkodušne. A dokumentovala, že verejná konfrontácia odlišných postojov si môže zachovať dokonca aj príjemnú atmosféru, ak tí, čo seminár aranžujú, neprichádzajú so zlomyseľným zámerom vygradovať dialóg do záverov, ktoré účelovo poslúžia iba jednej strane. Zdá sa, že väčšina diskutujúcich to vycítila a akoby sa až bránila vyvolávať nezmyselné škandály. Napokon, aj z vystúpení zarytých odporcov vatikánskej zmluvy zaznelo, že výhrady vo svedomí by sa dali preniesť do našej legislatívy, keby boli dôstojné, spoločensky relevantné a rozhodujúcou mierou ovplyvňujúce etický status slovenskej komunity. Je to dôležitá vec. Svedomie nie je skrytou hodnotou, ale je to funkčný mechanizmus, ktorý nás zapája do spoločenského života, do vzťahov. A zároveň pre nás samých vyjadruje dôležitú hodnotu a aj ju vytvára. V zmysle kresťanskej viery sa často hovorí aj o autonómii svedomia. Aj tá je veľmi dôležitým pojmom. Autonómia neznamená, že si svedomie vytvára vlastný zákon, ktorým sa bude riadiť. Znamená predovšetkým to, že človek rozhoduje o tom, ako svoj zákon prijme. Zákon môže prijať zvonku, ako dar, ako morálne dedičstvo, ktoré sa okolo nás ponúka. Autonómia svedomia však súčasne znamená, že svedomie nemožno manipulovať, že ho nemožno vnútiť niekomu, aby bolo také alebo onaké. Kresťanská viera veľmi prízvukuje, že rozhodnutie o morálnom kódexe, o duchovnej hodnote, ktorá nás bude obohacovať, musí byť urobené slobodne, teda autonómne. Človek má vlastnosti, ktoré mu umožňujú, aby konal slobodne. Preto sa aj v našej modernej realite často vraví o slobode svedomia. Tá totiž hovorí, že každý máme právo prijať pre seba to, čo nás nakoniec bude viesť. A mnohí z nás sa rozhodli, že je to práve kresťanský morálny kódex, teda ten, ktorý je vyjadrený už v židovskej starozmluvnej tradícii, ale ktorý bol obohatený v novozmluvnej dobe práve novým zákonom lásky. Martin Luther rozlišoval medzi svedomím, ktoré je v okovách, teda v zajatí, a oslobodeným svedomím. To bol preňho veľmi dôležitý bod, lebo veril, že iba dobré svedomie, ktoré je identické s dobrou vierou, prináša dobré skutky. Aj pre oslobodenie vlastného svedomia sa musí človek rozhodnúť. Musí dať naň súhlas. Nevzniká z násilia. A tak ide o veľmi citlivú vec, ktorá má dočinenia prinajmenšom s tromi vecami: je to morálny kódex, sloboda a potom vnútorný hlas, teda to, čo v nás vnútorne dozrieva ako monitorovací mechanizmus, ktorý nám buď dáva pokoj, lebo vieme, že sa pohybujeme správnym smerom, alebo nás upozorňuje a burcuje a hovorí nám o tom, že nekonáme správne. Eduard Kukan, minister zahraničných vecí SR: Téma, o ktorej diskutujeme, je naozaj veľmi vzácna a dôležitá. „Svedomie sa nemôže pomýliť,“ povedal francúzsky spisovateľ Alfréd de Vigni. Aké jednoduché a jasné. De Vigniho u nás príliš nepoznáme, ale vo svojej vlasti, vo Francúzsku, je považovaný za klasika. Súčasníkom bol oveľa známejší než Victor Hugo, ktorý sa o svedomí pre zmenu vyjadril takto: „Výsledkom rozpolteného svedomia je rozháraný život.“ Ako to presne vystihuje nielen situáciu jednotlivca, ale aj niektoré súčasné situácie z medzinárodného života. Patrilo by sa hádam, aby som ako minister zahraničných vecí povedal niečo na tému svedomie a diplomacia. Chcem to urobiť, ale neakademicky. O diplomatoch všeobecne koluje nepekný a nepravdivý predsudok, že sa nezapodievajú svojím svedomím. Možno je to aj preto, že pri slove diplomat sa hneď vynoria také postavy ako Macchiavelli alebo Talleyrand a v horšom prípade možno Molotov a Ribbentrop. Teda chlapíci, ktorí majú povesť úskočných intrigánov alebo servilných fanatikov. Práve preto by som tu chcel povedať nahlas, že naši diplomati majú aj svedomie aj princípy a ako celok určite nie sú o nič horší ani lepší ako ľudia, ktorí pracujú v iných sférach činnosti. Sú skrátka rôzni. Ale tí naozajstní diplomati majú osobitne vyvinutú jednu špecifickú vlastnosť: majú hrôzu z rozbíjania porcelánu. A to je aj súčasť ich profesionálneho svedomia. Ani Talleyrand, asi najznámejší diplomat modernej doby, o ktorom sa traduje, že postupne zradil všetkých, ktorým slúžil, zrejme nebol človekom bez princípov. Seriózne zdroje udávajú, že mal vyvinutý zmysel pre službu vlasti. A preto v istých situáciách opúšťal konkrétnych vládcov. Je to paradox? Neviem, možno, ako sa to vezme. Mimochodom, mal teologické vzdelanie a nejaký čas bol dokonca biskupom; s oficiálnou cirkvou mal síce veľmi turbulentné vzťahy, ale na konci života sa do nej vrátil, a to tiež o niečom vypovedá. Patrí mu okrem iného aj veta: „Dobrá politika sa dá dobre robiť, len ak sa dobre aplikuje teológia.“ Myslím si, že svedomie človeka 21. storočia sa vo svojej podstate neodlišuje od svedomia človeka stredoveku či dokonca staroveku. Prapodstata ľudského svedomia totiž pretrváva. Na ilustráciu by som zľahka parafrázoval hlbokú myšlienku Henriho Bergsona, známeho francúzskeho filozofa: „História má poznatky, že existovali ľudské komunity bez písma a dokonca bez artikulovanej reči, ale nikdy v dejinách nebola zistená ľudská komunita bez náboženstva a bez svedomia.“ Veľmi pekne to povedal nedávno Mons. Tondra vo svojom otvorenom liste poslancom NR SR a všetkým slovenským politikom: „Svedomie je úžasná výsada človeka, ktorá patrí k podstate jeho osobnosti. Túto pravdu uznávajú všetci ľudia. Veriaci i neveriaci. Keby nebolo svedomie, spoločenský život by nebol možný, nikdy by sme nevedeli, kto sa kedy ako zachová. Nebol by možný nijaký poriadok, nijaká organizovanosť, žiaden zákon by neplatil, nebolo by zodpovednosti.“ Problém je zrejme aj v tom, že civilizácia sa vyvíja a, ako sa ukazuje, nie vždy k lepšiemu. Tento civilizačný vývoj a jeho dôsledky na svedomie obrazne a zároveň s krutou jednoduchosťou pomenoval François René Chateaubriand ešte začiatkom 19. storočia: „So šírením svetla inteligencie sa zatemňuje vnímanie dobra a zla. S rozširovaním ideí sa zužuje svedomie.“ Chateaubriand bol spisovateľ silne ovplyvnený kresťanským učením, stačí si pripomenúť jeho dielo Génius kresťanstva. Ale bol to zároveň aj diplomat a istý čas dokonca slúžil ako francúzsky minister zahraničných vecí. Myslím si, že k právnej úprave dotýkajúcej sa slobody svedomia treba pristupovať veľmi, veľmi citlivo. Právne ustanovené výnimky z právnych povinností z titulu svedomia sú podľa mňa namieste vtedy, keď ide o taký závažný vnútorný konflikt, že by ľudia uprednostňovali porušenie práva pred porušením svojich vlastných zásad. Vtedy – ak má spoločnosť fungovať – štát musí pripustiť výnimky z takýchto povinností a regulovať ich, inak tieto okolnosti vyvolávajú bludný kruh nedodržiavania práva a sankcií. Skončil by som anglickým príslovím: Good conscience is a soft pillow – Dobré svedomie je mäkký vankúš. Myslím si, že my starší pociťujeme obzvlášť, aký mäkký vankúš všetci potrebujeme. Každý si ho však musí zaslúžiť. Ten svoj vlastný a jediný. Daniel Lipšic, v čase konania seminára minister spravodlivosti SR: Samozrejme, kým zmluva nie je podpísaná, možno v nej robiť akékoľvek zmeny – pravda, pokiaľ sa dohodnú obe zmluvné strany. Druhá vec je, že keď sa diskusia začne, musí sa aj skončiť. Zmluva o výhrade vo svedomí je na stole tri roky. To znamená, že časový priestor na diskusiu podľa mojej mienky adekvátny bol. Už v platnom právnom poriadku máme zákonné úpravy, ktoré uplatnenie výhrady vo svedomí umožňujú aj dnes, čo znamená, že ani pripravované zmluvy nemenia status quo. Spomeniem aspoň jeden príklad. V zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti je táto norma: „Od zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu, okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb. Ak zdravotnícky pracovník uplatní výhradu svedomia, je povinný o tejto skutočnosti informovať zamestnávateľa a pri uplatnení výhrady svedomia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj svojich pacientov.“ Podobná úprava je v Zákonníku práce, preto som tvrdil a na tom trvám, že diskusia o zmluvách vo výhrade vo svedomí je viac emotívna ako vecná, pretože čl. 5 návrhov zmlúv je celkom jednoznačný. Podľa neho bude možné výhradu svedomia uplatňovať len v medziach a podľa poriadku SR, a dnes už právny poriadok v týchto oblastiach výhradu vo svedomí uznáva. Peter Michalica, husľový virtuóz: Pred dvoma týždňami bol v Zichyho paláci krásny večer, na ktorom sa zúčastnil pán Rúfus, prišiel aj pán komisár Figeľ a aj ja som mal tú česť hrať a trochu rozprávať. Pán Figeľ spomínal, že vlastne kultúra by v celej svojej rôznorodosti mala Európu spájať. A ja som si dovolil k tomu dodať: škoda, že Európu nespája svedomie a že Európa nemá ani komisára pre svedomie. Viem, že by bolo veľmi ťažké zladiť tento element na celoeurópskej báze, veď svedomie je veľmi špecifická záležitosť, a pre mňa osobne je práve ono produktom viery. Viery v najširšom zmysle slova. Viera je veľmi dôležitý motor ľudského života, a tak ako je rôzne modelovaná viera človeka, tak sa formuje aj jeho svedomie. Osobne si myslím, že viera je vierou len vtedy, keď má vysokú mieru nekompromisnosti, a jej odraz – svedomie – musí mať takéto parametre tiež. Práve preto svedomie nie je pseudoslobodou človeka, je skôr jeho privilégiom a človek si musí byť vedomý tohto privilégia, vážiť si ho nielen u seba, ale aj u iných ľudí. Svedomie má na druhej strane istú antiseptickú funkciu, môže tvoriť magnetické dvere do duše človeka a v podstate dokáže – ako detektor v reálnych dverách – odhaliť, čo je pre človeka škodlivé. A potom už závisí len od okolností a vôle človeka, či tieto nebezpečné veci do seba vpustí, alebo nie. Ak je svedomie správne nastavené, tak by malo nútiť ľudí k tomu, aby rešpektovali aj iných, pretože v istom bode úprimnosti musia uznať aj existenciu iných názorov a mali by si v rámci vlastného svedomia uvedomiť, akým spôsobom si môžu dovoliť komunikáciu s presvedčením iných ľudí. Uvediem nechutné provokácie karikatúr, ktoré uverejnili v Dánsku a ktoré sa veľmi ochotne a lavínovým spôsobom hneď publikovali po celej Európe, aby sa pocit zodpovednosti za to, čo sa udialo, rozložil na plecia nás všetkých – proti čomu ja protestujem. Ja s tým nechcem mať nič spoločné! Ak chceme hovoriť o svedomí, vždy treba začať od samého seba. Dnes je úplne bežné, že ľudia večerajú pri televízii a pozerajú sa na hrozné veci, ktoré sa vo svete dejú. Berú ich už ako normálne veci, a pritom nemajú ani zažívacie problémy. Vieme možno, že o ulicu ďalej od nás zmrzol práve bezdomovec, ale my nereagujeme, naše svedomie, bohužiaľ, je už do veľkej miery oslabené. Deti ho majú, našťastie, ešte veľmi aktívne. Napríklad môj syn, keď mal 5 rokov, prišiel domov a hovorí: „Ja viem, ako by sme mohli riešiť bezdomovcov. Máme 4-izbový byt, aspoň 8 bezdomovcov by sa k nám zmestilo.“ To je predsa nádherné, ale človek je civilizáciou a spoločenskými okolnosťami nútený potláčať tieto základné situácie. Preto sa často nevieme ozvať ani pri závažných veciach, keď by sme sa ozvať mali. Je chybou kresťanov, že sa – na rozdiel od mohamedánov – k mnohým veciam neozývajú. Napríklad v erotických scénach filmov takmer každá ich aktérska osoba má na krku kríž. To nie je náhoda, to je záležitosť, ktorá chce do istej miery formovať diváka. Mladí ľudia, pochopiteľne, v rámci pokušenia a zvedavosti film neprepnú, a tak sú takýmito zábermi veľmi úspešne ovplyvňovaní. Osobne sa usilujem učiť sa z múdrosti a tradície židovského národa, ktorý dokázal väčšinou úspešne prekonať aj najhoršie úskalia. Keď si všimneme najmä v posledných desaťročiach židovský element na celom svete, až alergicky reaguje na každú maličkosť, ktorá by sa dotkla zásad jeho vierovyznania a existencie. Je to veľmi správne a myslím si, že to prináša aj vynikajúce výsledky, lebo z roka na rok je oveľa menej pokusov znevážiť židovský element a dotýkať sa vecí, ktoré by sa mohli chápať ako ich diskriminácia. Myslím si, že každý človek, ktorý má svedomie, má aj povinnosť protestovať proti veciam, ktoré jeho svedomie napádajú. V našom civilizačnom priestore ide o monoteistické kultúry a náboženstvá, teda o ľudí, ktorí majú spoločného Boha. Mám na mysli judaizmus, kresťanstvo a islam. A tie majú vážny problém v tom, že každé je na inom historickom stupni svojho vývoja, čo má svoje dôsledky. Keď v Kalifornii narazia na seba dosky zemskej kôry, môžu vyvolať zemetrasenie – a v podstate obdobne aj nárazy rôznych stupňov vierovyznaní môžu spôsobiť turbulencie medzi ľuďmi, civilizáciami i hodnotami. Nezabúdajme, že aj judaizmus bol kedysi krvavý. Koľko jedincov bolo ukameňovaných! Dúfajme, že aj kresťanstvo má svoju krvavú históriu dávno a definitívne za sebou. Islam je oproti nim – obrazne povedané – v akejsi puberte a možno práve teraz prežíva najrozjatrenejšie obdobie v dejinách svojho náboženstva; nazvime ho aj krvavé. Tieto veci treba posudzovať z hľadiska historického aj psychologického a mať pritom dostatočnú ohľaduplnosť k príslušníkom každého náboženstva, a nie ich provokovať vecami, o ktorých sa vopred vie, že môžu byť rozbuškou. Asi najčastejšie sa v súvislosti s výhradami svedomia uvádza príklad potratov. Tie sú skutočne veľmi senzitívnou stránkou problematiky súčasnej spoločnosti. Ale keby som k nim prirátal ešte podobné argumentácie z iných sfér a mali by sme celú túto oblasť kruto globálne zadefinovať: je to o genitáliách. A bojím sa, že s genitáliami najviac argumentujú ľudia, ktorí duchovnú bázu nemajú ktovieako vysoko vo svojej vnútornej výbave, a aj preto u nich význam genitálií nadmieru stúpa. Oľga Pietruchová, predsedníčka OZ Možnosť voľby: To, o čom diskutujeme, je výhrada svedomia, a to nie je právo myslieť, ale právo konať. Koniec koncov, aj v návrhu zmluvy je zadefinované, že ide o právo odmietnuť konať to, čo je v rozpore so svedomím. A právo konať v liberálnej demokracii býva upravené tak, aby nebolo narušené právo iných. Považujem za pomerne nebezpečné, že sa predkladatelia zmluvy usilujú zadefinovať svedomie podľa určitých náboženských princípov. Takéto pokusy poznáme ešte z čias socializmu: mnohí máme v pamäti Morálny kódex budovateľa komunizmu a vieme, že to nefungovalo. Ak niekto hovorí, že sa na zmluvu bude môcť odvolať každý, aj ateista, len akurát sa pri tom musí odvolať na princípy katolíckej cirkvi, tak je to porušenie jeho slobody myslenia a slobody svedomia, pretože viac-menej bude musieť klamať. Nakoniec, aj Komisia OSN pre ľudské práva uverejnila nález, že pokiaľ sa zadefinuje výhrada svedomia v právnom systéme, svedomie musí byť všeobecné a nemôže sa odvolávať na žiadnu vieru ani náboženstvo. Preto si myslím, že predložený návrh zmluvy nebude rozširovať slobodu svedomia, ale naopak, bude je zužovať na tých, ktorí sa nestotožňujú s vieroukou katolíckej cirkvi. Pretože zmluva by vlastne vytvorila v našej spoločnosti tri rôzne druhy občanov s tromi rôznymi štandardmi práv: Prví sú tí, ktorí súhlasia s učením katolíckej cirkvi – tí sa budú môcť odvolať na medzinárodnú zmluvu, ktorá má vyšší štandard, lebo stojí nad našimi zákonmi. Potom sú tí, ktorí sa odvolajú na dohody s ostatnými cirkvami – tie však majú nižší štandard ako zmluva s Vatikánom. A potom je tu veľká a nezanedbateľná skupina ateistov či ľudí, ktorí neuviedli vierovyznanie – je to asi 800 000 ľudí. Ústava SR, ktorá hovorí, že ľudia sú si rovní v dôstojnosti a právach, nám dáva právo a mandát na to, aby sme navrhovanej zmluve alebo jej textu odporovali, ak niekto cez ňu svedomie zadefinuje inak, než si ho definuje každý sám vo svojom vnútri. Radoslav Procházka, ústavný právnik: Pred mnohými rokmi, keď som ani netušil o pripravovanej zmluve o výhrade vo svedomí, som napísal vetu, ktorá približne znela takto: „Prvým a posledným útočišťom nachádzania toho, čo je dobré a čo je spravodlivé, je individuálne svedomie ako najkvalifikovanejší a najspoľahlivejší arbiter.“ Svedomia sa, samozrejme, líšia, tak ako sa líši inteligencia, etická výbava a ďalšie aspekty osobnosti. Je to tak dobre, pretože pokiaľ by všetky svedomia boli rovnaké, nepotrebovali by sme ani štát a všeobecnú právnu reguláciu, ani výnimky z poslušnosti voči tejto regulácii. Je to práve pestrosť zásadných morálnych postojov k niektorým kľúčovým otázkam vzťahu medzi jednotlivcom a jeho sociálnym okolím, ktorá nás vedie jednak k potrebe spoločnej regulácie a jednak k potrebe zaviesť v odôvodnených prípadoch výnimky z poslušnosti voči tejto regulácii. Veľký filozof európskeho stredoveku Tomáš Akvinský hovorí, že svedomie je účasťou stvorenia na večnom práve. Velikán medzivojnovej etiky, Nemec Nikolaj Hartman, vraví, že svedomie je ohlásením mravných hodnôt v reálnom vedomí. Minimálne povaha svedomia vykazuje určité spoločné znaky, ale plne súhlasím s tým, čo povedala pani Monika Beňová, že svedomie je individuálnou záležitosťou. A môj inštinkt mi hovorí: čím viac individuálnych kategórií dokážem uplatniť vo vzťahu k okoliu a k štátu ako takému, čím viac možností mám sám regulovať a riadiť vlastné postoje k sociálnemu okoliu vlastnými normami, tým väčšia je moja sloboda voči štátu a tým väčší a chránenejší je postoj mojej autonómie. Stanislav Zvolenský, r. k. bratislavsko-trnavský pomocný biskup: Všeobecná Deklarácia ľudských práv a rovnako aj Ústava SR konštatujú, že ľudskej osobe patrí sloboda myslenia, svedomia a náboženstva. Je zrejmé, že sloboda svedomia sa uskutočňuje tým, že človek slobodne, podľa svedomia niektorú skutočnosť chváli a prijíma a niektorú odmietne. Keď človek niektorú skutočnosť vo svojom svedomí odmieta, vyhradzuje si právo v danom prípade nekonať. Čiže uskutočňuje výhradu vo svedomí. Zo základného práva na slobodu svedomia nevyhnutne vyplýva ako logický dôsledok sloboda na výhradu vo svedomí. Z danosti, že každý človek má svedomie, vyplýva, že každý človek má aj svoj mravný systém. A podľa neho uskutočňuje aj výhradu vo svedomí. Mravná štruktúra človeka je z určitého hľadiska individuálna – a môže byť veľmi podobná mravnej štruktúre iného človeka. Osobitnú príbuznosť svojich mravných štruktúr si uvedomujú ľudia, ktorí majú rovnakú alebo príbuznú vieru. Je zrejmé, že osobitná príbuznosť mravnej štruktúry sa objaví u občanov, ktorí sú katolíci alebo evanjelici alebo pravoslávni a podobne. Je zrejmé, že osobitná príbuznosť mravnej štruktúry sa objaví pri občanoch, ktorí sú katolíci, evanjelici, pravoslávni a pod. Vyše 90 percent občanov SR vo väčšej alebo menšej miere, ale predsa aspoň v takej, že to považujú za dôležité vyjadriť pri sčítaní ľudu, pokladá za primerané hovoriť o sebe, že majú kresťanskú vieru. Je primerané, keď sa štát usiluje rešpektovať vieru a mravnú štruktúru svojich občanov. A to aj tým, že vytvorí zákony, ktoré im umožnia uskutočniť slobodu svedomia. Štát však chce rešpektovať slobodu svedomia všetkých občanov. Preto nevyhnutne čím viac rešpektuje slobodu svedomia, čím viac robí svoje zákony širšími, tým viac riskuje, že ten istý platný zákon jeden občan bude považovať za mravný a iný občan za nemravný, lebo občania majú rozličnú mravnú štruktúru. Je primerané, keď sa jeden občan v mene svojej mravnej štruktúry neusiluje podriadiť si iného občana, ktorý má inú mravnú štruktúru. Demokratický štát má, prirodzene, povinnosť chrániť občana s jednou mravnou štruktúrou voči občanovi s inou mravnou štruktúrou. Keď sa stretnú záujmy dvoch občanov s rozličnými mravnými hodnoteniami tej istej skutočnosti, je zrejmé, že štát musí každému z nich garantovať, aby ani jeden nemusel podriadiť svoje mravné hodnotenie tomu mravnému hodnoteniu, s ktorým nesúhlasí. Je zrejmé, že demokratický štát má povinnosť vyjsť v ústrety svojim občanom, aby nebola narušená ich mravná celistvosť požiadavkami iného občana. Je primerané, aby SR vyšla v ústrety svojim občanom, ktorých mravná štruktúra je kompatibilná s mravnou štruktúrou náuky cirkvi katolíckej, evanjelickej alebo iných náboženských spoločností, a vytvorila im prostredníctvom zákonov SR možnosť uplatňovať si aj výhradu vo svedomí. J. Filo: Právo uplatňovať výhrady vo svedomí možno uplatniť podľa právneho poriadku SR a v jeho medziach. Myslím si, že to znamená iba v jeho medziach, a ak to neznamená iba, tak to treba niekde povedať. Dohoda alebo zmluva ako taká teda nevytvára nové právne možnosti pre výhrady svedomia. Tie vznikajú až vtedy, keď dôjde v jednotlivých zákonoch k vytvoreniu podmienok na uplatnenie tohto práva. Ak by to tak bolo, tak v tom prípade má zákonodarca – NR SR – v rukách možnosť dohliadnuť na to, aby boli právne upravené len tie prípady, ktoré naozaj sú v záujme všetkých občanov. Lebo tie budú potom platiť zo zákona pre všetkých. Súčasná dohoda alebo zmluva vyznieva pre niektorých občanov ako dohoda určitých skupín, teda katolíckej alebo iných cirkví, so štátom. Ak sa pred podpisom dohody či zmluvy nezmenia niektoré zákony, moje srdce sa dostáva do zmätku. Domnievam sa, že by bolo vhodné v nejakom uznesení alebo priamo v texte zmluvy a dohody upraviť vec tak, aby bolo jasné, že táto možnosť vzniká až potom, keď NR SR umožní výhradu svedomia v konkrétnom prípade zmenou zákona. Aby v žiadnom prípade nebolo možné hovoriť o diskriminácii nikoho. D. Lipšic: Mne sa zdá, že použitá formulácia je celkom presná, dobrá a správna. Od toho tiež odvíjam môj názor, ktorý zatiaľ podľa mňa relevantne nebol spochybnený, že zmluva nie je samovykonateľná. Bude možné a už aj dnes je možné uplatniť si výhradu vo svedomí len v rámci vnútroštátnej legislatívy. SR je zvrchovaný demokratický a právny štát, neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Znamená to, že SR musí byť pluralitná vo vzťahu k ideológiám a náboženstvám. Nemôže sa viazať na žiadne náboženstvo, ale ani na žiadnu sekulárnu ideológiu, napríklad ani nie na ideológiu sekulárneho humanizmu, lebo to je tiež ideológia. Na to akosi zabúdame. O. Pietruchová: V novembri rozhodol Výbor OSN pre ľudské práva, že bránenie žene v prístupe k legálnej interrupcii je porušením základných ľudských práv. A my sme pakt OSN o občianskych a politických právach ratifikovali. Na otázku, či je dôležitejšie, aby mal lekár právo nevykonávať interrupcie, alebo aby mala žena právo rozhodnúť sa, či si dá urobiť potrat, sa nedá odpovedať bez hlbšieho posúdenia situácie. Subjektívne pre ženu, ktorá sa nachádza v ťažkej životnej situácii a potrebuje mať prístup k interrupcii, je právo na prerušenie tehotenstva dôležitejšie ako to druhé. A zasa pre lekára, ktorého by niekto nútil konať proti jeho svedomiu, je dôležitejšie právo nemusieť konať proti svojmu presvedčeniu. Úplne súhlasím s tým, že v dnešnej situácii je potrebné upraviť právo na výhradu svedomia, pretože už dnes sa toto právo široko používa. Napríklad celé nemocnice odmietajú vykonávať interrupcie, nemocnica však nemá svedomie – nie je človek, ale inštitúcia. Právo na výhradu svedomia je právo jednotlivca, preto je potrebné právne upraviť výkon výhrady svedomia tak, aby zodpovedal právnemu princípu tzv. balansovania medzi konfliktnými právami a záujmami, kým zmluva, o ktorej diskutujeme, je jednostranná, veď zabezpečuje iba práva jednej strany. Ak by bola zmluva predložená spoločne so zákonom, ktorý bude rešpektovať aj práva obidvoch strán, nebudeme mať proti takejto zmluve výhrady, pretože zabezpečí rovnaký prístup k výhrade svedomia pre všetkých, a na druhej strane aj vykonateľnosť práva. S. Zvolenský: Samozrejme, nemožno pripustiť, aby dochádzalo k svojvoľnému uplatneniu výhrady svedomia. Preto je v zmluve aj stanovené, že upplatnenie výhrady bude podľa Magistéria katolíckej cirkvi alebo podľa náuky jednotlivých cirkevných spoločenstiev. Katolícka cirkev si neželá, aby zmluvou s Vatikánom nastala v spoločnosti nejaká anarchia, a žiadne svojvoľné uplatňovanie výhrady svedomia nie je prípustné. D. Lipšic: Som rád, že táto diskusia prebehla. Dovoľte mi však na záver povedať zážitok, ktorý mi nedávno spomenula moja kolegyňa. Bola v Nemecku a stretla sa s veľmi známym ženským lekárom, ktorý je na dôchodku a ktorý jej povedal, že za celú svoju kariéru priviedol na svet 20 000 detí a 10 000 zabil a že nemôže kvôli tomu spávať. Aj to je o svedomí: nemali by sme nikoho dostávať do situácie, aby nemohol spávať a aby musel zlomiť svoje svedomie len preto, aby neprišiel o živobytie. Nápad, že veď môže robiť stomatológa, sa mi nezdá byť adekvátny, pretože poslaním ženského lekára nie je vykonávanie interrupcií, ale privádzať deti do života a zachraňovať zdravie a život ženám. Diskutujeme o HDP, DPH, ale o svedomí nie. Nech už skončia zmluvy o výhradách vo svedomí akokoľvek, to, že sa začalo diskutovať u nás a trochu aj v Európe o svedomí, je veľmi dôležité. Svedčí to o vyspelosti a vyzretosti spoločnosti. Niekoľko dní po seminári sa pravicová vládna koalícia rozpadla. Je pozoruhodným paradoxom, že najdramatickejšia trhlina vznikla práve medzi dvoma kresťanskými – alebo prinajmenšom kresťansky deklarovanými – stranami v nej. Ktovie, čím zarezonuje svedomie KDH a SDKÚ v noci 17. júna, keď sa objavia prvé volebné výsledky.
