Keď sa zídu najvyšší predstavitelia štátov, ktoré predstavujú 80 percent HDP sveta, je to historická udalosť. Tak o nej opakovane hovoril aj americký prezident Barack Obama. Pravdaže, to, že sa lídri sveta zišli, je jedna vec, druhou je výsledok ich stretnutia. Lebo výzva, na ktorú prišli dať odpoveď, je tiež historická. A podľa toho, ako sa tvárili a ako hodnotili londýnsky summit G20, svoju úlohu zvládli. Reakcie médií, analytikov aj ďalších politikov však boli skôr zmiešané.
V prvých reakciách na výsledky summitu malo najväčší ohlas rozhodnutie o vytvorení fondu vo výške jedného bilióna dolárov. Fond je určený na pomoc štátom s veľkými ekonomickými problémami. Zatiaľ je však otvorené, kto prispeje, a či sa ju vôbec podarí naplniť. EÚ už minulý mesiac sľúbila, že prispeje sumou 100 miliárd dolárov, neskôr sa pridalo Japonsko s rovnakou sumou. Istým prekvapením bolo, že 40 miliárd poskytne aj Čína. Táto rýchlo sa rozvíjajúca krajina sa dožaduje zvýšenia vplyvu v Medzinárodnom menovom fonde (MMF) a zvýšením príspevku tak zrejme podporila svoje ambície. Čínu podporovalo už pred summitom aj Rusko, ktoré sa tiež dožaduje zvýšenia vplyvu v MMF. O financiách sa však nezmienilo.
Pokračovanie balíčkov podľa predstáv USA malo pokračovať a stimulovať oživenie a rast hospodárstva. Schválená miliarda je určená na zabránenie podobným kolapsom, aký postihol Island. Pokračovanie balíčkov zúčastnení lídri nepodporili. Obamov minister financií Thimothy Geithner na margo tohto rozhodnutia uviedol, že „ progres bude nerovnomerný“.
Miliarda je určená pre MMF a Svetovú banku (SB), ktoré pomáhajú najchudobnejším štátom sveta. Z fondov MMF sa po vypuknutí krízy poskytla pomoc aj Maďarsku, Lotyšsku, Rumunsku, Srbsku, Islandu a ďalším štátom, ktorým hrozil alebo stále hrozí štátny bankrot. Návrh pred summitom hovoril o 500 miliardách. Svetoví lídri tak jeho výšku zdvojnásobili. Na jeho navýšenie už dlhší veľmi naliehal šéf MMF Dominique Strauss-Khan, ktorý argumentoval, že fond nemá dostatok finančných zdrojov na pomoc problémovým štátom. Dokonca varoval pre vypuknutím vojen, ak sa chudobné štáty dostanú do nezvládnuteľných finančných problémov.
MMF má mať (bude mať?) k dispozícii 500 miliárd dolárov. Potrebné je dodať, že ide o pôžičky pre MMF počas krízy a fond ich potom ako pôžičky poskytne problémovým štátom. Tie by ich mali vrátiť. Ďalších 250 miliárd dolárov bude mať MMF k dispozícii na rozšírenie takzvaných zvláštnych práv čerpania. Ide o špeciálnu menu MMF s názvom SDR, ktorú môžu štáty používať ako menovú rezervu. Sto miliárd dolárov má SB rozdeliť najchudobnejším na podporu zahraničného obchodu.
Európa versus USA a Veľká Británia
Už pred summitom prebiehal spor medzi duom Nicolas Sarkozy a Angela Merkelová, ktorí ako prioritu summitu presadzovali tvrdšiu reguláciu finančného sektora, a americkým prezidentom Barackom Obamom podporovaným britským premiérom Gordonom Brownom. Niektorí politici aj analytici hovorili, že ide len o určité nedorozumenie. Spor to však určite bol, pretože Sarkozy už pred summitom hrozil, že v prípade, ak sa neprijmú tvrdé opatrenia voči finančným inštitúciám, zo summitu odíde. Ešte deň pred summitom usporiadali spolu s Merkelovou osobitnú tlačovú konferenciu, na ktorej pripomenuli svoj nemenný postoj, podporovaný väčšinou členských štátov EÚ. Obama aj Brown boli za sprísnenie regulácie, Sarkozy a Merkelová však chceli ísť ďalej.
Spor medzi oboma stranami spočíval aj v tom, či pokračovať v stimulačných balíčkoch. V tejto otázke pre zmenu za Európu lídrovala nemecká kancelárka, ktorá už pred summitom zdôvodňovala, že balíčkov bolo dosť. Európsky postoj bol zrejme bližší aj ďalším účastníkom summitu, a tak USA a Veľká Británia museli ustúpiť. Brown ešte deň pred summitom sľúbil Obamovi podporu. Na stretnutí pred summitom sa zhodli, že krízu je potrebné riešiť okamžite a spoločne. „Zaväzujeme sa urobiť v spolupráci s Veľkou Britániou všetko, čo sa na stimulovanie rastu a dopytu urobiť dá“, vyhlásil Obama. Nakoniec však ustúpil aj on. V USA stále zaznievajú hlasy, že EÚ rieši krízu ustráchane a namiesto čakania je potrebné čo najrýchlejšie napumpovať do ekonomiky ďalšie miliardy. Európski lídri proti tomu argumentovali, že do ekonomiky už napumpovali dosť peňazí a že je potrebné zvážiť, že tak veľké objemy môžu skôr alebo neskôr spôsobiť nežiaduco vysokú infláciu.
Úlohu zohrala aj skutočnosť, že európske ekonomiky nie sú až tak drasticky postihnuté finančnou krízou, ako bankový aj nebankový sektor či firmy v USA a Veľkej Británii.
Vďaka ústupu anglosaských politikov sa tak neopakoval krach, ktorým v roku 1933 skončil obdobný summit práve v Londýne. Tam sa vtedy konala Svetová monetárna a ekonomická konferencia. Počas nej mali zástupcovia 66 krajín ukončiť prehlbujúci sa menový chaos a obchodné vojny a vyvodiť ponaučenie z veľkej hospodárskej krízy, ktorá v roku 1929 prepukla taktiež v USA a zasiahla aj ďalšie časti sveta. Bol to neúspech a hlavným dôvodom krachu bola neústupnosť vtedajšieho amerického prezidenta Franklina Roosevelta. Nuž, časy sa zmenili a svet je iný. Je to samozrejme aj osobná zásluha nového amerického prezidenta. Ťažko si predstaviť, ako by to bolo bývalo za jeho predchodcu Georga Busha. Nový americký prezident je však určite dosť sklamaný, pretože ešte pred summitom sa sťažoval, že „nie je možné, aby niektoré krajiny vyvíjali mimoriadne úsilie a iné nie“. Mal tým zrejme na mysli predovšetkým EÚ a Austráliu.
Návrhy Európskej únie
Aj vďaka Obamovej ústretovosti sa na londýnskom summite G20 ako hlavná priorita sveta schválila požiadavka Európy na tvrdšiu kontrolu a reguláciu finančného sektora vrátane finančných nástrojov. Pôjde napríklad o obmedzenie investícií do cenných papierov, s ktorými sa obchoduje na neregulovaných mimoburzových trhoch. Osobitnou kapitolou sú najrizikovejšie hedge fondy. Prvoradou požiadavkou je transparentnosť finančných operácií. Francúzska ministerka financií Christine Lagarde uviedla, že EÚ už na washingtonskom summite G20 v novembri minulého roka navrhla „ako základný princíp, aby sa všetky územia a všetci aktéri ohrozujúci globálny finančný systém monitorovali“. EÚ v rámci boja za transparentnosť navrhla konfrontovať všetky štáty odmietajúce na globálnej úrovni spolupracovať vo finančných otázkach, bojovať proti praniu špinavých peňazí alebo brániť finančným rizikám. Požaduje taktiež novú architektúru auditu či zvýšenie spoľahlivosti ratingových agentúr. Teraz je potrebné tieto princípy rozpracovať do konkrétnych pravidiel a v globálnom rozsahu dosiahnuť, aby boli vymáhateľné. Nie je to malá, ani ľahká úloha.
Európsky socializmus
Pri sledovaní rozporov medzi USA a Európou sme si nevdojak spomenuli na bonmoty bývalého vplyvného amerického republikánskeho senátora počas futbalových majstrovstiev sveta v Nemecku v roku 2006. Povedal, že „ten pravý futbal je americký futbal, na rozdiel od európskeho socceru. Tak isto pravý kapitalizmus je americký kapitalizmus, na rozdiel od európskeho socializmu“. O obsahu pojmu „socializmus“ nemá teraz zmysel polemizovať. Podstatné je, že tým chcel povedať, že čo je americké, je lepšie ako európske. Nový americký prezident však o tom zrejme až tak presvedčený nie je, pretože práve on na summite G20 v záujme dohody najviac ustúpil a „dovolil“, aby európsky „socializmus“ zvíťazil.
Výsledkom je zatiaľ len rámcový dokument. Veľa bude záležať na rozpracovaní dohodnutého postupu. Tak isto bude ťažké závery kľúčovej dohody o kontrole a regulácii finančných trhov realizovať. Pretože, ako napísal americký denník The Washingtom Times, pri hodnotení príčin prepuknutia súčasnej krízy ani posledné americké administratívy nestáli bokom od veľkého biznisu a „štedrosť lobistických skupín oprávňuje tvrdiť, že moc v podstate podplatili“. Dodajme, že to neplatí len v USA, ale na celom svete. Preto možno považovať „veľkú dohodu“ z Londýna len za malý krôčik na krížovej ceste k dohodnutej regulácii a kontrole finančných trhov a finančných inštitúcií.
Daňové raje a bankové tajomstvo
Lídri sa rozhodli klepnúť po prstoch aj daňovým rajom a zmierniť pravidlá týkajúce sa bankového tajomstva. Budú sa musieť dodržiavať pravidlá týkajúce sa výmeny informácií o daňových únikoch a finančných podvodoch najrôznejšieho druhu. V roku 2001 už v tomto smere prijala určité opatrenia Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), tie však zostali len na papieri. Sympatické bolo, že OECD hneď na druhý deň po skončení summitu zverejnila čiernu listinu nespolupracujúcich daňových rajov a zaradila tam Malajziu, Filipíny, Kostariku a Uruguaj. Po dvoch dňoch však zo zoznamu vymazala Uruguaj a po ďalších štyroch aj zvyšné tri krajiny! Za daňové raje sa považujú aj Lichtenštajnsko, Monako, či niektoré štátiky a územia v Karibiku, napr. Kajmanské ostrovy, ktoré patria, čuduj sa svete, pod správu Veľkej Británie. Či sa podarí daňové raje eliminovať, je otázne, pretože podľa medzinárodného práva je súčasťou štátnej suverenity aj daňová suverenita, a preto sú vnútornou záležitosťou každého štátu. Zdá sa však, že aj definícia daňového raja je nejasná.
Pokiaľ ide o bankové tajomstvo, pri vyšetrovaní nielen finančných podvodov a ďalších kriminálnych aktivít nebolo povinnosťou bánk poskytovať informácie o svojich klientoch. Po rozhodnutí G20 by sa to malo zmeniť a podľa stanovených pravidiel budú musieť banky poskytovať informácie. V niektorých štátoch, ako Švajčiarsko, Rakúsko, Luxembursko, Lichtenštajnsko či Andorra, došlo k uvoľneniu pravidiel týkajúcich sa bankového tajomstva už pred konaním summitu.
Iné
Za pozitívne možno považovať akceptovanie zásady, že v medzinárodnom obchode je protekcionizmus neprijateľný. To by malo predísť komplikáciám, obchodným vojnám a poklesu obchodnej výmeny, čo by ešte väčšmi sťažilo oživenie globálnej ekonomiky a obnovenie jej rastu. Naopak, zúčastnení sa dohodli na oživení uviaznutého katarského kola rokovaní Svetovej obchodnej organizácie (WTO) o voľnom obchode. Či sa to podarí, je vo hviezdach, pretože takýchto výziev a pokusov o jeho oživenie už bolo neúrekom.
Spomenuli sme už Čínu v súvislosti s vyššími nárokmi na rozhodovanie v MMF. Najľudnatejšia krajina sveta ešte pred summitom predložila veľmi zaujímavý, ale prinajmenšom kontroverzný návrh. Požaduje zavedenie novej rezervnej meny namiesto dolára! Najskôr by to mala byť medzinárodná rezervná mena SDR, ktorou disponuje MMF, a ktorá sa stanovuje na základe menového koša. To by mala byť podľa nich príprava pre vznik novej globálnej rezervnej meny. Čína zároveň chce, aby bol do SDR zahrnutý aj čínsky jüan. Zastúpenie v menovom koši SDR chce aj Rusko pre rubeľ. Je to však otázne a asi neprijateľné, pretože výmenný kurz čínskeho jüana je regulovaný štátom. Čína má vzhľadom na obrovské prebytky v zahraničnom obchode nadbytok dolárov a nepáči sa jej, že má veľké tak veľké výkyvy. Investuje ich totiž vo veľkom najmä do amerických dlhopisov. Stále viac a verejne však vyslovujú pochybnosti aj o bonite amerických aktív. A to spolu s nestabilným dolárom veru nie je dôvod k radosti. Preto požiadavka na stabilnejšiu rezervnú menu.
Autor je novinár
