Je to už dobrých desať rokov, čo mnohí z nás dúfali, že s ukončením konfliktu Západu a Východu a starej konfrontácie blokov prichádza obdobie globálneho, univerzálneho mieru. Politici, filozofi a občania očakávali od demokratických zmien vo východnej Európe uzmierenie medzi dvoma momentmi politického systému, medzi ľudskými právami a štátnou suverenitou.
Medzitým sme však s rozčarovaním museli konštatovať, že sa táto nádej v „posthistorickú“ harmóniu nenaplnila. Dodnes otriasajú etnické konflikty mnohými štátmi východnej Európy a Ázie. Malé národy presadzujú svoje požiadavky ohľadne vlastných práv a národného štátneho zriadenia s použitím sily. Stačí sa pozrieť na Čečensko a Východný Timor. Súčasným najpálčivejším príkladom je však Afganistan, kde po odchode Sovietskeho zväzu vzniklo politické vákuum. Etnicky a nábožensky motivovaná občianska vojna v Afganistane a s ňou spojený rozpad posledných zvyškov štátneho zriadenia prispeli rozhodujúcim spôsobom ku vzniku pološtátnych teroristických štruktúr – štátov v rozpadajúcom sa štáte.
Nejasnosti v právach
Teraz sa ponúka otázka: prečo sa dodnes v toľkých prípadoch nepodarilo vyriešiť vnútroštátne etnické konflikty civilne, politicky a bez násilia? Myslím, že to veľmi súvisí s nejasnosťami v pojme ľudských práv. Ľudské práva sa totiž po roku 1989 chápali ako všeobecný recept proti štátnej zvoli. Ja si ale myslím, že pojem ľudských práv nemôže bez konkretizácie slúžiť ako účinná vedúca myšlienka pre riešenie etnických konfliktov.
Prečo tomu tak je? Myšlienka ľudských práv, ktorá sa v období po roku 1989 právom zdôrazňovala, posilňovala práva jednotlivca voči totalitným štátnym inštitúciam. Presadzovala sa sloboda myslenia, tlače, zhromažďovania… Vo vtedajšej historickej konštelácii mal dôraz na individuálne práva svoje oprávnenie. Ľudské práva, chápané ako práva a slobody jednotlivca, však nie sú priamo prenosné na riešenie etnických konfliktov. Etnické kolektívy totiž nemôžu pomocou tohto individuálneho ľudského práva vzbudiť dostatočnú pozornosť. Svoje nároky voči štátu preto pričasto vyjadrujú prostredníctvom násilia – namiesto prostredníctvom politiky.
Ak má byť medzinárodné spoločenstvo v budúcnosti schopné zmierňovať etnické konflikty a nastoliť mier, bude sa musieť vzdať prostej dichotómie medzi jednotlivcom a štátom a rozšíriť myšlienku „ľudských práv“ na etnické kolektívy. Etnické skupiny musia mať možnosť nájsť legálnu adresu pre svoje záujmy a požiadavky. Len keď im dajú do rúk zodpovedajúce právne nástroje, existuje šanca, že nebudú so svojimi požiadavkami vystupovať na verejnosti s použitím sily, ale civilizovane.
Civilizované urovnanie sporov
Čo teda potrebujeme, je právna inštancia, orgán záväznej justifikácie, na ktorý sa môžu obrátiť utlačované menšiny aj dotknuté štáty. Potrebujeme Medzinárodný súdny dvor pre menšiny, ktorý – podobne ako Medzinárodný trestný tribunál – na základe právnych kritérií rozhoduje o legitimite nárokov na ochranu.
Čo môže taký súdny dvor poskytnúť a ako môže vyzerať jeho práca? V prvom rade je miestom, na ktoré sa obracajú menšiny pre porušovanie svojich práv v rámci štátu. Môžu tu podať žalobu a prihovoriť sa za udelenie práv medzinárodne obvyklých pre menšiny. Obvinenému národnému štátu treba umožniť vyjadrenie názoru, lebo aj on môže mať záujem ospravedlniť sa voči neodôvodnenej medzinárodnej propagande. Keď súdny dvor dospeje k záveru, že došlo k závažnému porušeniu práv príslušnej menšiny, môže národný štát s právnou záväznosťou vyzvať ku zmene zákonov a praktík, na ktorých sa porušovanie práv menšín zakladá. Ak nebude nasledovať zodpovedajúca reakcia, môže Medzinárodný súdny dvor pre menšiny požiadať Radu bezpečnosti OSN, aby poskytla ohrozenej menšine ochranu.
Tento súdny dvor je teda miestom civilného a civilizovaného urovnávania sporov medzi etnickými menšinami a nositeľmi štátnej suverenity. Má tak zároveň šancu odstrániť existujúce deficity v systéme ochrany menšín zo strany OSN. Charta Spojených národov obsahuje síce zákaz diskriminácie voči jednotlivcom, nie však zákaz utláčania etnických skupín. Z rozhodnutia trestného súdneho dvora sa môže vytvoriť jednoznačná definícia pojmu „menšina“. To je dôležitým predpokladom pre realizáciu práv etnických kolektívov.
Terapeuticky i profylakticky
Súdny dvor je teda sprostredkujúcou inštanciou, ktorá stanovuje normy a záväzne upravuje legitímne práva menšín. Je tak významnou silou proti svojvôli štátu – a tiež proti bezuzdnosti etnických kolektívov. Obmedzuje tak zvoľu štátu, ako aj neprípustný výkon spravodlivosti bez súdu a pomstu zo strany etnických menšín. Len kolektívy neuplatňujúce násilný postup majú právo dovolávať sa Medzinárodného súdneho dvora pre menšiny. Iba tak môže mať práca súdneho dvora mierový účinok.
Ak hovoríme o urovnaní a sprostredkovaní, znamená to, že žiadny konflikt nemožno vyriešiť jednostranne v prospech nositeľov štátnej suverenity alebo etnickej menšiny. Tak ako sa štát nemôže stále odvolávať na svoju suverenitu, nemôže sa ani etnický kolektív vždy odvolávať na svoje národné právo na sebaurčenie. Nie každý štát môže neobmedzene vykonávať svoju suverenitu – a nie každá etnická skupina má automaticky právo na vlastný národný štát. Ide teda presne o to, aby sa oba nároky v jednom procese justifikácie preverili, spojili a dialekticky urovnali.
Medzinárodný súdny dvor pre menšiny, ktorý navrhujem, by mal terapeutickú aj profylaktickú funkciu. Môže zmierňovať a v optimálnom prípade aj uzmieriť existujúce konflikty (ako napr. konflikt na Blízkom východe) a môže vopred rozpoznať potenciálne etnické konflikty a zamedziť im. Mám na mysli napríklad mnohonárodnostné štáty ako Čína, Brazília, Indonézia alebo India.
Etnické konflikty a v extrémnom prípade etnický terorizmus predstavujú v súčasnej dobe a bohužiaľ zrejme aj do budúcnosti veľké nebezpečenstvo pre svetový mier. Hlavnou úlohou Medzinárodného súdneho dvora pre menšiny musí preto byť nenásilné riešenie konfliktov medzi štátmi a menšinami. Táto inštitúcia by mohla byť rozhodujúcim momentom politiky vedúcej k nastoleniu mieru. Jej prínos ku globálnej politike mieru a bezpečnosti by bol obrovský. A naša nádej prebudená začiatkom minulého desaťročia by sa jedného dňa mohla naplniť.
