V tomto čísle Slova prinášame prvú z trojice esejí, ktoré sú našou pripomienkou výročia boľševickej revolúcie roku 1917. Všetky tri sa svojím spôsobom usilujú vyrovnať sa s neslávnym koncom vývoja, ktorý sa v spomínanom roku naštartoval. Perry Anderson, šéfredaktor New Left Review (Revue novej ľavice), sa v texte nazvanom Konce dejín z roku 1992 zamyslel nad známou tézou Francisa Fukuyamu, že posledný historický zápas bol dobojovaný a ľudstvo dospelo do rovnovážneho stavu. Prinášame záver eseje, ktorý patrí úvahám o tom, aká budúcnosť čaká socializmus ako hnutie a systém. Prvou možnosťou je, že historici budúcnosti budú považovať skúsenosť socializmu v [dvadsiatom] storočí jednoducho za niečo podobné jezuitskému experimentu v Paraguaji. Osvietenských učencov táto epizóda fascinovala. Po viac ako storočie, v rokoch 1610 –1760, organizovali jezuitskí otcovia Indiánov kmeňa Guaraní na územiach na hornom toku Rio de la Plata do rovnostárskych komunít pod svojou správou. Každá indiánska rodina v týchto osadách mala právo na vlastné, súkromne obrábané pole – no najväčšia časť pôdy bola obhospodarovaná ako božie vlastníctvo kolektívne, celou komunitou, za spevu náboženských piesní a hudby. Plody práce sa delili medzi všetkých, ktorí na pôde pracovali, s časťou odloženou pre chorých, starých a pre siroty. Komunity mali svoje sýpky, dielne, malé manufaktúry a pekné mestečká. Peniaze v nich však neexistovali. Prebytky rastliny yerba, s ktorými sa dalo obchodovať, jednoducho vyviezli do Buenos Aires, aby zaň nakúpili tie priemyselné výrobky, ktoré sa v komunitách nevyrábali. Jezuiti sa starostlivo zaoberali vzdelávaním svojich zverencov a bystro prispôsobovali svoje doktrinálne povinnosti miestnej viere. Služba v armáde bola povinná a v službe španielskej monarchii za hranicami jezuitského územia sa jazda guaranských Indiánov vyznamenala. Žiaden španielsky úradník však nesmel na tomto území prebývať a až na pár výnimiek ho nesmeli navštevovať ani žiadni obchodníci. Indiánov tiež neučili po španielsky – náboženstvo, čítanie i písanie sa pod autokratickou správou rádu učili vo svojom vlastnom jazyku. Zabudnutý experiment Vďaka presne opačnému zaobchádzaniu, než akého sa dostalo domorodému obyvateľstvu inde na americkom kontinente, vďaka svojej starostlivej izolácii od okolitého miestokráľovstva i vďaka relatívnej prosperite (ktorú legendy ešte preháňali) vzbudzoval jezuitský štát v Paraguaji u miestnych vlastníkov pôdy chamtivosť a nenávisť a u španielskeho kráľovského dvora podozrievavosť a závisť. Madrid nakoniec neočakávaným dekrétom nariadil rád z Paraguaja vyhnať. Miestokráľom bez milosti vykonaná operácia sa nestretla s odporom. Otcovia poslúchli nariadenia Ríma. Indiánov odzbrojil prísľub, že ich komunity zostanú zachované a že dostanú univerzitu, ktorá im chýbala. Akonáhle však Ježišovo tovarišstvo zmizlo, zabrali ich pôdu, zničili ich mestá a obyvateľstvo rozohnali. Zo skúsenosti, ktorá si vyslúžila nejednoznačný obdiv francúzskych osvietenských filozofov, zostalo dnes len zopár pohľadných ruín kostolov a možno vďaka nej prežil aj miestny jazyk. V Európe jezuiti prispôsobili svoje ambície podmienkam a nakoniec sa stali nikoho neohrozujúcou súčasťou celkovej scény, s uznávaným menom a cieľom pohlteným civilizáciou, ktorá sa uberala iným smerom. V devätnástom storočí občas smútili za jedinečným experimentom v Paraguaji romantickí socialisti alebo sa z neho vysmievali racionálni konzervatívci. Konsenzus neskorších generácií však znel, že to bol akýsi podivuhodný historický výstrelok (ak si naň vôbec spomenuli) – umelá spoločenská konštrukcia, protirečiaca všetkým známym zákonitostiam ľudskej povahy, odsúdená na rýchly zánik. Budúci, ba i súčasní historici sa možno budú dívať na cyklus pokusov dvadsiateho storočia vybudovať socializmus ako na súbor exotických úchyliek v zaostalých krajinách, ktorým bolo po krátkom narušení hlavného behu dejín smerujúcich k svojmu určenému koncu súdené vypariť sa, zanechajúc vo vyspelejších oblastiach iba nenápadné, absorbované stopy. Francois Furet už v sedemdesiatych rokoch hovoril o „uzavretí socialistickej zátvorky“, keďže civilizácia podľa neho obnovila svoj dlhodobý vývoj smerom k liberálnemu kapitalizmu. Z hľadiska tohto pokroku by konečným osudom socializmu bolo zabudnutie. Prví moderní demokrati Druhou možnosťou je, že výsledok moderného socializmu bude mať bližšie k dedičstvu prvej revolúcie proti božským právam monarchie. V štyridsiatych rokoch sedemnásteho storočia zvrhli v Anglicku dynastiu i ustavenú cirkev, objavila sa revolučná armáda, založil sa republikánsky štát a rozbublal sa úžasný kvas radikálnych myšlienok. Z nich najpozoruhodnejšou bol výsledok kolektívnej tvorby, prvá teória modernej demokracie. Vzišla z radov „zrovnávačov“ – levellerov. K ich politickým požiadavkám patrilo široko rozšírené volebné právo mužov, písaná ústava, záruky ochrany občianskych práv, každoročne volený parlament a ľudová voľba nielen poslancov, ale aj vojenských dôstojníkov a štátnych úradníkov. Bol to program, ktorý natoľko predstihol svoju dobu, že väčšina z neho sa v Británii neuskutočnila dodnes – neexistuje tu ani republika, ani písaná ústava, ani listina základných práv, už vôbec nehovoriac o každoročne volenom parlamente či volenom dôstojníckom zbore. Levellerská vízia demokracie, ktorá vzišla z ľudovej mobilizácie v priebehu občianskej vojny a zo skúsenosti zastúpenia radových vojakov v Generálnej rade armády, neprežila v podobe hnutia s reálnym vplyvom vojenský zápas proti monarchii. Levellerské hnutie z čias občianskej vojny však pôsobí dojmom najhlbšieho politického úkazu svojich čias. Nie je nijakým prekvapením, že si jeho ideály vyslúžili medzi súčasnými historikmi taký rozšírený obdiv. Revolúcia v mene Božom Aké však bolo jeho praktické historické dedičstvo? V roku 1660 bola anglická monarchia obnovená a o ďalších päťdesiat rokov zaujala svoje miesto stabilná aristokratická oligarchia, ktorá pretrvala až do obdobia priemyselnej revolúcie. V tomto vývoji spomienka na radikálny kvas Anglickej republiky úplne zanikla. V britskom politickom živote nezanechal trvalé stopy ani Commonwealth [teda Spoločenstvo, ako sa volal anglický republikánsky štát], ani zrovnávači, ktorí bojovali za demokratizáciu revolučného štátu. Debaty z Putney [historické diskusie o demokracii medzi súperiacimi zložkami víťaznej armády parlamentu] boli znovu objavené až v devätnástom storočí a program levellerov bol vážne preskúmaný až v dvadsiatom. A tak ako anglická revolúcia nezanechala po sebe žiadne dôležité inštitúcie, neodkázala ani nijakú kontinuálnu tradíciu myšlienok, ktoré by aktívne žili v nasledujúcich pokoleniach. Príčinou nebola ani tak jej politická porážka, ako intelektuálne zmeny, ktoré nastúpili po jej skončení. Obrovské revolučné nadšenie z polovice sedemnásteho storočia sa totiž ešte stále podávalo v podstate náboženským jazykom. Z občianskej vojny vzišla puritánska revolúcia, ktorej hlavní vodcova a bojovníci boli odhodlaní vytvoriť „Spoločenstvo svätcov“, v myšlienkovom vesmíre ešte stále presiaknutom biblickými bájami a protestantskými doktrínami. Práve táto teologická podoba znamenala takú drvivú prehru. Prozreteľnosť, ktorá bola v čase víťazstiev Cromwellových armád znakom Božieho požehnania, sa v čase, keď republika padla, stala dôkazom Božieho hnevu, čo viedlo k charakteristickému úpadku bojovej morálky. Hlbším dôsledkom však bolo, že s tým, ako sa v priebehu nasledujúceho storočia „vznešená kultúra“ i ľudový svetonázor zbavovali náboženstva, náboženská forma revolúcie z nej urobila zdanlivý anachronizmus. Výsledkom bolo, že medzi anglickou revolúciou a jej historickou následníčkou vo Francúzsku je medzera asi stoštyridsať rokov. Deklarácia práv človeka či heslá o bratstve, rovnosti a slobode boli z objektívneho hľadiska pokračovaním levellerskej Dohody ľudu. Subjektívne však medzi nimi nebola žiadna, alebo takmer žiadna súvislosť, pretože jazyk vzbúreneckej politiky sa medzitým zmenil. Nech už sa revolúcia napájala z akýchkoľvek zdrojov, jej slovník bol teraz radikálne sekulárny, ba zväčša zaprisahane protiklerikálny. Dá sa teda povedať, že levellerská demokracia neutrpela celkom osud jezuitskej rovnosti, pretože po uplynutí ďalších sto rokov sa jej ekvivalent znova objavil – v oveľa silnejšej, výbušnejšej a trvácnejšej forme. No vo forme hodnotovo popremieňanej. V rámci tohto procesu sa myšlienky stelesnené v „starej dobrej veci“ (Good Old Cause) nanovo vyjadrili veľmi odlišným jazykom, s inými významovými odtieňmi a zdôvodneniami. Ak by sa niečo také malo stať na konci dvadsiateho storočia, socializmus by skutočne vymizol – no v neskoršom čase by sme mohli očakávať, že sa jeho charakteristické ciele a hodnoty pretavia do novej príťažlivej vízie sveta, objektívne síce spriaznenej, no subjektívne od svojho predchodcu oddelenej. Niektorí si predstavujú, že túto úlohu by mohla zohrať určitá forma ekologizmu – ktorá by zavrhla to, čo by považovala za náboženské dimenzie socializmu – teda jeho vieru v proletariát a jeho zanedbávanie prírody – no nanovo by artikulovala iné z jeho kľúčových tém: predovšetkým vedomú kolektívnu správu ekonomickej praxe, v záujme rovných životných príležitostí pre celé ľudstvo. Socializmus ako mutácia Treťou možnosťou je, že trajektória socializmu sa nakoniec bude podobať na tú, ktorou prešiel jakobinizmus rozpútaný práve francúzskou revolúciou. Na rozdiel od levellerov sa jakobínom, ktorí boli osobnej slobode oddaní menej a vo výstavbe štátu úspešní viac, podarilo dostať sa k moci, i keď si ju neudržali veľmi dlho. Ich vláda bola radikálnym vrcholkom revolučného procesu, ktorý trval celé desaťročie a ktorý zazmietal celou európskou scénou. Podobne ako anglickej revolúcii sa ani tej francúzskej nepodarilo vytvoriť trvácny politický poriadok – takisto viedla k vojenskej diktatúre, po ktorej nasledovala reštaurácia. Tentokrát však musel byť starý poriadok nanovo nastolený zvonka, keďže samotná revolúcia zašla oveľa ďalej: vyvolala oveľa hlbšiu ľudovú mobilizáciu, širší ideologický rozvoj, omnoho väčšie strategické dôsledky pre celú Európu. Vďaka tomu sa stala nielen národnou, ale univerzálnou udalosťou, na ktorej pamiatku sa nedalo zabudnúť. Práve preto, že reštaurácia prišla zvonka, nebolo možné v samotnom Francúzsku revolučné dedičstvo nadlho potlačiť. O pätnásť rokov neskôr bol Paríž posiaty barikádami a vláda na úteku. Júlová monarchia prežila o niečo dlhšie, než ju pohltili plamene roku 1848. Inými slovami, francúzska revolúcia založila kumulatívnu politickú tradíciu, inšpirujúc postupne ďalšie pokusy uskutočniť princípy roka 1789 či 1794 – nielen vo Francúzsku, ale aj vo zvyšku Európy a v konečnom dôsledku aj za jej hranicami. Na druhej strane však táto tradícia čoskoro podstúpila kriticky dôležitú mutáciu. Z buržoázno-demokratickej matice francúzskej revolúcie vzišla svojbytná a v konečnom dôsledku jej protikladná predstava moderného socializmu. V rámci tohto procesu nenastal nijaký zlom v časovej súslednosti, taký, aký ležal medzi vekom levellerov a jakobínov. Zrod socialistických myšlienok sa vlastne časovo prelínal s objavením sekulárnych predstáv o zvrchovanosti ľudu a rovnosti pred zákonom, ktorým bolo súdené stať sa bežnými základmi kapitalistickej demokracie. Babeuf, prvý mysliteľ socialistickej tradície ako takej, sa na revolúcii dokonca sám osobne zúčastnil. Saint-Simon, prvý systematický teoretik socializmu, bol dobrovoľníkom v americkej vojne za nezávislosť i svedkom francúzskej revolúcie – svoje doktríny vyvinul ako reakciu na ňu v období reštaurácie. Fourier vydal svoje plány falanstérií za vlády Napoleona. Samotný Marx bol hlboko presiaknutý dedičstvom udalosti, ktorú často nazýval jednoducho „Veľkou revolúciou“, a proletárske povstanie, ktoré malo prísť, načrtával podľa obrazu, ktorý mu poskytla. Takže keď vypukla revolúcia roku 1848, bolo iba prirodzené, že v rámci Druhej republiky sa nakrátko objavil jednotný front starých jakobínov a nových socialistov, Ledru-Rollina a Louisa Blanca. Ešte za čias Parížskej komúny pretrvávala v meste medzi nimi koalícia. No ako si s neblahou predtuchou pri pohľade na červené zástavy povšimol Cournot, ich blízkosť bola už klamlivá. Socializmus sa prezentoval ako dedič revolúcie, ako jediný program schopný efektívne naplniť jej ideál slobody, rovnosti a bratstva – no zároveň bol skutočnou mutáciou. Bolo to hnutie odlišného druhu ako to jakobínske; jeho cieľom bol iný druh spoločnosti, než bola Robbespierrova Republika cnosti – predstavovalo zlom voči jej rešpektu k súkromného vlastníctva, kritiku jej chápania minulosti, nové zoradenie trojice roku 1789 a stávku na nového spoločenského činiteľa, ktorý sa objavil až vďaka rozšíreniu moderného priemyslu, keď sa už francúzska revolúcia skončila. Ak by bol relevantný vzor jakobínstva, potom by aj socializmus sám podstúpil podobnú mutáciu – časovo by sa prelínal so zrodom nového druhu hnutia za radikálnu premenu spoločnosti; hnutia, ktoré by v určitých ohľadoch priznávalo svoj dlh socializmu, no v iných by ho kritizovalo a tvrdo zatracovalo. To je, samozrejme, presne úloha, ktorú feministky často pripisujú zápasu za rovnosť pohlaví. Novoveké počiatky kampaní za oslobodenie ženy siahajú až k časom Druhej internacionály, keď ústredné texty samotného hnutia práce hovorili o zrušení nerovnosti nielen triednej, ale aj pohlavnej, a keď bolo Bebelovo dielo o Žene včera, dnes a zajtra najpopulárnejšou knihou nemeckej sociálnej demokracie – rovnako ako bol ústredný text moderného feminizmu Druhé pohlavie napísaný z výslovne socialistickej pozície. Hnutie za volebné právo žien a nasledujúce fázy však napriek tomu vždy predstavovali svojbytnú historickú tradíciu, a čím menší dôraz začali socialisti v dvadsiatom storočí postupne klásť na rovnosť pohlaví, tým sa vzdialenosť medzi nimi zväčšovala. Súčasné formy feminizmu druhej vlny sa vo všeobecnosti vyznačujú jasným odlíšením od socialistických tradícií. I keď spoločenské zmeny, ktoré doteraz toto hnutie dosiahlo, sú stále veľmi skromné, štrukturálne dôsledky ozajstnej rovnosti pohlaví pre kapitalistickú ekonomiku i spoločnosť sa zdajú byť nepredstaviteľne veľké. Či k tomu niekedy dôjde, nemožno dnes povedať. Feministky by však mohli poľahky tvrdiť, že v protiklade s neistou budúcnosťou hnutia práce má vec ženskej emancipácie vcelku dobré dôvody domnievať sa, že má najlepšiu časť svojho života ešte pred sebou. Od prepadu… Existuje však aj ďalšia možnosť, a tou je, že osud socializmu by mohol nakoniec viac pripomínať osud jeho historického rivala, liberalizmu. Kým ekonomické počiatky moderného liberalizmu sa nachádzajú v klasickej politickej ekonómii, ako ju sformulovali Smith a Ricardo, a politickou doktrínou sa stal v čase reštaurácie, keď jej klasickú podobu vytvoril Constant, oba prúdy sa naplno zlúčili až v polovici devätnásteho storočia, v období Gladstona a Cavoura. Vtedy sa ako všeobecná teória voľného obchodu a vlády zákona, trhovej spoločnosti a obmedzeného štátu – ktorej vplyv bol oveľa väčší než moc strán nesúcich jej meno – stala vládnucou predstavou o pokroku tak v Starom, ako aj v Novom svete. Na prelome storočia sa zdalo, že panujúc nad podstatným ekonomickým rastom a obdobím mieru medzi národmi povedie liberalizmus civilizáciu obdobia nazývaného Belle Epoque do sveta širšej prosperity a menej obmedzovanej demokracie. Zostup z tohto vrcholu bol prudký. Vypuknutím prvej svetovej vojny sa zrazu liberálna civilizácia zrútila do priemyselného barbarstva. Milióny ľudí hynuli pod vedením tých najúctyhodnejších politikov a ideológov v medziimperialistickom vraždení a hodnotový poriadok sa akoby zo všetkých síl pokúšal spáchať morálnu samovraždu. Po hlbokej diskreditácii, ktorú spôsobil tento debakel, nasledoval medzi vojnami ničivý úder najhlbšieho hospodárskeho prepadu vo svetových dejinách. Ak sa zdalo, že svetová vojna znamenala rozpad ústavného štátu, potom svetová kríza na prvý pohľad dokazovala bankrot voľného trhu. A nastať mali ešte horšie časy, keď dedičstvá versailleskej zmluvy a Čierneho piatku na newyorskej burze spoločne doviedli cez systém parlamentnej demokracie k moci nacizmus a keď sa svetový trh rozpadol na uzavreté bloky. Koncom prvej tretiny storočia sa mnohým pozorovateľom zdalo, že liberalizmus sa zrejme ako významná historická sila sám zvnútra zničí. … k oživeniu Udalosti dokázali opak. Počas a v dôsledku utrpenia druhej svetovej vojny liberalizmus ukázal pozoruhodnú schopnosť obnovy. V zápase proti fašizmu nadobudla americká ekonomika znovu svoju dynamickosť a anglosaské štáty svoju reputáciu. Po návrate mieru sa liberálna demokracia založená na všeobecnom volebnom práve po prvýkrát všeobecne rozšírila po celej kapitalistickej zóne a s ekonomickou pomocou a pod politickým dohľadom Spojených štátov sa skonsolidovala. Zároveň sa stabilne nanovo zliberalizovala svetová kapitalistická ekonomika – a s oživením medzinárodného obchodu na báze dolárového štandardu zároveň nastala dlhoročná konjunktúra rýchleho rastu a bezpríkladnej masovej prosperity v celom OECD. Merané akýmkoľvek historickým meradlom, išlo o výnimočnú dvojitú transformáciu. Liberalizmus teraz očakáva svoj tretí úspech porovnateľného významu – postupné rozšírenie jeho ekonomického i politického modelu v rozvojovom svete. V tejto oblasti sotva nejaká krajina začala s industrializáciou za pomoci voľného trhu, a ani nevznikla ako skutočný ústavný štát. No keď akumulácia dosiahla určitú úroveň, aj v istých oblastiach globálneho Juhu sa začal prejavovať trend k politickej demokracii a ekonomickej deregulácii. Práve toto je samozrejme príbeh, ktorý nám rozpráva Fukuyama. Socializmus sa zase objavil na svetovej scéne práve vo chvíli, keď sa liberalizmus ocitol vo svojej modernej kríze. V čase, keď sa väčšina liberálnych mysliteľov ešte stále kúpala v eufórii Herberta Spencera a bola presvedčená, že priemysel bude šíriť mier medzi štátmi, predpovedali Luxemburgová i Lenin, Hilferding i Trockij, že poriadok konca storočia sa skončí vypuknutím imperialistickej vojny. Takisto to bola marxistická tradícia, ktorá predvídala možnosť svetovej hospodárskej krízy, a boli to marxisti, kto prvý pochopil plné dôsledky fašizmu z nej zrodeného. Zároveň – ako túto možnosť predpokladal sám Marx a po ňom ruskí marxisti – v Rusku skutočne vypukla socialistická revolúcia, ktorá viedla k vytvoreniu komunistického štátu, v krajine, o ktorej sa európski pozorovatelia dlho domnievali, že v dvadsiatom storočí bude pravdepodobne druhou veľkou svetovou mocnosťou. Tento štát bol zase počas druhej svetovej vojny hlavnou silou pri porážke európskeho fašizmu – pri porážke, ktorá položila základy historického ozdravenia liberalizmu na Západe, zatiaľ čo v Ázii vypukla druhá veľká revolúcia. Príčiny krachu Žiadne politické hnutie nikdy neuskutoční všetko, čo chce dosiahnuť, a žiadna spoločenská teória nikdy nepredvída presne to, čo sa potom stane. Nie je ťažké vymenovať všetky chybné výroky a predpovede Marxa, Luxemburgovej či Lenina. Žiadna iná teória sa však v tomto období, teda v prvej tretine storočia, natoľko nepriblížila k dvojitému úspechu socialistickej tradície – k jej schopnosti predvídať a jej schopnosti naplniť sa. Na druhej strane, tieto úspechy sa v praxi ukázali byť práve také zraniteľné plynutím času i vlastnými zločinmi, ako to bolo predtým v prípade liberalizmu. Už pred porážkou nacizmu sa Stalinov režim dal do boja proti vlastným roľníkom a v dvoch veľkých vlnách masového teroru spustil čistky, počet obetí ktorých sa dá porovnať iba s prvou svetovou vojnou, ba možno ho dokonca predčí. A ak o morálno-politickú výhodu voči liberalizmu prišiel Východ v dôsledku teroru, ekonomický náskok pred Západom takisto nemal dlhé trvanie. Búrlivá sovietska industrializácia tridsiatych rokov, ktorá zabezpečila víťazstvo nad Hitlerom, sa odohrala na pozadí krízy a stagnácie Západu. No po roku 1950 vstúpil kapitalizmus do obdobia najdynamickejšieho boomu svojich dejín, a aj keď o dvadsať rokov neskôr znova prišla recesia, tempo jeho rastu sa ukázalo vysoko nad tempom sovietskeho bloku, ktorý bol už v tom čase ponorený do akútnej ekonomickej stagnácie a spoločenskej paralýzy pod nezreformovanou vládou byrokracie. Na druhej strane, sociálnodemokratická vetva socialistickej tradície, ktorá sa nepostavila proti vražednému strmhlavému skoku do prvej svetovej vojny, ani neprišla s účinným liekom na svetovú hospodársku krízu, po druhej svetovej vojne v rámci kapitalizmu západnej Európy prekvitala; stala sa v ňom priekopníkom sociálnych systémov, ktoré ho urobili výrazne humánnejším, než bola jeho americká či japonská obdoba. No v zmenených ekonomických podmienkach osemdesiatych rokov sa aj tieto systémy ocitli v kríze a sociálnodemokratické strany pomaly ale iste prichádzali o moc alebo opúšťali svoje tradičné ciele. Koncom tohto desaťročia bol komunizmus všade buď v kríze, alebo sa už rozpadol, zatiaľ čo sociálna demokracia stratila smer. Historický potenciál socializmu ako celku, aj keď vezmeme do úvahy menšiu diskreditáciu (no zároveň i menšiu váhu) sociálnej demokracie, sa mnohým zdá rovnako vyčerpaný, ako to bolo pred päťdesiatimi rokmi v prípade liberalizmu. Tváre v zrkadle Ak by však bol relevantný práve príklad liberalizmu, potom sa neskoršia rehabilitácia socializmu ako hnutia vylúčiť nedá. Liberalizmus sa napriek všetkým temným predpovediam pozviechal vďaka tomu, že si osvojil zriedené prvky programu svojho protivníka – štátny dohľad nad makroekonomickými veličinami, zabezpečenie spoločenského zmieru sociálnymi opatreniami, rozšírenie demokracie na všetkých dospelých občanov. Komunizmus sa pokúsil zmodernizovať sa podobným spôsobom, pomocou prvkov vlády zákona a trhovej konkurencie. Výsledkom bolo prinajmenšom v sovietskom bloku úplné sklamanie. V tejto oblasti dnes kapitalizmus politicky a intelektuálne triumfuje. Na druhej strane, plná privatizácia veľkorozmerného vlastníctva – to znamená úplná ekonomická obnova kapitalizmu a jeho sociálnej štruktúry – ešte [v roku 1992] celkom nenastala. Aby sa ju podarilo dosiahnuť, bude si to vyžadovať taký kus dlhodobého sociálneho inžinierstva, ktorý v liberálnej tradícii nemá obdobu – a to v tvrdých podmienkach. Zdroje, ktoré budú potrebné na jej financovanie, sú v tútorských krajinách už teraz obmedzené. Štrukturálne neduhy ekonomiky vyspelého kapitalizmu, ktoré sa prejavili v sedemdesiatych rokoch, sa totiž stále nepodarilo prekonať. Miera zisku stále nedosahuje viac než polovicu úrovne z rokov dlhej povojnovej konjunktúry – a aj na existujúcej úrovni sa udržuje len vďaka obrovskému nárastu zadlženosti, ktorou sa odkladá deň zúčtovania. Nástup novej ťažkej krízy v OECD by nepredvídateľným spôsobom zmenil všetky politické kalkulácie na Západe i na Východe. Uťahovanie spojení v globálnom kapitalistickom poriadku tak či onak určite po prvýkrát vženie obrovské tlaky chudoby a vykorisťovania z Juhu do arény Severu. Všetko toto napätie by mohlo viesť k novej medzinárodnej agende sociálnej rekonštrukcie. Ak by naň dokázala socializmus efektívne zareagovať, nebol by ani tak nahradený iným hnutím, ako by sa sám rehabilitoval ako program rovnejšieho a k životu prívetivejšieho sveta. Historické analógie nemôžu nikdy poskytnúť viac ako podnety na premýšľanie. V niektorých prípadoch však môžu byť užitočnejšie ako predpovede. Bolo by prekvapením, keby sa osud socializmu plne ponášal na hociktorý z týchto vzorov. Množina možných budúcností, ktoré pred ním stoja, sa však rozprestiera niekde v tomto priestore. Zabudnutie, premena hodnôt, mutácia či rehabilitácia: každý sám na základe vlastných tušení môže odhadnúť, čo je najpravdepodobnejšie. Jezuita, leveller, jakobín, či liberál – toto sú tváre v zrkadle. (Výber úryvkov, spracovanie, poznámky v hranatých zátvorkách a medzititulky redakcia) Perry Anderson (1938) je významný anglický ľavicový mysliteľ. V šesťdesiatych rokoch sa stal šéfredaktorom New Left Review (Revue novej ľavice), z ktorého vybudoval vlajkovú loď tohto prúdu myslenia. Dvojmesačník pod jeho vedením prinášal texty dôležitých mysliteľov z celého sveta, od Gramsciho cez frankfurtskú školu až po východoeurópskych marxistických disidentov a neskôr zakladateľov zeleného hnutia. Anderson sám rozvíjal ich myšlienky v starostlivo prepracovaných esejách. Je ďalej autorom rozsiahlych prác o jednotlivých štádiách vývoja európskej spoločnosti Passages from Antiquity to Feudalism (Prechody zo staroveku do feudalizmu) a Lineages of the Absolutist State (Rodokmene absolutistického štátu). K jeho kratším dielam patria prehľady a polemiky Considerations on Western Marxism (Úvahy o západnom marxizme) a In the Tracks of Historical Materialism (Po stopách historického materializmu). V posledných rokoch vydal knihy The Origins of Postmodernity (Pôvod postmodernity) a The Question of Europe (Európska otázka). V roku 2000 sa po dlhoročnej prestávke opäť stal šéfredaktorom New Left Review, ktoré vedie doteraz.
