Studený marcový vietor (1)

Bismarck nazval Čechy citadelou Európy. Hitler k tomu dodal, že kto má Prahu, má Európu. A na Európe mu v tom období obzvlášť záležalo. Aj preto sa rozhodol získať za každú cenu nielen Slovensko, ale aj Čechy a Moravu. Rozdelenie si naplánoval do dvoch etáp. Prvé dejstvo sa začalo v Mníchove 29. septembra 1938. Vtedy zástupcovia Anglicka, Francúzska, Talianska a Nemecka spečatili osud malého Československa. Žiaľ, naša vláda nenariadila obranu republiky a bez slova odovzdala Nemecku pohraničné oblasti. Zároveň splnila územné požiadavky poľskej a maďarskej vlády. Druhé dejstvo sa odohralo v marci 1939. Hitler si najprv pozval do Berlína Jozefa Tisu, ktorému 13. marca 1939 oznámil, že rozhodol o Slovensku, ktoré oddeľuje od českých krajín. A keď mal istotu, že slovenský snem 14. marca odhlasoval slovenský štát, pozval do svojho nového kancelárstva, ktoré dokončili len pred dvoma mesiacmi, prezidenta Emila Háchu. Dokonca mu ponúkol na cestu svoje lietadlo. Pre zlé počasie však Hácha pricestoval do Berlína vlakom. Hácha u Hitlera Hitler nikoho tak túžobne neočakával ako prezidenta Háchu. Najprv si na neho ponadával, že keby nebol zbabelý, mohol byť už dávno v Berlíne. Upokojil sa, až keď mu meteorológovia oznámili, že silná metelica neutícha. Ešte to by mu chýbalo, aby tak niekde spadol. Práve teraz, keď je všetko na dobrej ceste. Asi by málokto uveril, že to bola náhoda. Zahnal čierne myšlienky a sadol si do domáceho kina. Po dlhej ceste nechal prezidenta Háchu chvíľu odpočívať. O polnoci prišiel za ním minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop. Ten viac pozornosti venoval svojmu kolegovi ministrovi zahraničných vecí Františkovi Chvalkovskému, ktorý Háchu sprevádzal. Od neho bude záležať, ako prezidenta pripraví. Dal mu na to celú hodinu. Po jednej hodine v noci vstúpil Emil Hácha s Chvalkovským do vysvietenej sály s dlhým stolom. V strede stál Hitler, Görring, ku ktorému sa pridal štátny minister a šéf Hitlerovej kancelárie Meissner. Bol tam aj šéf werhmachtu Keitel a tlačový tajomník a štátny sekretár Dietrich. Celkom vzadu stál legačný radca Hawel, ktorý vyhotovil zápis z porady. Hácha sa hlboko uklonil. Vždy to mal vo zvyku. Ďakuje Hitlerovi za prijatie, dávnejšie vraj túžil po stretnutí s mužom, ktorého myšlienky plne rešpektuje a uznáva. Vodca bol spokojný, všetko ide podľa plánu. Ako prvý má hovoriť Hácha, ktorému to káže protokol. Pomaly líči svoj životopis: nikdy sa politikou nezaoberal, býval len obyčajným justičným úradníkom vo Viedni. Ani po roku 1918 nemal s politikou nič spoločné. Keďže nepatril medzi obľúbencov, nestýkal sa ani s vládou. Raz za rok sa stretol s Masarykom, aj to len pri oficiálnych príležitostiach. S Benešom mal česť byť iba raz. Vedel, že Hitler ho nemá v láske, preto nezabudol zdôrazniť, ako si nerozumeli. Aj režim v predmníchovskej republike mu bol cudzí. Neraz si kládol otázku, či bolo vôbec pre Československo šťastím, že sa stalo samostatným štátom. Funkciu prezidenta prijal len so sebazaprením. Odlúčenia Slovenska víta, pretože je presvedčený, že je vylúčené, aby oba národy žili v jednom štáte. Nakoniec je rád, že sa osud uberá touto cestou. Osud Česko-Slovenska je spečatený Viac si Hitler ani nemohol priať. Potom sa začal jeho dlhý monológ. Hneď v úvode spomenul, že k Česko-Slovensku nikdy necítil nenávisť. Žiaľ, tento štát sa voči nemu nechoval partnersky. Všetko vyvrcholilo podľa neho Mníchovom. Vláda nerozpustila armádu, ako si želal. Ale naopak, čoraz väčšmi utláčala nemeckú menšinu. A to sa nemalo stať. Aj napriek tomu sa rozhodol dať českému národu autonómiu, ktorá bude väčšia ako mali Česi v habsburskej monarchii. Nechápe, ako je vôbec možné, že československí vojaci kládli v Místku odpor. Potom mu oznámil, že dnes o šiestej hodine ráno prekročí hranice nemecká armáda. Zároveň prezidenta upozornil, že ak dôjde k bojom, nijaká autonómia nebude a kruto sa pomstí. To už Hitler kričal, ako mával vo zvyku. Znamenalo to, že do prepadnutia Čiech a Moravy ostávali v tej chvíli necelé štyri hodiny… Vo vedľajšej miestnosti už čakalo vyhlásenie, že prezident republiky vkladá osud svojho národa do Hitlerových rúk. Göring s Ribbentropom mali za úlohu získať naň dva podpisy. S Chvalkovským rátajú naisto. Na Háchu pozerajú nevraživo. Nezabúdajú pripomenúť, že nie je pre nich problémom, aby Praha za dve hodiny ľahla popolom. Stačí, aby jeden z nich dokument nepodpísal… Háchu vyhrážky položili. Zrútil sa. Dostal srdcový záchvat. S tým nik nerátal a Hitler bol celý bez seba. Nesmie zomrieť, veď čo by svet povedal, že sa to stalo práve u neho? Rýchlo povolal svojho osobného lekára profesora Morella. Za každú cenu ho musí postaviť na nohy. Morell, ktorého mnohí pokladali za šarlatána, sa rozhodol pre povzbudzujúcu injekciu z hroznového cukru. Azda zaberie. Medzitým Chvalkovský hovoril s Prahou. Na druhej strane drôtu bol predseda vlády Beran. Má okamžite zvolať ministerskú radu a oznámiť jej presnú hodinu vstupu nemeckých vojsk. Generál Syrový musí bezpodmienečne vyrozumieť všetky posádky, nikto nesmie klásť odpor. Okupácia musí prebehnúť bez najmenšieho incidentu. Nakoniec odovzdal slúchadlo Háchovi. Ten pomaly všetko zopakoval. Prízvukoval, že ak sa tak nestane, všetci na to škaredo doplatia. Beran rozumel veľmi dobre… Cestou z miestnosti, kde netrpezlivo vyčkával Hitler, pozrel Hácha na Chvalkovského. Hľadal útechu. Ten sa tváril spokojne. Naznačil, aby zobral do ruky pero, ktoré mu veľkodušne podával Göring. Nasleduje podpis. To isté urobil Chvalkovský, ibaže oveľa rýchlejšie. Na dokumentoch pribúdajú ďalšie podpisy. Hitlerov a Ribbentropov. Slzy, plač a zaťaté päste Svitať začalo pred šiestou. Chumelica nie a nie prestať. Ľadový vietor akoby oblieval studenou vodou. Nemeckí vojaci boli zamrznutí na kosť. Už tri dni stáli v dlhých kolónach pred českými hranicami. Sú nevyspatí a hladní. Všetko je pripravené. Akcia Marcový vír sa môže začať. Hlavné cesty i železničné trate sú obsadené. Pohotovosť majú aj piloti a leteckí mechanici, i keď vedia, že nemôžu pre zlé počasie vzlietnuť. Najdôležitejšou úlohou je čím skôr doraziť do Prahy. Jeden prúd sa vybral cez Kralupy nad Vltavou, druhý cez Mělník a tretí cez Terezín. Bojové monštrá sa dali do pohybu presne o šiestej ráno a s nimi 350 000 ríšskych vojakov. Nacistickí novinári akreditovaní v Prahe nemohli vydržať. Behali ako splašení. Každý chcel čo najskôr poslať najsenzačnejšiu správu, najlepšie reportáž. Usudzujú, že najdojemnejšie to môže byť pred Prahou. Rýchlo nasadajú do áut. Na druhý deň si mohli uveličení Nemci prečítať v ústrednom nacistickom denníku Völkischer Beobachter toto: „Rozhodujeme sa ísť až na križovatku pri Litoměřiciach. Domnievame sa, že prvé jednotky prekročia hranice pri Lovosiciach. Začalo husto snežiť. Viditeľnosť je čoraz horšia, núti k opatrnej jazde. Zrazu vidíme rýchlo prichádzať tri autá. Zastavujú. Bežíme oproti. Sú to policajné vozy. Naše stretnutie s kamarátmi z SS je krátke, ale srdečné. Sú predvojom. Hranice prekročili o 6. hodine 15. minúte pri Lovosiciach. Ponáhľajú sa. Chcú byť v Prahe prví. Po niekoľkých minútach sa blíži kolóna pätnástich áut. Sú to opäť SS kamaráti z Frankfurtu. Zúri snehová víchrica. Máme vari v takomto počasí pustiť kamarátov do Prahy samých? To neprichádza do úvahy. Obraciame sa a predbiehame čelo, aby kolóna bola čo najskôr v Prahe. Je to nezabudnuteľná cesta…“ Rovnakou nedočkavosťou horeli aj nemeckí občania žijúci v Čechách. Najmä pražskí. Konečne nadišiel túžobne očakávaný deň. Znovu patria veľkonemeckej ríši. Vybiehajú na ulice a jasajú. Posmeľovala ich nová nemecká rozhlasová stanica Volkssender Prag II, ktorá oznámila, že čo nevidieť budú ríšske vojská v Prahe. Vyzvala nemecké obyvateľstvo, aby na uvítanie vyvesilo fašistické zástavy. A tak sa na mnohých domoch roztrepotali hákové kríže. Nelenili ani vysokoškoláci z pražskej Nemeckej univerzity. Vyskočili na pristavené nákladné auto a poďho na kraj mesta, aby privítali svojich osloboditeľov. Najrušnejšie bolo pred nemeckým domom Na příkopě, kde mali pražskí Nemci centrum. Na druhej strane sa český národ nevedel spamätať zo šoku. Zmohol sa len na slzy, plač a zaťaté päste. Viac nemal dovolené. Českí policajti, aj keď nemohli zaprieť svoj pôvod a cítenie, striehli na každý moment, ktorý by viedol k nepokojom a vzburám. Okupácia sa musí uskutočniť v pokoji. Hitlerovi neslobodno poskytnúť ani najmenší dôvod. Súdny deň Vysokoškoláci bývajúci v internátoch boli odjakživa osobitná chasa. V noci by dlho debatovali a ráno sa im nechce vstávať. Noc zo 14. na 15. marca bola na to ako stvorená. Celý deň sa diali mimoriadne veci. Nikomu nešlo do hlavy, že sa vytvoril slovenský štát. Najmä Slovákom, ktorých študovalo v Prahe nemálo, bolo do plaču. Z hodiny na hodinu sa stali cudzími štátnymi príslušníkmi. Oni, chlapci zo všetkých kútov Slovenska, ktorých priviedla do Prahy túžba po vzdelaní. Tak veľmi chcú pomôcť zaostávajúcemu Slovensku. Nie, kamarátstva ani lásky nemôže predsa pretrhnúť hraničná čiara! „Prekvapilo ma, keď prišli za nami v Masarykovom internáte na izbu českí kolegovia a vyčítali nám slovenský štát,“ prezradil nám dávnejšie prof. dr. Ing. arch. Martin Kusý. „Chápal som ich, ale aj nechápal. Boli takí rozľútostení, že som mal čo robiť, aby som ich presvedčil, že s tým nemáme nič spoločné. Ak správa niekoho zranila, tak predovšetkým nás. Keby sme boli súhlasili a podporovali sily, ktorú túto situáciu spôsobili, neboli by sme v Prahe a nesedeli s nimi v internáte. Pochopili, aj keď sa s tým dlho nevedeli zmieriť. Rovnako ako my.“ Pätnásteho ráno sa študenti zobudili skôr ako po iné dni. Z postelí ich vyhnala strašná správa, ktorú priniesli upratovačky z mesta. Doc. JUDr. Ivan Roháľ-Iľkiv, ktorý v tom čase býval v Hlávkovom internáte, na to spomínal takto: „Plakali ako v súdny deň. Nebola s nimi jednoducho reč. Až po chvíli boli schopné povedať, čo sa vlastne stalo. Hovorili zmätene, no presvedčivo. Nechápavo som sa pozrel na spolubývajúceho Jana Opletala. Už je to tu, povedal. Obliekli sme sa a utekali do ulíc. Spaľovala nás odrazu nenávisť i bolesť. V strede mesta boli tisícky ľudí. Stáli sme bez slova, nikomu nebolo do reči. Zrazu sa zjavila nemecká armáda. Verte mi, pôsobila strašným dojmom. Nebolo človeka, ktorému by nevypadla slza. Opletal ma chytil za ruku a povedal: Neboj sa, všetko prejde, i táto doba, a bude dobre! Aj za tých pár slov som mu bol vďačný.“ Príšery v sivých uniformách Budúci spisovateľ Vladimír Reisel býval v Štefánikovom internáte, ktorý bol čisto slovenský. V to ráno šiel do mesta s Michalom Považanom, ktorý sa neskôr stal uznávaným literárnym kritikom. „Radi sme chodili do kaviarne Metro na kávu, kde sa stretávali literáti,“ zaspomínal si. „Predpokladali sme, že tam niekoho nájdeme. Tak veľmi sa nám žiadalo úprimne sa porozprávať, veď časy boli krušné. Za stolom sedel Ivan Sekanina, o ktorom som veľa počul. Páčilo sa mi, že sa medzi prvými prihlásil obhajovať v neľahkom lipskom procese Juraja Dimitrova. Považan sa s ním poznal, udalosti hodnotil triezvo, nič nezveličoval, neprikrášľoval. Dopili sme a vyšli von, na chodníkoch už postávali zástupy ľudí. Každú chvíľu sa očakával príchod nemeckej armády. O kapitulácii sme veľa nevedeli. Len to, čo priniesol rozhlas. Noviny boli zastarané, situácia sa vyvíjala rýchlejšie, ako ich stačili vytlačiť. Stáli sme na Národnej triede a hľadeli na príšery v sivých uniformách. Po nejakom čase sme sa rozlúčili, Ivan sa ponáhľal do Melantrichu. Dohodli sme sa, že sa stretneme na druhý deň. Viac sme sa už nevideli. Až po vojne som sa dozvedel, že bol s českými študentmi v koncentračnom tábore Sachsenhausen, odkiaľ sa mnohí nevrátili. Žiaľ, nevrátil sa ani Ivan Sekanina.“ (Dokončenie v budúcom čísle) Autor je historik a vysokoškolský pedagóg