Zástupca farmaceutickej firmy pozve lekárov na večeru. Do relatívne nóbl reštaurácie v centre Prahy. Farmaceutický reprezentant si dobre plní svoju úlohu, na ktorú ho zaiste trénovali na nesčíselných školeniach. Nonšalantne sa zapája do konverzácie, dbá na to, aby nikoho z rozhovoru nevynechal, keď sa mu zdá, že jeden z pätice sa dostatočne nezabáva, priamo ho osloví, nenásilne sa spýta na jeho názor. Keďže lekári sú mladí a sám reprezentant farmaceutickej firmy je viac-menej v ich veku, rozhodol sa pre neformálnu stratégiu, pre atmosféru kamarátstva. Nemá na sebe oblek, len tmavé nohavice a športový sveter. Presne a v správnom pomere dávkuje veselé historky o tom, ako sa kde opil a ako sa kde pohádal s nadriadeným, ale aj ako vznikla firma, ktorú zastupuje, a ako pôsobí liek, ktorý predáva. Spomienky na to, koľko toho vypil na konferencii, prekladá zmienkami o tom, že „keď šoféruje, nikdy nepije“. Vidno, že je dobre vycvičený v opatrnej chôdzi na hrane medzi profesionalitou a akože autentickou ľudskou blízkosťou. To však neprekáža. Je tu predsa služobne. Večeria farmársky steak, ale vlastne pritom pracuje. Rola, ktorú hrá, patrí k jeho zamestnaniu, neslobodno mu zazlievať, že sa jej drží. Lekári, ktorí sa na hru dali, mu ju nesmú mať za zlé. Vyčítať mu neslobodno ani to, že celý jeho prejav je podfarbený chvastúnstvom o tom, koľko má peňazí (jeho firma, ale aj on osobne) a ako preňho nie je nikdy nič problém; pracovne ani osobne. Chceli by ste nabudúce zájsť do novootvorenej japonskej reštaurácie? Je tam dosť draho, ale čo je to preňho? Na tieto takzvané semináre je vo firme vyhradených peňazí dosť, nejako sa ich treba zbaviť. V severných Čechách má loď, tam by sme mohli v lete ísť. A keď nám napadne hocičo iné, len nech dáme vedieť. Dohodneme sa, „partička“, a firma zaplatí. Že sú cigarety drahé? A že by mohli ešte zdražieť? Jemu to nevadí, on, našťastie, zarába dosť. Predpokladám, že aj táto atmosféra neobmedzených možností je súčasťou jeho stratégie, techniky, ktorá má v konečnom dôsledku viesť k vyššej predajnosti „jeho“ lieku. V jeho práci ide o peniaze, nesmieme sa čudovať, že sú, raz celkom zjavne, inokedy podprahovo, hlavnou témou jeho prejavu. Keď sme sa na to dali a sedíme tu s ním, večeriame tiež za peniaze, o ktorých ustavične rozpráva, nemali by sme sa teda preto naňho hnevať. Niekedy v priebehu večera prichádza do reštaurácie predavač ruží. Taký, akí sa večer túlajú mestom, prechádzajú z kaviarne do kaviarne a ponúkajú pri stoloch červené ruže zabalené v celofáne. Z vlastnej skúsenosti viem, aká je to nepríjemná práca. Cieľovou skupinou týchto predavačov sú dvojice, najlepšie zaľúbené dvojice v dôvernom rozhovore, ktoré predavač vyruší vo chvíli, keď si to často neželajú. Na druhej strane predavač nemá inú možnosť, každá dvojica pri stolíku v reštaurácii je preňho potenciálnou možnosťou predať ružu. Musí sa prihovárať, musí sa do istej miery vnucovať do pozornosti. Rovnako ako má reprezentant farmaceutickej firmy v náplni práce byť k spoločníkom ostentatívne milý, zábavný, zdôrazňovať svoju zazobanosť a zazobanosť firmy, je prácou predavača kvetov ponúkať ruže. Mimochodom, celkom náhodou sa ešte pred chvíľou hovorilo pri stole v rámci spoločenskej konverzácie o tom, že v Prahe sa po desiatej večer nedajú kúpiť kvety. Farmaceutický reprezentant chcel totiž neraz manželke kúpiť kyticu (Poukazuje tak zrejme na svoje stabilné rodinné zázemie. Je mužom, ktorý nepije, keď šoféruje, a kupuje manželke kvety.), žiadnu však nezohnal. Pri stole sedíme piati – dve ženy a traja muži. Predavač ruží vidí dva páry, potenciálnych kupcov. Nemôže vedieť, kto sme. Nemôže vedieť, že rovnako ako on predáva ruže, predáva jeden z nás lieky. Nemôže vedieť, že my ostatní sme nielen potenciálni kupci jeho ruží, ale aj potenciálni kupci drahého lieku od jeho – v podstate – kolegu. Ponúkne nám ružu. Nevtieravo, tak, ako sa má. Keby mali predavači ruží školenia a manuály o tom, ako sa správať k potenciálnym zákazníkom, iste by sa správal podľa ich pravidiel. Reprezentant farmaceutickej firmy sa zrejme cíti ohrozený. Objednal si nás sem on, má sa starať o náš komfort, má mať našu plnú pozornosť. Má nám dokázať, že je chlap. „A to mám kúpiť tuto kolegovi ružu?“ pýta sa posmešne a potom sa obráti na kolegu: „Chceš ružu?“ Predavač ruží pokrúti hlavou, ukáže na dve ženy sediace pri stole. (Mimochodom, dvaja z nás sú, náhodou, manželia. Čo keby chcel manžel manželke naozaj kúpiť kvet?) Reprezentant farmaceutickej firmy to zrejme považuje za dobrý vtip. Cíti svoju prevahu, dokázal svoju silu, ubránil si svoje teritórium. Predavač ruží, ktorý, na rozdiel od neho, asi musí zvažovať, koľko škatuliek cigariet si zo svojho zárobku kúpi, zmizol. Nie je ešte ani veľmi ďaleko, keď reprezentant farmaceutickej firmy komentuje, ako mu to ide na nervy. A vraj nechápe, prečo ruže vždy predávajú len tučné biele ženy alebo „přičmoudlí“. (Predavač ruží je skutočne snedý. Vyzerá ako Juhoameričan, evidentne cudzinec.) Keby sme aspoň neboli na večeri, ktorá je v podstate pracovná. Keby sme aspoň boli partia študentov, ktorí si po prednáške skočili na pivo. Keby sme aspoň sedeli doma v obývačke a rozprávali sa „medzi svojimi“. Aj tak by to bolo hrubé, ale niektorí ľudia sú niekedy hrubí. My sa tu však správame podľa manuálu. Podľa pravidiel určených, predpokladám, nadnárodnými „guidelinami“ (aby sme boli verní terminológii týchto disciplín) medzinárodných spoločností. Pochvaľujeme si, koľko zarábame a ako pre nás nie je nič problém, a je to súčasťou roly, ktorú hráme. Farmaceut tu zastupuje firmu, o dôveryhodnosti ktorej nás presviedča. Nás, bielych, štíhlych, vzdelaných. Tučné ženy a „přičmoudlí“ ho vyrušujú. Ohrozujú jeho silu a jeho teritórium. Nech by som sa už od tohto reprezentanta v ten večer dozvedela hocičo, o jeho dôveryhodnosti ma to nepresvedčí. Autorka je spisovateľka
