Je štvrtok 6. marca krátko po sedemnástej hodine, ani nie týždeň po mojej prechádzke výstavou Ako ? sme žili, ktorú možno vidieť v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Ešte menej dní po dernisáži podobnej výstavy, tentoraz „iba“ dokumentárnych fotografií z rokov 1969 až 1989 Stratený čas?, ktorú už v Slovenskej národnej galérii vidieť nemožno. Ešte aj z električky urgujem (mobily nám umožňujú nestrácať čas, ani keď by taká strata mohla byť ziskom) vytlačenie druhý deň meškajúceho vydania Slova. V bratislavských novinových stánkoch malo byť už v stredu dopoludnia… važujem, ako by asi túto stratu (o dva dni skrátená šanca, že sa výrobok dostane k spotrebiteľom) pretavili fotografi trhom určovaného dneška do dokumentu zachytávajúceho súčasnosť. Stála by im vôbec takáto nefotogenická téma za zachytenie? A stál by im za zachytenie fotogenickejší zážitok, ktorý ako svedok doby cestou v električke zaznamenávam ja? Konkrétne to, že žieňa, nad ktorým sa mi ušlo stáť, si veľmi spôsobne odhrýza a čo najnenápadnejšie sa usiluje prežúvať a prehĺtať hamburger? A že trvá vari tri či štyri zastávky, kým sa práve pre tú spôsobnosť dostane k priam delikátnemu poutieraniu úst? Lebo aj to môže byť dokument doby. Doby slobody (hamburger – konečne – na Slovensku). Doby globalizácie (hamburger – aj – na Slovensku). Doby na hranicu prežitia zrýchleného životného tempa (večera v električke). Doby vypovedajúcej o úrovni životnej úrovne ľudí na istej úrovni (konzumovanie hamburgera v električke). A tak ďalej. A tak podobne. Ale možno aj celkom inak. Uživiť sa znamenalo byť „in“ V momente vzniku by fotografia večere v električke ani pri záujme fotografa nemusela znamenať nijakú výpoveď. Tobôž nie filozofujúcu. Nanajvýš by možno dokumentovala, že tvorcu zaujalo, ako spôsobne a elegantne sa dá jesť nielen pri slávnostne, či aj všedne prestretom stole, ale aj v električke. A aj obyčajný hamburger. Dáma večerajúca v električke hamburger môže podnecovať k otázkam rovnako ako výstava o čase, ktorý, ako evokuje jej názov, sme podľa jej tvorcov a autorov fotografií skôr stratili ako prežili. Možno preto sa ho usilovali zachytiť aspoň na filmy. Čas ktorý žijeme, sa interpretuje ako iný. Stojí však súčasným fotografom za to stláčať spúšte digitálnych fotoaparátov tak, aby podávali kritické svedectvo o dobe, v ktorej čas vymedzený na žitie… čo? Získavame? Využívame? Strácame? Alebo ho jednoducho nemáme čas vnímať? Mnohým, ktorých tak ako vtedy, aj teraz vídať na „in“ akciách doby, to zjavne za to stojí. Akurát v tých pre nich stratených (ako to prezentujú teraz) rokoch boli tým „in“, čo ich posúvalo bližšie k vtedajšej smotánke, prvomájové sprievody, spartakiády, slávnostné zasadnutia vodcov štátu, slávnostne sa začínajúce a neslávnostne, kopami odpadkov a po zemi sa váľajúcich opilcov sa končiace ľudové veselice, tajnou políciou sledované pohreby. Teraz sú to médiami sledované selanky mediálnych hviezd, podnikateľov, bombastické krsty cédečiek rýchlených muzikantov a ešte rýchlenejších spevákov či kníh dvadsaťročných „spisovateľov“ spomienok, (ne)tajnou políciou sledované pohreby navzájom sa vyvražďujúcich mafiánov… Menej sledované, a najmä menej vystavované, sú životy sivej masy. Pravda, ak si to špecifikum či aktuálny zámer média (ktoré od záujmu tej masy závisí) žiada, tak sa objektívom sleduje aj tá. Aby sa ukázalo, ako jej práve vládnuca garnitúra robí dobre, alebo, naopak, ako jej krivdí. Fotografiou možno ukázať veľa. A zasadiac ju do vhodného kontextu iných fotografií či slov aj viac, ako zobrazuje. Prípadne ňou tak dokonca možno ukázať aj to, čo neexistuje. A nie iba na nej. Uživiť sa znamená byť „in“ Dá sa predpokladať, že profesionálni fotografi, ktorí sa fotografovaním živia, si zaznamenávanie inej skutočnosti, ako je tá, ktorá práve ide na odbyt, môžu aj teraz sotva dovoliť inak, ako v onom „stratenom“ čase, teda viac pre seba ako pre médiá. Alebo je to s dokumentárnou fotografiou predsa len iné, ako vtedy? Kurátori výstavy Petra Hanáková a Aurel Hrabušický zhodnotili ono „vtedy“ na úvodnom paneli výstavy i v knihe-katalógu takto: Fotografický dokument bol žáner, ktorý nebol medzi profesionálnymi fotografmi na Slovensku veľmi obľúbený. Preto sa najviac rozvinul v rámci neprofesionálnej fotografie, a tak bol, paradoxne, ako tzv. záujmová činnosť, podporovaný (na rozdiel od dneška) štátom. Systém socialistickej osvety podporoval túto „záujmovú činnosť“ predovšetkým materiálne, lenže s jej výsledkami práve v oblasti dokumentárnej fotografie sa často nevedel zmieriť. Pamäť býva zavše prekliatie. A dobrá niekedy ešte väčšie ako zlyhávajúca. Neviem, ako ktorého z vystavujúcich autorov – amatérov podporoval štát. Viem však napríklad to, že človek, ktorého fotografiou Alexandra Dubčeka sa výstava fotografií z rokov 1969 až 1989 začínala, publikujúci v novinách, kde som vtedy pracovala, bol zamestnaný ako lekár. Fotografovanie bola jeho záľuba a ako mu na ňu prispieval štát, neviem. Aj Ján Budaj, preslávený ako disident a menej už ako ten, ktorého minulosť bola aj iná ako disidentská a ktorého zábery v červenom sa na výstave ocitli tiež, zrejme fotografoval amatérsky. Dosť ďalších autorov z toho obdobia si, naopak, pamätám ako fotografov – profesionálov. Teda fotografov novín a časopisov, prípadne iných inštitúcií, napríklad galérií či filmu, fotiacich možno aj svoju voľnú tvorbu erárnymi fotoaparátmi na erárne filmy, vyvolávané v erárnych tmavých komorách na erárny papier. Viem to, lebo s niektorými som pracovala. Ba aj spolupracovala – na reportážach z dní, keď sa na námestiach striedali režimy. A viem aj o iných výborných fotografoch–dokumentaristoch, fotoreportéroch v pravom zmysle toho slova, ba aj o takpovediac disidentoch, ktorých diela na tejto výstave chýbali. Z mnohých iných sa, ako hovorí sprievodný text a kvalitou dokumentujú aj vystavené fotografie, stali profesionáli zjavne až s pribúdajúcimi skúsenosťami. Možno preto niektorí diváci na fotografiách jedného z nich nespoznávali populárneho herca „strácajúceho čas“ s dievčinou v náručí v bývalom V-klube (teraz A4 – nultý priestor). Ale možno ho nespoznávali len preto, lebo – ako sa sám vyjadril v novembri ´89 z tribúny na bratislavskom námestí SNP – minulý režim mu vzal tvár. Našťastie preňho mu nevzal aspoň popularitu. Lebo bez tej to majú v súčasnosti ťažké aj herci, ktorí si preto, aby o nich niekto stál a aby sa herectvom uživili, dali tváre vziať bez akýchkoľvek výčitiek. Svet aký je, či aký ho vidíme? „Dokumentárna fotografia zobrazuje svet taký, aký je. (…) Ak sa pôjdete pozrieť na výstavu Stratený čas? Slovensko 1969 – 1989 v dokumentárnej fotografii, túto definíciu radšej nechajte pred dverami. Slovenská dokumentárna fotografia v období socialistickej normalizácie totiž bola kadečím, len nie pasívnou kópiou žitého sveta. A to z dvoch dôvodov. Buď fungovala ako nástroj ideovej propagandy a fotografický obraz tu bol zneužívaný na posilňovanie budovateľského pátosu a na šírenie predstáv o lepších zajtrajškoch, alebo bola prostriedkom protestu v rukách niekoľkých kreatívnych odvážlivcov, ktorí tematizovaním zdanlivo nenápadných socialistických praktík poukazovali na absurditu totalitného systému,“ čítala som v istom časopise. Iný zdôraznil, že „jediný obrázok dokáže pre ľudí, ktorí si pamätajú, otvoriť kľúčovú dierku do socíku a privolať spomienky na všetky tie prachom zapadnuté veci, prvomájové sprievody, chmeľové brigády, výstupy na Kriváň, úplne rovnaké vianočné stromčeky v identických obývačkách, surové roxory trčiace zo zeme na nových sídliskách, nástenky na školských chodbách aj s tými ošumelými diffenbachiami a smradom nového linolea a romantiku zakázaných platní a koncertov.“ Na nových sídliskách roxory naozaj netrčia. Nové sídliská sa totiž nestavajú. A na tých chátrajúcich nielenže tiež kadečo trčí, ale aj, rovnako ako v uliciach centier miest vrátane hlavného, poletuje – špina, prach, papiere, igelitové tašky, smetie, výkaly domácich miláčikov, úrazom hrozia porozbíjané fľaše – presne ako v tom socíku. V tom sa na nás nijako pozitívne nepodpísal ani po socíku nastúpivší kapík. Iba žobrákov a bezdomovcov vtedy po uliciach „poletovalo“ menej ako teraz. Aj keď – mnohí tvrdia, že ich bolo toľko isto, akurát nám nesmeli na oči. Teraz sme na nich takmer pyšní, lebo dokumentujú, že aj u nás je už konečne možné všetko. Možno nie roxory, ale kadečo trčí aj zo zvyškov opustených budov bývalých družstiev, štátnych majetkov či skrachovaných fabrík, rekreačných stredísk, ozdravovní. A v mnohých školách by veru smrad nového linolea (alebo aspoň smrad splachovacích záchodov, nie latrín, pozostatku socializmu) privítali, len keby na to nové linoleum či záchody bolo. Nástenky na školských chodbách tiež visia stále, akurát sa na nich propaguje niečo iné, ako v stratenom čase. Či všetky identické obývačky obyvateľov SR zaznamenali zmenu na „čo obývačka, to originál“, neviem. A neviem ani, ako je to s vianočnými stromčekmi, lebo ich nikomu nechodím obzerať. Ale nevylučujem, že si teraz niektorí z nás, konkrétne tí, čo sú V. I. P., namiesto smrekov, borovíc či jedlí ozdobujú palmy ´z´ či ´na´ Palm Beach, prípadne si na ne vešajú ozdoby z ozajstného striebra, zlata či drahých kameňov. Nezvyčajné hodnotenie Výstava zachytávajúca obdobie medzi dvoma revolúciami, jednej skrachovanej a druhej úspešne zavŕšenej kýženou zmenou režimu, je plná ľudského života. Celkom obyčajného, ktorý nás raz vynáša hore, inokedy zadupe dobreže nie pod čiernu zem. Jediného života, aký sa človeku podarí žiť. Z času na čas vyposmeškovávaného, pretože nie je žitý podľa vžitých pravidiel tých, čo ich určujú. Alebo podľa predstáv momentálnych kormidelníkov. A je celkom jedno, či svoje plavidlá vedú z ľavého brehu na pravý, a či naopak; odchýlenie od kurzu neodpúšťajú. Čiernobiele fotografie (lebo farebných bolo na výstave ešte menej ako šafranu v mäsovej polievke), čo ako sa o to možno usilovali, ukázali čas ohraničený dvoma deviatkami prežitý napriek všetkému oveľa pestrejšie, ako len čiernobielo. V sprievodných textoch trinástich tematických blokov sa to odrážalo v občas až prekvapivo zmierlivom tóne hodnotenia tých čias. Citujem a nekomentujem: „Nazvať roky normalizácie jednoducho zbytočnými rokmi a akékoľvek pozitívne spomienky na oné časy ospravedlňujúco nazvať termínom spomienkový optimizmus nie je voči našim vlastným životom ani kontinuite našich malých dejín celkom férové. Pre väčšinu slovenskej populácie boli roky normalizácie predovšetkým rokmi istoty (a zaistenia), pre mnohé sféry našej kultúry skutočnými rokmi hojnosti (viď fenomény ako slovenská kinematografia, televízna a rozhlasová tvorba, slovenská herecká škola…). Neboli to teda len roky strát, ale aj roky istých ziskov. (…) Prinajmenšom jedna sociálna skupina žila aj v týchto stratených rokoch svoj prirodzený zlatý vek – mládež. V bezpečí teplých internátov a ubytovní, prirodzených vymožeností socialistického študentského života žila svojím prirodzeným životom vyviazaným z rodinných tráum, obáv z nezamestnanosti či sociálnych neistôt dneška.“
