Strana víťazov, to bola na východ od Šumavy a Labe dlhé desaťročia komunistická strana, nech sa už skrývala v niektorých reálno-socialistických krajinách pod akýmkoľvek vývesným štítom. Komunistická strana Československa aj jej územný organizačný prívesok Komunistická strana Slovenska sa nekamuflovali adjektívami ako zjednotenosocialistická, robotnícka, zjednotenorobotnícka a inými fintami, naši súdruhovia hovorili jednoznačne, že sú komunisti, a to víťazní komunisti so svetlou, ba najsvetlejšou budúcnosťou, až kým… nepadli, nerozsypali sa, neprehrali. Kolektív historikov vedených Janom Peškom spracoval v encyklopedickej publikácii Aktéri jednej éry na Slovensku 1948 – 1989 s podtitulom Personifikácia politického vývoja stovku postáv (len zriedka osobností), ktoré „niečo“ na Slovensku v komunistickej „štyridsaťročnici“ znamenali. Vari deväťdesiat z nich sú komunistickí funkcionári, ostatné zaradené osoby z dvoch satelitných ministrán a z cirkevných kruhov označujú autori publikácie ako „súbežcov“, ale dali by sa charakterizovať aj ako poslušní poskokovia komunistov, doplňujúci personálny kolorit bývalej moci. V knihe sa člení vyše štyridsaťročný rámec stovky príbehov do troch časových období s niekoľkými ďalšími medzníkmi v každom z nich, v ktorých sa postupne vystriedali tri generácie „vedúcich kádrov“ strany. A predsa – ak si odmyslíme prvé roky režimu, keď aj veľmi zaslúžilý funkcionár mohol skončiť vďaka divoko sa krútiacej stalinskej rulete v dlhoročnom väzení alebo hoci aj na šibenici, sú osudy všetkých súdruhov vo svojej podstate veľmi podobné. Odlišujú sa len v takých osobných detailoch, či súdruh stihol umrieť ešte na vysokom poste, čo sa stávalo zriedka, alebo sa dostal do sporu s vedením v čiastkových sporoch, resp. prestal byť užitočným, a preto bol odsunutý, spravidla už nie veľmi drastickým, aj keď preňho osobne možno bolestivým spôsobom (kto sa už rád lúči s vysokou funckiou a všetkými jej „pôžitkami“?). Vskutku hlboké a zásadné ideové, koncepčné rozpory medzi vedením a niektorým z jeho členov či nižších kádrov sa vyskytovali zriedkavo. Na Slovensku najčastejšie vznikali konflikty v tzv. slovenskej otázke, keď nepohodlných slovenských súdruhov odstavovali ruka v ruke českí a… iní slovenskí súdruhovia. Výraznejšie a hlbšie spory sa vlastne prejavili v roku 1968, no aj vtedy tá časť funkcionárov, ktorá bola sovietmi a ich domácimi oddanými prisluhovačmi označená za pravicových oportunistov, ba za zradcov, zostávala svojím presvedčením na pozíciách marxizmu(-leninizmu) a „socialistickej demokracie“ (čo bolo len eufemistické označenie pre mocenský monopol strany) a svoj „normalizačný“ postih pociťovala ako nespravodlivosť, ba dokonca nedorozumenie. Samozrejme výnimky potvrdzovali pravidlo. Autori predstavili – ako sa hovorí v úvode – pestrú paletu funkcionárskych typov: sektárov, dogmatikov, radikálov, umiernených, reformne orientovaných, vzdorovitých i lojálnych. Možno dodať, že išlo o ľudí so značnými povahovými a intelektuálnymi rozdielmi, to, čo ich napriek všetkým rozdielnostiam spájalo, bol svojský druh režimistického „zglajchšaltovania“ podľa zavedených straníckych kritérií a nakoniec aj ich spoločná prehra, niekoľkonásobná prehra. Všetci totiž neprehrali len všeobecne – ako oddaní muži režimu a sociálno-ekonomického systému, ktorý sa zrútil, a to bez ohľadu na to, či sa tohto neslávneho konca dožili alebo nedožili. Takmer všetci zaznamenali ešte aj osobné prehry, ktoré niesli veľmi trpko. Pripomeňme si najmarkantnejšie prípady: G. Husák zaplatil za „víťazstvo pracujúceho ľudu“, o ktoré sa významne pričinil, takmer svojím krkom, no po návrate na výšiny komunistickej moci mu osud doprial, aby sa stal svedkom deštrukcie prakticky všetkého, za čo „bojoval“. Ďalší februárový víťaz – V. Clementis skončil rovno na šibenici. Ale ani ich veľký osobný politický protivník V. Široký vlastne nedopadol lepšie, hoci sa nestal svedkom konca režimu. Aj jeho totiž odkopli vlastní súdruhovia-komplici – aj keď iným spôsobom, než akým nechával likvidovať ľudí on sám – a nakoniec putoval k smrti uprostred sveta, ktorý zakladal a budoval, zatrpknutý, opustený, celkom sám. A takýchto v niekoľkých variantoch sa opakujúcich príbehov sú v knihe desiatky. Je to istý a možno len zdanlivý paradox, no komunistický režim zaplatil svojím krachom nielen za politický útlak celej spoločnosti (de)formovanej na svoj obraz, ale aj za spôsoby, akými sa v ňom formovali, jestvovali a končili príslušníci a reprezentanti jeho vlastného mocenského aparátu, ktorí sa v takomto režime nemohli nikdy sformovať a presadiť ako prirodzene rešpektovaná politická elita. (Jan Pešek a kolektív: Aktéri jednej éry na Slovensku 1948-1989. Vydavateľstvo Michala Vaška 2003, 389 strán, 360 Sk)
