Straka nad New Yorkom nezaškriekala

Teroristi z Al-Kájdy neboli prví. Už nemeckí nacisti sa pred 66 rokmi chystali, že raz verejne vyhlásia, že v ten a v ten deň, v tú a v tú hodinu zasiahnu zázračnými zbraňami najvyššiu budovu na svete Empire State Building. Išlo o vtedajšiu 102-poschodovú pýchu Ameriky stojacu na ostrove Manhattan. Po roku 1970 ju prerástli dvojičky Svetového obchodného centra, ale po ich páde je opäť najvyšším mrakodrapom v New Yorku. Zásah mal demonštrovať všemohúcnosť Hitlerových nových zbraní. Dokázal by, aké sú účinné aj na takú vzdialenosť. Súčasne mal byť hrozbou pre Biely dom. Keď neprestane bojovať proti Nemecku, tak nech si následky pripíše na svoje konto. Taký strategický ťah by s patričnou propagačnou ilustráciou Josepha Goeb­belsa vzbudil v Amerike prinajmenšom rozruch. Pravda, nápad nestačí. Hitlerovci potrebovali raketu, čo by do New Yorku doletela a presne trafila. Celkom reálna hrozba Hoci nacistickým vedcom v roku 1944 očividne priháralo, snažili sa, ako sa dalo.Pomáhal im aj Otto Skorzeny, odborník na gangsterské kúsky a únosca Benita Mussoliniho. Werner von Braun s asistentmi zase pracovali na projekte rakety, ktorá by mala presnosť na túto vzdialenosť. Profesor Herman von Oberth sa už roky zaoberal výskumom viacstupňového telesa. Podľa Alberta Ducrogua, ktorý prípad vyšetroval po vojne, boli práce tak ďaleko, že Braun mohol už začiatkom roku 1944 predložiť technický projekt rakety označený ako A 9 – A 10. Štáb vedeckých pracovníkov nemal s raketou úspech. Ale tí, čo plánovali akciu proti New Yorku, uvažovali celkom reálne. Veľmi sa nespoliehali na riadiaci rádiový systém, no niekto im poradil, že je oveľa ľahšie riadiť raketu, keď ju ako magnet priťahujú vysielané signály. Sledujú vystrelenú raketu a tá sa nemôže odchýliť od smeru. Lenže v takom prípade by musel byť vysielač umiestnený priamo na budove Empire State Building. Pred berlínskym hotelom Fürstenhof stáli 15. októbra 1944 dva mercedesy. Nastúpili do nich dvaja námorní dôstojníci so sprievodom. Autá prešli mestom a ešte v ten deň večer zaparkovali pri ponorkovej základni v Kieli. Pri móle kotvil posledný model ponorky admirála Karla Dönitza, obrovská U 1230, schopná polrok vydržať bez kontaktu s pozemnou základňou a doplnenia zásob. Obaja dôstojníci vystúpili na ponorku, kde ich privítal kapitán. Len čo autá odišli, nad prístavom sa ozvali sirény. Letecký poplach. Kapitán dal urýchlene rozkaz vyplávať na šíre more. Stroje bežali na plné obrátky. Až potom, keď sa Kiel stratil z dohľadu, zmenil kapitán smer plavby: Horten – vojenský prístav v okupovanom Nórsku. Len kapitána a tí dvaja vedeli, že ich čaká plavba Atlantickým oceánom, ktorá bude trvať nepretržitých štyridsaťšesť dní a nocí. Dvaja čudní dôstojníci Tí dvaja boli podľa uniformy námorní dôstojníci, ale na ponorke funkcie nemali. Správali sa skôr ako hostia. Jeden z nich zle hovoril po nemecky. Námorníci počuli, ako sa medzi sebou rozprávali po anglicky. Ich batožina mala tiež čudný obsah. Pod dvojitým dnom neveľkého cestovného kufra bol uložený celý majetok: šesťdesiattisíc dolárov v bankovkách a škatuľka s diamantmi v cene ďalších stotisíc dolárov. Mali tam ešte iné rekvizity: fľaštičky s neviditeľným atramentom, pištole, vysielačku, fotoaparáty, filmy a veľa osobných vecí. Každá pyžama mala na etikete americkú firmu. Od cieľa plavby boli asi štyri dni cesty, keď kapitán ponorky odovzdal tomu vyššiemu z dvojice šifrovaný telegram. Dôstojník odišiel do kabíny a o chvíľu sa vrátil. Depešu prepísal na papierik a ukázal mlčanlivému kolegovi: OBÁVAME SA, ŽE SA NEPRIATEĽ DOZVEDEL O AKCII STOP. KONAJTE PODĽA VLASTNÉHO UVÁŽENIA. Chvíľu sa radili, potom odišli s kapitánom do jeho kabíny, kde prezerali mapy. Napokon poslali odpoveď: PRISTANEME INDE. Ten vyšší rozhodol: „Kapitán, pristaneme oveľa severnejšie. V zátoke Frenchman Bay, takmer pri kanadských hraniciach.“ Pred zátokou hliadkoval torpédoborec americkej flotily. Kapitán vydal príkaz na ponorenie. U 1230 preplávala do úžiny pod hladinou. Potom čakali na noc. Dvaja dôstojníci v civile si presadli do gumového člna aj s dvoma členmi posádky, ktorí sa o pol hodinu vrátili na palubu. Kapitán dal rýchlo uzavrieť príklop a ponorka sa vydala na plné obrátky preč. Bolo 29. novembra 1944, 23 hodín dve minúty. Dvaja záhadní dôstojníci ostali na americkom pobreží. Vyhrnuli si goliere a dali sa na cestu. V onú mrazivú noc tadiaľ nešli sami, ako si mysleli. Štrnásťročný John Miller sa vracal neskoro domov. Z ničoho nič sa pred ním zjavili dvaja chlapi s kuframi v rukách. Taká zima, sneh, a oni boli oblečení len tak naľahko, bez klobúkov a čiapok! Chlapec sa kúsok vrátil a presvedčil sa, že sa stopy mužov stratili pri hladine v prílivovej vlne. To predsa nie je možné, aby niekto len tak vyliezol z mora aj s kufrom. John sa rozbehol na strážnicu. Rozospatý policajt si myslel, že si z neho niekto uťahuje. Chlapec sa však nedal, po polnoci sa hlásil na FBI a porozprával to isté. Nik mu však neveril, a preto nacistických špiónov nechytili na americkom území hneď, ako pristáli. Nemecký špión a americký nacista Kapitán Edward Green z Bridgeportu v štáte Connecticut, Jack Miller alebo Mister G, ako mu hovorili, ani jedno z tých mien nebolo pravé. Agentovi, registrovanému na akciu, ktorú v Berlíne nazvali Elster (straka), dali číslo 146. V skutočnosti sa volal Erich Gimpel. Profesiou bol pôvodne elektroinžinier. Mal za sebou priam románovú minulosť. Od roku 1935 sa živil špionážou. Pred vojnou pracoval v Anglicku a Spojených štátoch amerických. Na príkaz Hitlerovej tajnej služby, ktorá sa už vtedy snažila obsadiť svojimi ľuďmi takmer všetky štáty sveta, začal pôsobiť ako vážený obchodník s elektrotechnickými výrobkami v hlavnom meste Peru v Lime. Americká špionážna služba si hneď po vypuknutí vojny začala všímať podozrivých. Gimpela vypovedali ako nepohodlného cudzinca. Miestnej polícii sa totiž podarilo získať dôkazy, že pán inžinier nepracuje vo svojej oficiálnej profesii… Obdobie núteného pobytu doma nebolo pre Gimpela odpočinkom. Canarisova protišpionážna služba potrebovala skúsených agentov. Najmä takých, čo perfektne ovládali cudzie reči. Gimpel rozprával po anglicky ako rodený Američan, dokonca poznal aj nárečia. Ale musel ísť do školy, aby si zvýšil odbornú kvalifikáciu. V Berlíne, Hamburgu, Haagu a napokon v Bad Wiessee. Nacisti mu dali neľahkú úlohu. Gimpel a jeho spoločník agent 146/II mali v príhodnej chvíli umiestniť v srdci New Yorku presne na sekundu nastavenú vysielačku. Ďalej mali zladiť detaily o vyzradenom projekte Manhattan, čiže o programe prvej atómovej bomby. Dostali za úlohu zničiť zásoby amerického štiepneho materiálu, pripraviť pôdu pre ľudí, ktorí mali prísť do USA z Južnej Ameriky. Tí potom mali sériou sabotáží ochromiť hlavné centrá v tamojšom vojnovom priemysle. Na dvoch agentov, z ktorých sa však v Berlíne mohli spoľahnúť iba na jedného, to bolo veľa práce. Gimpelovi šéfovia si naivne predstavovali, že akcia by sa mohla uskutočniť okolo Vianoc 1944. Nemci totiž nemali predstavy o stave zbrojného priemyslu USA, kde vtedy nepracovali nijakí významní agenti. Akcia Pastorius skrachovala už v roku 1943. Pochytali aj špiónov vysadených na americké pobrežie z dvoch nemeckých ponoriek. Ak nejakí ostali, alebo sa podarilo nejakých naverbovať, boli to bezvýznamní špicli. Gimpel nechcel ísť do New Yorku sám. Vedel, že mu chýbalo veľa vedomostí o súčasných amerických zvykoch. V krajine, kde boli cez vojnu všetci naučení chodiť s otvorenými očami, stačila maličkosť a podozrenie mohlo agentovi zlomiť krk. Wiliam Curtis Callepugh bol americký dobrodruh, nacista a esesák. Narodil sa v Bostone, matku mal Nemku. Od malička obdivoval všetko nemecké, stýkal sa s Nem­cami. V Bostone vtedy slúžil konzul Dr. Scholz. Callepugh sa s ním stretol na oslave narodenín kapitána lode Pauline Frederick, ktorá tam kotvila a po vypuknutí vojny nesmela odplávať. Konzul bol agentom Canarisovej tajnej služby. Videl, že Billy je nadšeným nacistom, preto mu ponúkol, aby pracoval pre Hitlerovu „ríšu budúcnosti“. Mládenec radostne súhlasil. Keď Spojené štáty po japonskom ničivom nálete na Pearl Harbor vstúpili do vojny, musel sa Billy upokojiť. V Bostone každý vedel, ako sa bratal s Nemcami a zbožňoval fašizmus. Veď mu doma nad posteľou visel Hitlerov portrét. Jeho cesta z USA do Berlína viedla cez Argentínu, Lisabon a tamojšie nemecké vyslanectvo. Po príchode do Európy narukoval do SS oddielu. Bol to hádam jediný esesák, ktorý vedel po nemecky iba: Jawohl! Keď Canarisovi referenti hľadali Gimpelovi sprievodcu, sedel Billy ako pisár v akejsi vojenskej kancelárii v holandskom Haagu, kde ho skryli ako exotickú rezervu. Zrazu si na neho spomenuli. Dostal číslo 146/II a uniformu nemeckého námorného dôstojníka. Sľúbili mu desaťtisíc dolárov v hotovosti splatných v USA a nalodili ho na ponorku. O cieli akcie Elster nevedel dokopy nič. Na linke New York – Berlín Dvaja nemeckí agenti mali na pobreží šťastie. Na ceste zastavili prvé nákladné auto, v meste Augusta si vzali taxík a šli rovno na stanicu. Ďalší cieľ cesty: Boston. V hoteli Esser sa v jedálni predstavili ako americkí dôstojníci, ktorých práve prepustili do civilu. Tak sa zapísali aj v newyorskom hoteli Central Grand. Gimpel predložil doklady, podľa ktorých bol bývalý kapitán US Army Edvard Greene, narodený pred tridsiatimi rokmi v Bridgeporte. Práve v tomto hoteli vyplatil Billovi prvú splátku zo sľúbeného honorára. Mládenec mal odrazu päťtisíc dolárov, čo bolo viac, ako doteraz držal v ruke. Začal vo veľkom flámovať. Gimpel medzitým nadviazal spojenie s agentmi v iných krajinách. Do Berlína referoval o všetkom možnom, ale správy nepodával rádiom. Mal jednoduchší a istejší recept: písal listy na adresy Američanov v zajateckých táboroch. Pravdaže nedostali ich adresáti. Pod nezáväzným táraním sa ukrýval závažný text napísaný chemickým atramentom. Do Nemecka išli listy cez ústredňu Medzinárodného Červeného kríža. Tam pracovali presne a spoľahlivo. Ani jeden list sa nestratil. Všetky prišli do Canarisovho špio­nážneho centra. Aby bol Gimpel pripravený prijať hocikedy správy o akcii El­ster, zmontoval vysielačku a nadviazal spojenie s berlínskou centrálou. Potom čakal, až prídu hotové zázračné Braunove rakety, ktoré mali v najbližšom čase rozhodnúť o vojne s USA v Hitlerov prospech. Vysielačka bola špičkovým výrobkom nemeckej rádiotechniky. Na prípravu spojenia so vzdialeným Berlínom bolo treba len desať minút. Vysielalo sa potom iba pár minút. Protišpionážna služba za taký krátky čas nestihla prístroj zamerať. Jedného dňa však Billy zo spoločného apartmánu zmizol aj s kufrom a so všetkým peniazmi, vysielačkou, briliantmi… Úspech akcie bol vážne ohrozený. Agent 146 Gimpel ostal sám a musel sa báť prezradenia. Veď mohli poňho prísť každú minútu. Onedlho ostal aj bez peňazí. Najprv spálil doklady a zmenil si meno na Jacka Millera. Mal na to kompletné doklady. Potom sa dal do pátrania. Po krátkom čase mal po druhý raz nepredstaviteľné šťastie. Usudzoval logicky, že sa Billy bude chcieť s takou veľkou korisťou stratiť. Vedel o ňom, že nie je veľmi inteligentný. A tak predpokladal, že pôjde na najbližšiu železničnú stanicu. Šiel tam aj Gimpel. Potĺkal sa sem-tam po veľkej sále, až sa ocitol pred úschovňou batožín. Hneď pri okienku zazrel svoj kufor. Neskôr o tom napísal: „Čakal som do večera. Tesne pred odchodom večerného vlaku som pribehol k okienku výdajne. Chcel som svoj kufor. Akože som hľadal lístok, no nevedel som ho nájsť. Podrobne som však opísal svoju batožinu. Zriadencovi som ukázal kľúčiky. Zistil, že patria k zámku a kufor mi vydal. U náčelníka som ešte podpísal protokol o celej udalosti.“ Možno si Gimpel ani neuvedomil, že škatuľka briliantov ani tisíce dolárov mu nie sú nič platné, keď po New Yorku behá zradný kolega a veľmi sa zlostí, že ho obral o istú korisť. Billy sa túlal po uliciach, kaviarňach, hoteloch a hľadal kapitána Greena. Ale ten sa už volal Miller, pravdaže sa presťahoval, ale nik nevedel kam. Dobrodruh Billy nepoznal lepší liek na životné sklamanie ako whisky. Sadol si k fľaši a utápal smútok za druhými piatimi tisícmi dolárov, o ktoré prišiel, lebo nedodržal pravidlá hry. Bláznivé historky pri poháriku Jedného dňa pil pri barovom pulte zázvorové víno. Na vedľajšiu stoličku si sadol Tom Warren. Poznali sa od malička. Chvíľu sa tľapkávali po pleciach a potom si začali pripíjať. Chlapi bývajú oveľa väčší hrdinovia pri poháriku ako v skutočnosti. Toma v boji proti nacistom dvakrát ťažko ranilo. Preto teraz už nemohol ísť na front. Ako mrzáka ho prepustili z armády. Pri druhej fľaši sa zase rozhovoril Billy. V tom by musel byť čert, aby pred kamarátom z detstva vyzeral ako ciciak. On je hrdinom a nik iný, veď Tom bude otvárať oči… Tak sa začínal po polnoci kdesi v prvom suteréne newyorskej City neuveriteľný a pre veľké množstvo alkoholu aj zamotaný príbeh o hrdinských činoch Williama Calepougha, určený len pre uši jeho kamaráta. Tom počúval o nemeckej ponorke, o nepriateľskej vysielačke v strede New Yorku, o pláne, ktorý vypracovali v Berlíne. „Koniec New Yorku, koniec Spojeným štátom. To ti vravím, Tom, akože sa volám Billy Colepough. Počkaj dáky týždeň a potom pchch… Ja ti za to ručím! Inžinier zaručene vysiela.“ Bláznivé historky pri poháriku sa nemajú brať vážne. Tom sa usmieval, až kým ich o tretej nadránom nevyhodili z baru. Keď sa však vyspal, skrsol mu v hlave plán. Gimpel sa medzitým presťahoval a pár dní čakal. Keď zistil, že sa nič nedeje, vybalil vysielačku a spojil sa s Berlínom. Býval uprostred najväčšieho mesta USA v hoteli Pensylvánia, v izbe číslo 1559. Najprv bol trochu neistý, ale čoskoro sa mu vrátila agilnosť. Úradníci FBI pokladali hlásenie Toma Warrena za vtip. Veď už bol koniec roku 1944, všetci vedeli, ako Nemci šprintujú pred Rusmi. No podľa tohto veterána sa mal po New Yorku potĺkať nemecký špión s kufrom peňazí a dákymi raketami a chcel vyhodiť Ameriku do vzduchu. To bol predsa jasný nezmysel! Všetci úradníci na svete majú súkromnú a úradnú mienku. Vyšetrujú aj nemožné klebety. Majú už také sklony… V prvom kole vyšetrovania z osobnej karty zistili, že William Colepough mal naozaj odjakživa nacistické sklony. Poslali za ním patrolu. V najhoršom prípade zažaluje Warrena za krivé obvinenie. Priznal sa však hneď pri prvom výsluchu. Do protokolu nadiktoval všetko, čo vedel. Hľadá sa agent 146 Vianoce sú v Amerike veľkým sviatkom. Preto sa chlapi z policajných oddielov netešili z poplachu, ktorý práve vyhlásili. Dokonca sa vraví, že to bol najväčší pohon na zločinca, aký usporiadala newyorská polícia počas druhej svetovej vojny. Všetkým jednotkám v štáte New York vyhlásili pohotovosť prvého stupňa. V meste nebolo hádam jedného hotela, ktorý by v tých dňoch neboli navštívili chlapi s kovovými odznakmi na retiazkach. „Hľadajte nemeckého agenta 146. Zdržiava sa na území New Yorku. Je 190 cm vysoký, má atletickú postavu a prešedivené vlasy. Po anglicky rozpráva ako každý Američan zo severu. Rád jedáva bifteky a pije whisky. Nenosí náprsnú tašku, peniaze má po vreckách. Keď platí, zvykne si drobné vysypať do horného vrecka na kabáte, kde sa nosieva vreckovka.“ Tento zvláštny znak bol pre Ericha alias Jacka Millera Gimpela, alias Edwarda Greena dôležitý. A osudný. Policajti sa rozbehli po reštauráciách, automatoch, zízali okolo snack-barov a kioskov, posedávali v herniach, spytovali sa v pokladniciach kín. Boli v každej staničnej železničnej budove. Prechádzali čakárňami v zubných ambulanciách… Gimpel akoby to všetko tušil. Z hotela sa presťahoval do bytu priateľa, Peruánca Paola Santinia, s ktorým sa spoznal v Lime už pred vojnou. Býval na Štyridsiatej ulici, na jedenástom poschodí. Podľa dispozícií, ktoré dostal z Berlína, spojil sa s agentom Canarisovej služby Brownom. Ten mu dal rady, ako sa zoznámiť s ľuďmi, ktorí by mohli niečo vedieť o projekte Manhattan. V pomerne krátkom čase sa dozvedel veľa zaujímavých záležitostí. Nemecký agent vysielal z Peruáncovho bytu správy o tréningu lietajúcej pevnosti B 29, neskoršie o Enola Gay, ktorá denne štartovala s mimoriadne veľkým nákladom z istého letiska v Arizone. Dodal pozoruhodnú správu o uzavretom priestore v štáte Tennesee, neďaleko Oak Ridce, a vyslovil pozoruhodný názor, že moderná šesťposchodová budova, čo tam nedávno postavili, skrýva atómový reaktor. Podľa programu dal Gimpel do juhoamerických novín kódovaný inzerát. Zasväteným signalizoval rozkaz: ihneď prísť do New Yorku a hlásiť sa na krycej adrese. Gimpel začal na Štedrý večer zostavovať správu svojmu šéfovi v Berlíne. Na Silvestra popoludní, keď sa už každý chystal na oslavu Nového roka, zišiel z 11. poschodia dolu. Zastal pri stánku. Vybral si troje amerických novín, v ktorých čakal odpoveď v inzertnej rubrike „voľné miesta“. Podľa svojho zvyku si rozopäl zimník a drobné pustil do horného vrecka. Noviny strčil do vrecka kabáta a pokračoval v chôdzi. Vedľa neho si akýsi chlap zapaľoval cigaretu. Zhasla mu zápalka. Iste posledná. Zlostne odhodil škatuľku a požiadal: „Nemáte, prosím, oheň?“ Gimpel mu pripálil. Ešte nestačil ani ohodiť obhorenú zápalku, keď sa k nim postavil tretí chlap, ktorý mu tichým, no autoritatívnym hlasom povedal: „Ste zatknutý. Poďte pokojne s nami, aby ste zbytočne na seba neupozorňovali. Vieme, že sa voláte Erich Gimpel, a vieme, kto ste.“ Rýchly súdny proces Billy sa stretol s Gimpelom na chodbe vo väzení Fort Jay neďaleko mesta Au Sable Forks v štáte New York. Usvedčujúci materiál sa našiel v byte Pabla Santaniho v kufri s dvojitým dnom. Vysoký predstaviteľ FBI informoval o prípade prezidenta Franklina Delana Roosevelta. Na jeho osobný príkaz urýchlene zvolali vojenský súd. Žalobca major Robert Carry prečítal obžalobu v prítomnosti generálneho prokurátora štátu New York. Proces trval sedem dní. Agent číslo146 mal dokázať súdu, plukovníkom Bulensovi a Grierovi, že nemal v úmysle pomôcť zničiť New York a zavliecť tým svetovú vojnu na americký kontinent. Predseda súdu plukovník Clinton Harrold prečítal rozsudok, v ktorom sa obžalovaný Erich Gimpel odsudzoval na trest smrti obesením. Williama Calepougha popravili, ale Gimplovi sa predsa len splnilo príslovie Do tretice všetko dobré. Podľa amerických zákonov majú právoplatný rozsudok smrti vykonať do 96 dní od jeho vyhlásenia. Gimpel nemal nádej, no stalo sa niečo neuveriteľné. Vo väzení Fort Jay sa rozšírila správa, že náhle zomrel Roosevelt. Gimpel sa na to opýtal dozorcu, ten mu to potvrdil a súčasne mu oznámil, že má ešte štyri týždne života. Lebo tak dlho trvá v USA štátny smútok a v tom čase sa nepopravuje. Gimpel si dal zavolať advokáta, ktorý podal žiadosť o milosť novému prezidentovi. Harry Truman jej vyhovel. Trest smrti zmenili na doživotie. Autor je publicista