Každá dedina má svoje obdobia, keď sa z nej strácajú ľudia a miznú nevedno kam. Akoby ich zo sveta zmietol dajaký živel, ktorý nemá zľutovanie. Iba náhodou sa potom dozvieš, že človek, s ktorým si sa často stretával na ulici, v obchode, pri pive alebo v kostole, zrazu už nie je medzi nami, že ho spopolnili alebo pochovali na cintoríne. V lepšom prípade bol odvezený do Domova dôchodcov v Stupave. Dnes sa to už nazýva Domov sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov – Kaštieľ. Strechu nad hlavou tu našli nielen prestarnutí spoluobčania, ktorí sa nedokážu o seba postarať a nedokáže tak urobiť ani ich najbližšia rodina, ale aj takí, ktorých postihla Alzheimerova choroba alebo iné dementné ochorenia. Sú to ľudia, ktorí sa už zmierili so svojím osudom, ale aj takí, čo veľmi ťažko znášajú pobyt za múrmi kaštieľa. Nečudo, veď ešte pred pár rokmi boli súčasťou rodiny i spoločnosti. Teraz ich táto rodina i spoločnosť odložili a starajú sa o nich cudzí ľudia. Taký je život.
Nemám našťastie nikoho z rodiny, kto by bol odkázaný na služby spoločnosti „Kaštieľ“, no vždy, keď sa veziem cez Stupavu, padnú mi oči na zrekonštruovaný a pekne upravený barokový kaštieľ, ktorého posledným majiteľom bol gróf Ľudovít Károly. Teraz patrí pod správu Bratislavského samosprávneho kraja. Zvonku je pekne upravený a vždy som mal chuť nahliadnuť aj do jeho vnútorných priestorov, aby som na vlastné oči videl, ako tam žijú naši „odložení“ spoluobčania. Myslím si, že by to mohlo súvisieť aj s témou – ako nám miznú ľudia zo života. Tí ľudia, ktorí už nikdy viac nebudú sedieť so svojou rodinou za sviatočným stolom. V pamäti sa mi vynorili postavy, na ktoré sa pamätám a ktoré sa mi zrazu stratili z očí. Žijú ešte, alebo už boli prerušené všetky nitky, ktoré ich spájali so životom? Vypomohol som si internetom. Bol som prekvapený, koľko aktuálnych informácií mi bolo poskytnutých na ich stránke. Čo ma zvlášť potešilo, boli fotografie mojich už „zabudnutých“ rodákov či tváre známych, s ktorými som sa stretával na rybačke alebo pri cestovaní vo vlaku. Potešilo ma, ako je o nich postarané, ako sa zabávajú, ako relaxujú a ako si tiež sami skrášľujú svoje prostredie. Okrem množstva kultúrnych a spoločenských akcii, primeraných ich veku a chorobe, zaujala ma informácia, že pre týchto „klientov Kaštieľa“ sa dvakrát do roka robí burza šatstva. Za symbolických 50 centov sa títo postihnutí „skrášľujú“, šatstvom, ktoré sem nanosili darcovia. Už teraz idem prevetrať svoj šatník.
Stojím na autobusovej zástavke na miestach, kde kedysi v jej blízkosti vraj stála vychýrená Stupavská krčma, v ktorej stupavskí mládenci prefackali Krištofa Veselého, lebo to prehnal so svojimi nárokmi na stupavské dievčatá. Krčma už neexistuje, no pieseň v jeho podaní nám ju stále pripomína. Na tejto zástavke, tak ako všade inde, sa až tak prísne nedodržuje zákon o zákaze fajčenia, takže sa pofajčuje len tak „na stojáka“ a keď príde autobus, čakajúci zahadzuje aj polovicu cigarety na zem. Okamžite k nej pristupuje asi tak 40-ročný „starec“, zdvihne zvyšok cigarety zo zeme a rozdrví ho do plechovky. Títo „starí“, opotrebovaní ľudia sa už tiež stratili zo života. Prepadli sa až na dno, z ktorého niet návratu. Ich osudom sa stalo večné odriekanie už vtedy, keď prvýkrát zdvihli zo zeme „špaka“, alebo prvýkrát otvorili popolnicu, aby z nej vydolovali kus chleba či nejakú handru. Bol to začiatok ich zbabraného života. Nikto nevie, kedy a ako skončia, no vyzerá to tak, že pre tých, čo sa dnes prehrabávajú v popolniciach a zberajú zo zeme „špaky“, bude v budúcnosti podobné zariadenie, ako je stupavský „Kaštieľ“ uzavreté. Kedysi bolo hanbou pre rodinu, ak tam odložila niekoho spomedzi seba. Dnes sa už takéto zaradenie stáva pre mnohých príliš prepychové a nedostupné.
