Stop vykonštruovaným aféram

V prvom ide o mediálne kruhy, od ktorých sa očakáva poodhaľovanie záhad tajných agentúr. Má to aj symbolické slovné súvislosti – za spravodajskú činnosť sa označuje činnosť novinárov i osobitných služieb. Navyše, v tejto oblasti dochádza k prelínaniu aj v inej rovine – investigatívnej žurnalistike. Napokon, sami novinári sa často stávajú objektom záujmu spravodajských služieb.

Politici a rozviedka

Druhým zdrojom sú politici. Kauzy spravodajských služieb medializujú spravidla v súlade so straníckymi záujmami a neraz sa nimi zastierajú iné problémy. Niekedy je výhodné hodiť zodpovednosť za politické aféry na krk tajomným agentom. Avšak i tieto služby disponujú citlivými informáciami, ktorých uverejnenie v načasovanom termíne môže spustiť politické aféry. Funkcionári politických strán sa niekedy dostanú do riadiacich funkcií v spravodajských službách a naopak – sú vysokí funkcionári špeciálnych služieb, ktorí po odchode zo zamestnania začínajú politickú kariéru. Bývalý prezident USA George Bush starší bol predtým riaditeľom CIA (zahraničnej rozviedky), exminister zahraničných veci NSR Klaus Kinkel bol riaditeľom Úradu na ochranu ústavy (kontrarozviedky) a ruský prezident Vladimir Putin slúžil v sovietskej rozviedke a neskôr sa stal riaditeľom ruskej kontrarozviedky.

Za prípad sui generis sa však dá považovať Jan Ruml, ktorý ako politický nominant nastúpil na vysokú riadiacu funkciu do spravodajskej služby a po pôsobení v rôznych funkciách na Ministerstve vnútra ČSFR a ČR sa znovu vrátil do vysokej politiky. Ruml sa v apríli 1990 stal riaditeľom Úradu na ochranu ústavy a demokracie, ktorý bol prvou novembrovou čs. kontrarozviedkou. V tomto úrade pracoval aj Ladislav Pittner. Rumlovo pôsobenie v tejto inštitúcii sa hodnotilo veľmi zle. Úrad začal dopĺňať o svojich príbuzných a známych, ktorí do služby priniesli kamarátov a tí opäť svojich priateľov. Tak spolu vytvorili jadro, ktoré zlikvidovalo každého, kto sa im zdal byť prekážkou v napĺňaní osobných ambícií. Po voľbách v júni 1990, keď sa Ruml neslávne angažoval v afére Bartončík, odišiel z tejto funkcie a stal sa námestníkom vtedajšieho ministra vnútra ČSFR Jána Langoša. To bolo v čase vydávania falošných lustračných osvedčení.

Spravodajské hry

Tretím zdrojom vytvárania afér okolo spravodajských služieb sú ony samotné. Ide spravidla o akcie, ktoré sa označujú ako spravodajské hry. Osobitné služby niekedy vypúšťajú informácie s cieľom vyvolať reakciu obdobných agentúr iných štátov. Výnimkou nie sú ani situácie, v ktorých pôsobia proti sebe v rámci jedného štátu. K tomuto fenoménu dochádza najčastejšie v prípade, ak nie sú presne vymedzené ich kompetencie a úlohy, no niekedy aj vtedy, ak sa využívajú v prospech rozdielnych politických strán či konkurujúcich si kruhov. Na Slovensku poznáme i problém tzv. paralelných spravodajských služieb, ktoré patrili po roku 1998 k obľúbeným témam tlačových konferencií L. Pittnera. Okrem toho, že sa nimi vyše dvoch rokov strašila verejnosť, sa však v tomto smere nič nedokázalo.

Ján Langoš, ktorý bol vo funkcii ministra vnútra ČSFR ako nominant KDH, tesne pred vypuknutím aféry požadoval, aby príslušníci Vojenskej spravodajskej služby spred roku 1989 v nej už nemohli slúžiť. Lustračný zákon sa pritom na príslušníkov vojenskej rozviedky, ktorá bola súčasťou armády a oficiálne patrila pod Spravodajskú správu Generálneho štábu, teda nebola súčasťou ŠtB, nevzťahoval. Väčšina politikov v zahraničí uznáva gentlemanskú dohodu, že činnosť zahraničných rozviedok vlastného štátu, pokiaľ sa nedopúšťajú trestnej činnosti, netreba vťahovať do vnútropolitických sporov.

Prečo človek so skúsenosťami v oblasti pôsobenia spravodajských služieb požaduje dnes čosi, čo nemá zákonné odôvodnenie? Langoš sám pripomenul, že aféra s falošnými, vyše desať rokov starými osvedčeniami prepukla v ČR práve teraz, lebo má českým politikom slúžiť ako dymová clona pred blížiacimi sa bezpečnostnými previerkami a voľbami. Zároveň však zasvätene hovorí, že aféru so stovkami agentov, ktorí po lustráciách zostali na Ministerstve obrany ČR, považuje len za špičku ľadovca.

Vyorávači brázdy

Ide tu zrejme o politické zámery, na čo možno poukázať slovami Vladimíra Palka (Sme, 3. 10. 2000): „Rok 1992 znamenal vyoranie rozhodujúcej brázdy v slovenskej spoločnosti. Samostatnú štátnosť signalizujúcu neblahé recidívy minulosti neprivítali ani mnohí z tých, čo si ju dávno predtým v srdci želali, ale spájali ju vždy s predstavou demokracie a európanstva… Dilema štátnosti a demokracie sa, našťastie, neskončila tak tragicky, ako v prípade vojnového slovenského štátu, ale dilema zotrváva.“

Je zaujímavé sledovať niť myšlienok tohto výroku bývalého námestníka riaditeľa Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby, ktorá musela v duchu zákonov brániť svojou spravodajskou činnosťou aj jednotu spoločného štátu. Zaráža na nich najmä to, že skoro desať rokov po vzniku samostatnej SR sa určité kruhy neustále usilujú podsúvať jej paralely s vojnovým slovenským štátom.

Všetko sa mení. Dnes sa už napríklad v ČR pripúšťa, že viaceré kroky v rokoch 1990 až 1992 boli unáhlené. V publikácii, ktorá vyšla vlani v Ústave medzinárodných vzťahov Ministerstva zahraničných vecí ČR, sa hodnotí útlm zbrojného priemyslu v ČSFR ako prehnaný a ekonomicky nezdôvodniteľný. Je len otázkou času, kedy sa dôkladnejšie zhodnotia aj kroky, ktoré sa v tom čase uskutočnili v silových rezortoch. Záver analýz nebude zrejme iný. Viaceré problémy, s ktorými sa v súčasnosti boria slovenské ozbrojené sily a polícia, majú pôvod práve v týchto rokoch. Podobne sa dá hodnotiť i vývoj spravodajských služieb, najmä Slovenskej informačnej služby, ktorá nie je síce ozbrojeným bezpečnostným zborom, no pôsobí vo sfére bezpečnosti štátu.

KDH v silových rezortoch

V tomto kontexte ide aj o širšiu tendenciu, ktorú badať v dlhodobom a sústredenom úsilí od vzniku KDH – etablovať sa v tzv. silových rezortoch. V činnosti tohto hnutia vidno výrazný záujem o angažovanie sa v bezpečnostnej politike. Ide o relatívne širokú, no vyprofilovanú, čitateľne orientovanú líniu. Aktivitami v tejto oblasti sa KDH môže vyrovnať len máloktorá strana. Jeho chybou však je, že väčšiu pozornosť ako analýze a prognózovaniu bezpečnostnej situácie na Slovensku a v regióne venuje vytváraniu rozličných káuz, útokom voči minulosti, systematickému rozdeľovaniu ľudí pôsobiacich v tejto sfére do dvoch kategórií a zámerom presadzovať v nej do riadiacich funkcií „svojich“ ľudí, bez ohľadu na ich odbornosť a kvality.

Predstavitelia KDH, prípadne jeho politickí nominanti, sa vo vláde vymenovanej po voľbách v roku 1998 ocitli na čele ministerstiev vnútra a spravodlivosti, i na poste štátneho tajomníka na ministerstve obrany. Ľudia blízki kresťanským demokratom obsadili riadiace funkcie aj v niektorých súčastiach SIS. Žiadna iná strana súčasnej vládnej koalície takúto pozíciu v bezpečnostných a obranných zložkách nezískala. Situácia sa však nezmenila k lepšiemu, skôr naopak. Demisia ministra vnútra L. Pittnera, ktorý sa medzičasom označil za predstaviteľa SDKÚ, a vymenovanie Ivana Šimka (SDKÚ) za jeho nástupcu spôsobili v koalícii napätie. Osobitne značnú politickú nevôľu predstaviteľov KDH, ktorých kandidátom bol práve Palko. Ten za ešte vážnejší problém ako otázku bývalých príslušníkov ŠtB považuje pôsobenie niekdajších komunistov v politike. Ako diskvalifikujúce pre nás hodnotí, že sa dnes nepovažuje za problém dokonca ani to, ak bol ktosi prominentným funkcionárom KSČ.

Kto je vydierateľnejší?

Čo sa dosiahne vytváraním neustáleho napätia v ozbrojených zložkách, opakovanými politicky motivovanými reorganizáciami, alebo novými pokusmi rozdeľovať ich príslušníkov na ľudí dvoch kategórií? Dnes sa už pomaly nevie, kto je podľa fundamentalistického hodnotenia predstaviteľov KDH nebezpečnejší. „Staré“ staré štruktúry alebo tie „nové“? Viacnásobná politická diskontinuita (po novembri 1989, rozdelení ČSFR a zmenách vlád) viedla k prerušeniu prirodzeného vývoja sociálnoprofesného zloženia ozbrojených zložiek. Najciteľnejšie z hľadiska fyzického i služobného veku v nich chýba najmä stredná generácia. Prečo sa neustále považujú za nespôsobilých služby mnohí ľudia, ktorí už skoro desať rokov venovali v neľahkých podmienkach svoje sily zaisťovaniu obrany a bezpečnosti nášho štátu, ktorí sa neraz v neprehľadných pomeroch borili s problémami? Tie sa nedajú vyretušovať poukazovaním na minulosť, lebo väčšina ich koreňov narástla až v poprevratových časoch.

Naozaj sú viac vydierateľní ľudia s „komunistickou“ minulosťou, ktorú fundamentálni kritici predchádzajúceho obdobia jedným dychom spájajú s ŠtB či KGB, alebo tí politici či vládni úradníci, čo sú namočení do rôznych privatizačných a korupčných škandálov súčasnosti? V novovytváraných bezpečnostných a obranných doktrínach, stratégiách, či iných dokumentoch sa síce spomínajú hrozby spojené s pôsobením spravodajských služieb cudzích štátov, no oveľa častejšie a rozsiahlejšie sa uvádzajú hrozby nevojenského charakteru, označované aj ako anticivilizačné javy. Tam sa zaraďuje najmä organizovaná zločinnosť, počítačová kriminalita, pašovanie drog, nelegálna migrácia a pod.

Situácia v tejto oblasti sa však ani na Slovensku nezmení tým, že sa upraví niekoľko slov v zákone o SIS, ale iba vtedy, ak sa začne vytvárať taký bezpečnostný systém, ktorý bude venovať primeranú pozornosť pôsobeniu proti anticivilizačným javom. A to za nás neurobí nik zo zahraničia. Ani NATO, ani EÚ, ani zahraničné investície.

Autor (1952) je nezávislý národnobezpečnostný expert

(Celkovo 4 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter