Stalinov kamarát z detstva – oceĽ verzus ideály

Medzi legendárne či skôr mýtické postavy sovietskeho revolučného panteónu patrí aj „tovarišč Kamo“. Nijako výraznejšie pritom historikov nezaujíma. Bol to typický idealista boja za „lepší zajtrajšok“. Jeho otec Aršak Ter-Petrosjan bol bohatým obchodníkom s hodvábom. Syn, Simon Aršakovič, sa narodil 15. (27.) mája 1882 a vyrastal v gruzínskom mestečku Gori. Na tej istej ulici býval aj chudobný obuvník Vyssarion Džugašvili, ktorý mal o tri roky staršieho syna Josifa. Keďže obaja otcovia sa venovali svojim záležitostiam, držali manželky i deti v typickom „kaukazskom rodinnom výchovnom napätí“, často sprevádzanom fyzickým násilím, chlapci uprednostňovali slobodu ulíc. V častých chlapčenských hrách a súbojoch obaja priatelia stáli na rovnakej strane – neraz sa mladší, no statnejší Simon zastával intelektuálnejšieho, no chorľavejšieho Josifa. Soso (gruzínska slovná hra s menom Josif) neskôr odišiel do seminára a Simon po rodinných tragédiách, keď skrachoval otcov podnik a zomrela matka, odchádza k tete do Tbilisi. Šokujúci útek z väzenia V škole v Gorito to Simonovi nešlo, stále provokoval a keď sa na náboženstve arogantne spýtal, či „Boh existuje, alebo sa to len tak trepe do vetra?“ bol, samozrejme, vylúčený. V komplikovaných podmienkach kaukazskej reality, rusko-gruzínskych vzťahov a ekonomickej neistoty sa mladí muži púšťali do revolučnej činnosti. Výnimkou neboli ani Soso, ktorý sa nechal oslovovať Koba podľa romantického hrdinu z knihy Alexandra Kazbekiho Otcovrah a Simon, ktorému dal Koba prezývku Kamo. Simon rozprával väčšinou gruzínsky, ruština mu príliš nešla. Ako kuriér mal na žiadosť Kobu odovzdať odkaz spoločným priateľom. Kamo lámavou ruštinou hovoril „Kakmo, peredať to…“, na čo Koba podráždene reagoval „Kakmo, Kamo, ty si celý Kamo!“, čo mu ako revolučný pseudonym zostalo do konca života. Začiatok jeho revolučnej činnosti spadá do roku 1901. Vtedy vstupuje do sociálnodemokratickej strany, robil kuriéra, organizoval typografie a sám distribuoval ilegálnu socialistickú literatúru v Tbilisi, Baku, Batumi, Kutaisi i rodnom Gori. V novembri 1903 uviazol v policajnej sieti. 17. septembra 1904 spravil niečo, čo urobí počas svojej kariéry revolucionára ešte niekoľko ráz – ušiel z väzenia nevídaným spôsobom. Počas prestávky na väzenskom dvore sa rozbehol k ohrade, preliezol ju a jednoducho ušiel. Ani ochrana ani nikto iný nezareagoval. Podobné kúsky, ktoré si nevedel nikto vysvetliť, budú pre Ter-Petrosiana charakteristické celý život. Po úspešnom úteku sa opäť zapojil do organizačnej práce – typografie, získavanie zbraní, výroba výbušnín. Počas bojov v Tbilisi v decembri revolučného 1905 roku bol ranený a opäť skončil za mrežami. Netrvalo však dlho a vynachádzavý Kamo Ter-Petrosjan využil, že úrady začali z väzenia prepúšťať neprávom zadržiavaných. Tam uvidel istého chlapíka menom Šaneašvili, ktorý sa mu tak trocha podobal. Po všakovakých prehováraniach presvedčil Kamo človeka, aby si s ním vymenil šaty. Ako to urobil, či zastrašoval, podplácal alebo vydieral sa presne nevie. Isté je, že sa opäť dostal vonku. Keď sa na podvod prišlo, Kamo bol už nezastihnuteľný. Hra o šialenca V roku 1906 bol vyslaný do zahraničia, aby pomáhal pre stranu kupovať zbrane. V tom čase sa v Petrohrade stretol s Leninom. V júli 1907 mal z Tbiliskej banky „ulúpiť“ asi štvrť milióna rubľov, na čom sa mal podieľať (buď priamo alebo organizačne) aj jeho priateľ z detstva Koba Džugašvili. Dostavník s peniazmi, ktorý prichádzal k banke, odstavili ručnými bombami, Kamo elegantne, v uniforme cárskeho dôstojníka zobral peniaze a ušiel do bezpečia. Potom musel opustiť Rusko. Počas príprav akcie v Berlíne Kama vydal provokatér nemeckej polícii. Tu si vypracoval kaukazský revolucionár svoju osobitú taktiku v simulovaní slabomyseľnosti, ktorú bude neskôr učiť súdruhov v ČeKe. Podarilo sa mu hrať debila tak, že mu uznávaní nemeckí psychiatri stanovili následnú diagnózu: „komplekcia – hystericko-neurotická, prechádzajúca do rozumovej strnulosti“. Asi dva roky ho vláčili po nemeckých klinikách. Samozrejme sa to kvalifikovalo ako nevídaný akt statočnosti. Po tom, čo sa po zadržaní nemeckými policajnými orgánmi začal správať zvláštne, pozvali na konzultáciu odborníkov. Tí ho odviedli na klinické pozorovanie. Po „Víťaznom Októbri“ vravel Gorkému ako vo väzení a na klinike neodpovedal na žiadne otázky, zobliekal sa donaha a celé dni nehybne stál úplne nahý v rohu svojej cely, náhle prepukal do záchvatov smiechu a potom sa hneď odmlčal. Lekári sa ho usilovali dostať do normálneho stavu tým, že mu robili všakovaké punkcie ihlami a dokonca aj žeravým železom. Aby bolo všetko hodnoverné, striedal normálny stav, keď sa choval ako úplne normálny s výbuchmi a záchvatmi, po ktorých upadal znova do letargie a absolútneho pokoja. Gorkij sa ho v roku 1920 pýtal, ako mohol také muky vydržať. Kamo mu so svojou typickou prostoduchosťou odpovedal: „Hm, ako to len povedať? Tak to muselo byť. Zachraňoval som sa ako sa dalo, lebo som to považoval za nevyhnutné, kvôli revolúcii.“ Keď Gorkij dobiedzal s typickou spisovateľskou zvedavosťou, Kamo trocha podráždene reagoval: „Čo mám povedať? Oni má štípu, bijú po nohách, šteklia a všetko na ten spôsob… Dá sa vari duša rukami nahmatať?“ A pokračoval typickou kaukazskou priamou a výstižnou prostorekosťou: „Jeden mi prikázal, aby som sa pozrel do zrkadla. A ja? Pozerám – v zrkadle nie je moja papuľa, ale niekto vyschnutý, zarastený, s divými očami a strapatou hlavou – škaredý! Dokonca strašný. S konským úškľabkom. Pomyslel som si: Možno som sa naozaj zbláznil? Bola to strašná minúta! Spamätal som sa však a napľul na zrkadlo. Hodili na seba pohľady, ako dvaja podvodníci, rozumieš? Myslím, že sa mi to zapáčilo – človek zabudol sám seba.“ V Leninových službách Ako sa Kamo sám vyjadroval, hral s lekármi hru, kto koho sveďjot s umá. Samozrejme, z Kama sa za takýto výkon stala legenda. Keď ho Nemci odovzdali ako psychicky chorého cárskej ochranke, dostal sa na Michajlovský (niekde Metechskij) zámok, kde boli väznení slabomyseľní a psychicky chorí väzni. Odtiaľ sa Kamovi podarilo ujsť až o rok. Sovietska propaganda robila neskôr zo „súdruha Kama“ legendu, ktorému pomohla prežiť myšlienka na revolúciu, na to, že je boľševik a podobne. Potichu sa však Gorkému vyznal: „Vieš, existuje také ruské slovo – zúrivosť, rozumieš? Nerozumel som, čo znamená zúrivosť. Ale vtedy pred doktormi, vtedy to bola zúrivosť, bol som zúrivý – teraz to viem. Zúrivosť – to je dobré slovo! Strašne sa mi páči!“ Vo väzení skúšal podobnú taktiku aj bývalý Stalinov a Beriov šéf rozviedky a zvláštnych operácii P. Sudoplatov: „Vedel som, že Špigeľglasa zlomili v Lefortovskej väznici. Vydržal hru len dva mesiace. Ja som si bral príklad z Kama (Ter-Petrosjana)… Ten vyvíjal pasívny odpor: robil sa, že upadol do stuporu (určitá tieseň pozorovaná pri určitých psychózach, ktorá sa prejavuje v úplnej nehybnosti, mlčanlivosti )… Ako hovoril mladým čekistom Kamo, najťažší okamih prichádza vtedy, keď robia chrbtovomozgovú punkciu, aby preskúmali reakcie pacienta na bolesť a tým ho zo stuporu dostali. Ak človek dokáže vydržať strašnú bolesť, každá komisia psychiatrov uzná, že pacient nemôže byť podrobený výsluchom alebo byť predvolaný pred súd.“ Keď Kamo ušiel v auguste roku 1911 z Michajlovského zámku, odišiel do Paríža. Spojil sa z Leninom a ten mu dal za úlohu organizovať prepravu revolučnej literatúry do Ruska. Kamo bol pre Lenina presne tým typom oddaného bojovníka, revolučného nadšenca, zlodeja a ak chceme aj teroristu, akého potreboval. Bolo by zaujímavé vidieť Ter-Petrosjana počas parížskej návštevy po otrasných skúsenostiach v nemeckých aj ruských väzniciach a psychiatriách, ako sedí v Leninovej obývacej izbe, lúska mandle a rozpráva mu o svojich „včerajších“ peripetiách. Iľjič ho počúval a bolo mu veľmi ľúto tohto neobyčajne smelého človeka, detsky naivného, s horúcim srdcom, ktorý bol pripravený na veľké činy. Aktívny v občianskej vojne Áno, Ter-Petrosjan bol zrejme čestným človekom, napriek tomu, čo robil. Neašpiroval na vysoké funkcie. Stačil mu rešpekt, tak dôležitý pre každého Kaukazca, druh činnosti, ktorý je mimo zákona, no ktorý možno prinesie osoh o niečo neskôr, a vodca, ktorého je hodno nasledovať. Po tom, čo sa v roku 1912 zdržiaval v Rusku, bol opäť zajatý, odsúdený na smrť, ktorú pri príležitosti osláv trojstoročnice dynastie Romanovových jeho veličenstvo zmenilo na 20 rokov žalára. Z Charkovskej väznice sa dostal až 6. marca 1917, keď sa Rusko zmietalo v revolučnom a vojnovom ošiali. V „pooktóbrovej dobe“ plnil rôzne dôverné úlohy. Jednou z nich bola kuriérska služba medzi Kaukazom a revolučným Petrohradom. Od decembra 1917 do januára 1918 sprostredkúval príkazy a korešpondenciu medzi Leninom a Stepanom Georgijevičom Šaumjanom, ktorého sovietsky vodca menoval za dočasného výnimočného ľudového komisára Kaukazu. Šaumjan (1878 – 1918) pôvodom z Tbilisi bol významným predstaviteľom socialistického hnutia na Kaukaze. Založil jeden z prvých marxistických krúžkov v Arménsku. V emigrácii pracoval s Leninom aj Plechanovom, v Rusku bol v úzkom kontakte s M. Schakaja, aj J. Džugašvilim-Stalinom, dozeral okrem iného na vydávanie novín v gruzínčine a arménčine. Šaumjan bol určitým súperom Kobu Džugašviliho na politickej scéne a existuje verzia, podľa ktorej mal Džugašvili zaviniť jeho uväznenie v roku 1909. V roku 1917 bol predsedom sovietu v Baku, ktorý držal moc v oblasti. Od začiatku roku 1918 vykonával Šaumjan funkciu predsedu Bakinského sovietu ľudových komisárov a zároveň aj ľudového komisára zahraničných vecí. „Bakinská komúna“ však dlho nevydržala. Po 93 dňoch padla. 26 jej členov zastrelili, keď ich zajali „pri pokuse o nalodenie do člna nepriateľskými Rusmi“, ako píše R. C. Tucker, odvolávajúc sa na knihu Richarda Pipesa Formation of the Soviet Union (vyšla v New Yorku v roku 1968) a na knihu Ronalda Grigora Sunyho The Baku Commune 1917 – 1918: Class and Nationality in the Russian Revolution (vyšla v Princetone v roku 1972). Medzi zabitými bol aj Stepan Šaumjan a ďalší významný kaukazský boľševik Aľjoša Džaparidze. Sovietske zdroje hovoria o 26 bakinských komisároch, ktorých zastrelili anglickí interventi v Zakaspickej oblasti v noci z 19. na 20. septembra. Tí sa vzápätí stali hrdinami boja proti bielogvardejskému hnutiu a zahraničnej intervencii, pomenúvali sa po nich ulice, školy, fabriky a pod. Počas občianskej vojny preukázal Kamo to, čo sa od neho očakávalo. Organizoval záškodnícke skupiny pod Kurskom a Orlom, potom v Tyle Denikina a na Južnom fronte. Neskôr v ťažkých podmienkach dodával zbrane a letáky na Severný Kaukaz. V januári 1920 bol uväznený v Tbilisi, kde sa sformovala boľševikom nepriateľská vláda. Asi o poldruha mesiaca bol vonku pod podmienkou, že do 24 hodín opustí krajinu. Odišiel do Baku, kde sa podieľal na ozbrojenom povstaní sovietov. Nečakaná smrť Neskôr odišiel do Moskvy, kde vstúpil na vojenskú akadémiu boľševických kádrov. Z tohto obdobia pochádza opis, ktorý poskytol Gorkij: „Mocný, silný človek s typickou kaukazskou tvárou a prísnym pohľadom mäkkých tmavých očí. Na sebe mal uniformu vojaka Červenej armády.“ Pre dôvtipného realistu, skúseného konšpirátora a diverzanta bolo štúdium namáhavou záležitosťou. Gorkij pokračuje: „Veľmi ťažko je rozumieť vede,“ hovoril rozhorčene a hladil ako nejakého nazlosteného psíka nejakú učebnicu. „Obrázkov je málo. Je potrebné do kníh dávať viac obrázkov, aby bolo hneď jasné, čo je to dislokácia. Vy viete, čo to je?“ Nevedel som, Kamo sa sucho usmial a povedal: „No vidíte!“ Nečakaná smrť revolučného hrdinu 14. 7. 1922, presne 133 po dobytí francúzskej Bastily, akoby sa zahrávala so symbolikou. Človek, ktorý sa počas svojho nepokojného života pozeral do očí smrti mnohokrát, vošiel v Tbilisi pod auto, ktorých v meste v tom čase bolo len niekoľko, na bicykli, ktorý mu daroval vtedy už zosnulý Jakov Sverdlov, jeden z najvýznamnejších mužov októbrových udalostí v Petrohrade a následných mesiacov udržiavania revolúcie. Aj tak končia vojaci revolúcie – vedia sa zachrániť v oceáne, no utopia sa v pohári vody. Autor je vysokoškolský učiteľ, pôsobí na Prešovskej univerzite