Banánová republika – to bol výstižný termín na označenie stredoamerických štátov, ktoré produkovali ovocie, a to bolo vo vlastníctve amerických koncernov. No a aby všetko išlo hladko, tak boli ich politické režimy úplne vlažné, skorumpované a nestabilné – v skutočnosti vlády nevládli, ale spravovali a keď sa skutočným vládcom nepozdávali, tak ich vymenili. No a menili sa aj podľa vnútorných sporov o korytá.
Viem, že Slovensko nemá dostatok potravín ani pre svojich obyvateľov, a nie aby vyvážalo (niečo sa však vyváža), ale to vládnutie!
Dospeli sme do stavu, kedy sa stupňuje boj o korytá. Zdá sa, že nejde tak ani o vlastníctvo stoličiek a menovky na uniforme či kancelárii, ale o to, čo s tým postom súvisí – bakšiš. Popri tom sa rozpútal aj záchranársky boj, ale nie medzi ozajstnými záchranármi, ale medzi tými, ktorí majú maslo na hlave. Domnievajú sa, že ak potopia spoludarebáka, tak sa im nič nestane, prípadne sa stane, ale iba umiernene.
Kresba: Ľubomír Kotrha
No keďže bojujú medzi sebou skupiny sudcov, prokurátorov, policajtov, ale aj politikov, tak to vyzerá naozaj ako v banánových republikách, no bez banánov.
Komu ešte možno veriť? Vyzerá to, že nikomu. Navyše tie primitívne obviňovania – oni sú zlodeji a my ich potrestáme (obojstranne), nikto nepredkladá dôkazy, postačujú mediálne nadávky. Svedčí to o bezradnosti vládnutia, ale aj opozičného variantu vládnutia. Nikde nič konštruktívne, stále iba kecy.
Ako z toho von? Nuž silný je názor vyslovený skvelým sociológom Z. Baumanom: zbytočne je hľadať odpoveď na otázku „čo urobiť?“, keď nepoznáme odpoveď na otázku „kto by to urobil?“. Ide o typický úkaz známy ako Augiášov chliev. Jasné je, že ho bolo treba vyčistiť, ale kto by to mal urobiť. V kráľovstve sa nenašiel nikto, až zvonka prišiel neúprosný silák Herakles a vyčistil chliev a nakoniec aj odstránil Augiáša. Bol však božím synom a viditeľne mal silné etické korene.
Zatiaľ sme svedkami besnenia politikov a zvláštneho správania policajtov, sudcov a prokurátorov. Vzájomné obviňovanie je kombinované s náhlymi akciami policajtov. Byť napríklad policajným prezidentom je nebezpečné, až životunebezpečné.
Slovenská republika je členom Európskej únie, no správa sa ako skorumpovaná organizácia vzájomne po sebe strieľajúcich gangstrov. Ako ešte môžu pôsobiť slovenské bezpečnostné zložky v rámci EÚ? Komu možno medzinárodne dôverovať? Akú prestíž majú členovia vlády v EÚ?
Kde sa to celé začalo? No predsa bezhlavou privatizáciou po novembri ´89. Pamätáme sa na miznutie podnikateľov, nachádzanie zavraždených v priehradách či pod lesíkmi. Čo sa vtedy vyšetrilo?
Pokračovanie bolo permanentné, po vytvorení samostatnej republiky sa vyskytli nové možnosti na reprivatizáciu, prípadne dodatočnú privatizáciu. Do toho vstúpili eurofondy, ktoré akosi nikto nevedel poriadne skontrolovať. Majetky a miliardy menili majiteľov, no a štát sa prizeral – jeho úradníci (aj ministri) asi z toho mali nejaký úžitok.
Teraz po dlhom čase sa začínajú trestať tí, ktorí boli nástrojmi neprístojností v poslednej dobe, no skutoční tvorcovia neplechy zostávajú v pokoji. Asi to tak musí byť. Veď povedané s Baumanom: kto by dal veci do poriadku? Dnešné vládnuce strany sa prezentovali pred voľbami ako protikorupčné, no ich aktivity okolo nákupov protiepidemických nástrojov smrdia doďaleka. No a to nehovorím o totálnej neschopnosti čokoľvek zorganizovať. Ak chcú skutočne Slovensku dobre, mali by odísť preč. Ale kto ich nahradí?
Právnici radi hovoria, že ak sa stala chyba, potrebné je vrátiť sa do stavu pred ňou. To by však znamenalo zrušiť súčasný stav, teda od základu nahradiť celý systém vládnutia – zrušiť vládu, parlament, politické strany, policajný zbor a celé vedenie súdnictva. To sa dá iba na papieri či v počítači. Kým nenastane veľká kataklizma, tak sa nič nemôže zásadne rekonštruovať.
Vláda si vytvorila skupinku (komisiu) na obnovenie dôvery vláde! Úplná fantázia, veď za dôveru vláde je predsa zodpovedný jej predseda! Takže ak bude chcieť komisia skutočne obnoviť dôveru vláde, tak musí súčasnej navrhnúť okamžitý odchod. Čo je dôvera vláde? No predsa poznanie, že ide o vládu kompetentnú vládnuť. V našom prípade však ide o totálne zlyhanie morálky a odbornosti celej vlády a jej parlamentného zázemia. Nemyslím si, že sa komisia zmôže na niečo iné, ako navrhnúť posilnenie mediálneho krytia vlády, teda vyššie finančné saturovanie médií a zrejme aj konkrétnych novinárov.
Médiá majú zásadný vplyv na vytváranie verejnej mienky. Ak sú orientované iba na materiálny profit, tak posúvajú – a posunuli – verejné vnímanie vecí týmto smerom. No to už je o morálke a tam je obrovský deficit spôsobený všetkými doterajšími vládami – niektoré dôsledky boli nechcené, iné boli vyvolané zámerne. Výsledok presne popísal Tonny Judt slovami: „Na dnešnom spôsobe života je čosi zásadne zlého. Po tridsať rokov činíme cnosť zo sledovania vlastných materiálnych záujmov; táto činnosť je vlastne to posledné, čo zostáva z nášho vedomia spoločného cieľa. Vieme, čo veci stoja, ale nemáme potuchy, akú majú hodnotu. pri posudzovaní súdnych rozhodnutí alebo zákonodarných aktov sa už nepýtame: je to dobré? je to férové? je to spravodlivé? je to správne? to bývali kľúčové politické otázky, hoci sa na ne neodpovedá práve ľahko. Musíme sa znovu naučiť si ich klásť.“
Takže kto zmení zlú cestu namiesto neustáleho opravovania výtlkov?