Dobrá atmosféra na vrchole
Na dohľad Štúrova sa vypína masív Pilíša. Pri ceste zo štúrovskej železničnej stanice výrazne zaplní váš južný obzor. Neprehliadnete ho. Hoci leží na maďarskej strane Dunaja, v dnešnej Krajine Maďarov, jeho zemské lôžko, jeho podstata je výrazne slovenská. „Plešaté“ temeno vysoké 750 metrov je orámované šiestimi pôvodne slovenskými dedinami. Keď píšem slovenské, tak aj myslím slovenské. Pred sto rokmi pri sčítaní ľudu, ktoré organizoval uhorský štát (jednoznačne v maďarských jazykových rukách) všetky okolité dediny mali najmenej 95% slovenského obyvateľstva.
S určitým nadsadením a určite so značnou dávkou pravdivosti možno považovať Pleš – Pilíš za jeden z mýtických vrchov Slovenstva. Podobne ako Kriváň, Kráľová hoľa, Sitno, Zobor a viaceré iné. Slováci v Maďarsku žijúci v spomínaných dedinách, ale aj v širšom okolí si to určite myslia. Výstup na Pilíš ukotvili v presvedčení, že „naši predkovia dlhé stáročia žili v osadách pod vrchom Pilíš, ktorý sa pôvodne nazýval Pleš a ktorý je najvýraznejším symbolom tu žijúcich Slovákov. Určujúcim prvkom ich živobytia bolo drevo, ktoré nachádzali v pilíšskych horách. Namáhavú prácu neraz na krátky čas prerušili práve na vrchole Pilíša. Obedňajšie chvíle oddychu pri spoločnom ohni využili nielen na opekanie slaniny, ale aj na kus reči, na upevňovanie priateľstva“.
Organizátormi tohtoročného výstupu na vrchol Pilíša boli Slovenská samospráva v Mlynkoch v spolupráci so Združením a regionálnym kultúrnym strediskom pilíšskych Slovákov. Pozvánka na „tradičnú pešiu túru Pilíšanov“ niesla podtitul: Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva. Pokračovali: „Cieľom podujatia je jednak vzdať poctu pamiatke našich predkov, jednak zažiť súdržnosť a prispieť k zomknutiu síl ľudí dobrej vôle a sme presvedčení, že piata spoločná pešia túra na vrchol Pilíša opäť poskytne vhodnú príležitosť na prehlbovanie priateľstva medzi jej účastníkmi a zároveň i medzi našimi národmi a národnosťami.“
Mám rád Pilíšanov a nepotrebujem na to ani zákon o registrovanom partnerstve či dokonca manželský zväzok. Nielen preto, že aj ja žijem na pravom brehu Dunaja v Petržalke. Objavil som tunajších „zahraničných“ Slovákov až v mojom zrelom veku a ak mi je v tejto súvislosti niečo ľúto, tak fakt, že do Pilíša medzi tamojších Slovákov a všetkých ľudí dobrej vôle nechodím už aspoň 50 rokov. Na moje šťastie som nechýbal doteraz ani na jedinom výstupe. A tak som spoznal mnohých Mlynčanov, Santovčanov a Čívanov. Stretávam sa aj s ľuďmi z Kestúca, Hute, Pilíšskej Čáby, Tardoša či mnohých iných podpilíšskych a okolitých obcí. A nehovorím o Senváclavčanoch. Pri nich som totiž v svojom hodnotení predpojatý horšie ako sudcovia Ústavného súdu. Prečo? Lebo na otázku odkiaľ som, odpovedám zo Senváclavu. Jednoducho som Pilíšan voľbou.
Prejdem k podstate. V nedeľu 26. mája 2013 sme sa od deviatej zhromažďovali v miestnostiach a na dvore nového Domu pilíšskych Slovákov v Mlynkoch. Áno, je to slávny slovenský dom. Z pôvodného Slovákov vyhnal miestny starosta a za prispenia obidvoch vlád ho v októbri 2012 s veľkou slávou po piatich rokoch otvorili samotní premiéri. Dvojjazyčné hostiteľky sa poriadne obracali pri príprave občerstvenia. Okrem domácich postupne prichádzali aj cezpoľní účastníci. Výrazná bola účasť zo Slovenska, Za mikrobus štúrovských matičiarov, plný autobus, ktorý zorganizoval Klub dôchodcov z Hornej Vsi pri Kremnici na čele s pani Valikou Salayovou. Títo neprišli s prázdnymi rukami. Pilíšskemu slovenskému združeniu priniesli slovenské knihy pre deti a väčších, vlastivedné materiály o Kremnici a okolí. Samozrejme, prichádzali ďalší a ďalší a stávali sa spolutvorcami vynikajúcej spevnej a hudobnej atmosféry v novom Slovenskom dome.
Niečo po pol desiatej sa pohol pomerne mohutný viacstup Mlynkami, popri „starom“ Slovenskom dome a kostole. Oproti sa vracali veriaci. Zo slovenskej omše, ktorá býva raz do mesiaca. Ešte kúsok k cintorínu. V minulosti boli mnohé náhrobné nápisy v slovenčine. Dnes sa zomiera v maďarčine. Prechádzame na lesnú cestičku a začal sa výstup. Za chrbtom príjemný pohľad na panorámu Mlyniek. Priamo pred našimi očami sa vypínal zalesnený a bralnatý svah nášho cieľového bodu – bájneho Pleša. Najprv strmšie lesom, potom miernejšie serpentínami, ale stále nahor. Na niektorých miestach sa odkrýva panoráma obcí a kraja pod nami. Slovenský Santov, nemecký Verešvár (aspoň pred 100 rokmi). Nad obcami lesy na svahoch Budínskych vrchov a za nimi skrytá Budapešť. Všetko vo vzdialenosti do 15 kilometrov. Zhliadli sme aj stužku Dunaja na hornom konci maďarského hlavného mesta. Z ďalšieho výhľadového miesta orientujeme zrak na západ až severozápad. Slovenská obec Čív, tušený Kestúc, priemyselný Dorog vedľa Ostrihomu a opäť Dunaj. Tentokrát aj so slovenským brehom povyše Štúrova.
Ešte niekoľko sto metrov priamo do vrchu a sme v cieli. Čistinka s vyschnutým stromčekom, ktorý sme zasadili pred štyrmi rokmi. Lipka sa nevzdáva, pri koreni sa tlačí na svet pár zelených ratoliestok. Skoro symbolicky ako Slováci v Maďarsku. Začína „prehlbovanie“ priateľstva. Rozhovory, klobásky, fotografovanie, čapované pivo, zvítavanie po roku, úsmevy, pálenô, neskôr aj tanec. A tak dokola. Z materskej krajiny zavítal bývalý slovenský veľvyslanec v Maďarsku Juraj Migaš, jeden z iniciátorov chodníkov priateľstva na Pilíš. Potešenie z jeho prítomnosti vyjadril veľký potlesk. Zhromažďujeme sa pri „náhradnom“ strome priateľstva vedľa pôvodného bojujúceho o zelený život. Igor Furdík, šéf Úradu pre spoluprácu so zahraničnými Slovákmi pripína stužky v národných slovenských i maďarských farbách. Pani Marta Demjénová organizátorka z Mlyniek vyjadrí potešenie z tohtoročného výstupu a poďakuje všetkým. V improvizovanej slávnosti znejú slová, piesne, slovenská báseň recitovaná Paľkom, harmonika, ozembuch. Svoju radosť a uspokojenie vyznali domáci, diplomati, Hornovešťania, Štúrovčania, každý, kto chcel.
Pre cezpoľných je pomaly čas návratu. K „civilizácii“ je to pešo najmenej poldruha hodiny. Rozchádzame sa s novým poznaním, že piaty ročník spoločných pilíšskych chodníkov mal značnú odozvu aj na Slovensku. Kiež to pokračuje. Všetci dúfame, že v ďalších rokoch Slovensko a Slováci sa budú v hojných počtoch stretávať so Slovákmi v Maďarsku a všetkými Pilíšanmi bez ohľadu na národnosť. Nielen na Pilíši. Všade tam, kde žijú ľudia.
Exveľvyslanec Juraj Migaš, vpravo, s organizátormi.
Moji priatelia, v pozadí bývalé raketové silá.
Organizátorka Marta Demjénová reční.
Furdík „stužkuje“.
Chvíle pohody na vrchole.
Vrcholové zhromaždenie, vpredu pôvodný stromček priateľstva.
Aj takéto pohľady sa otvárajú z vrcholu.
