Na svet som prišiel 17. mája 1925 vo Svätom Jure neďaleko Bratislavy v malom domčeku medzi vinohradmi. Narodili sme sa dvaja. Boli sme dvojičky. Môj braček Janko zomrel po dvoch dňoch. Boli sme chudobní, ale mali sme v rodine nesmierne bohatstvo lásky. Keď som sa narodil, môj otec zasadil na dvore orech, ktorý pred pár rokmi začal akosi chátrať. Tak ako aj ja. Vravia mi, že sa stále usmievam, no čo iné mi už ostáva? Môj pradedo, ktorý sa zúčastnil Hurbanovského povstania, sa vraj ešte aj po smrti v truhle usmieval… *** V šiestej ľudovej ma učil spisovateľ Peter Jilemnický. Dal nám napísať slohovú úlohu, o čom vraj kto chce. Ja som vtedy napísal sám o sebe, ako som sa vydal na cestu po mori na člnku a ako som stroskotal a potom žil na pustom ostrove, ako som si tam postavil domček a našiel som tam veľký poklad – truhlu so zlatými dukátmi. Jilemnický celú moju slohovú úlohu prečítal pred triedou a povedal, že bude zo mňa iste raz cestovateľ alebo spisovateľ. Celá trieda sa smiala a ja som sa hanbil. Učiteľ Jilemnický prišiel ku mne, pohladkal ma po hlave a povedal: Pekne si to napísal – usmial sa na mňa a ja doteraz vidím jeho úsmev. Neskôr ako gymnazista som mal vynikajúcich profesorov: Felix, Brtáň, Pažitka. No v Jure som sa zoznámil so spisovateľom Františkom Hečkom a s jeho bratmi Blahoslavom a Víťazoslavom. Neskôr som sa spriatelil s Paľom Bunčákom, Rudom Fábrym, s profesormi Mikulášom Bakošom a Igorom Hrušovským. Všetci chodievali k nám do pivnice na víno a hovorilo sa nielen o literatúre, ale aj o politike. Bolo to pre mňa všetko veľmi poučné, aj keď som mnohému vtedy ešte nerozumel. Veľký vplyv mal na mňa piarista páter Jožko Horvátik. On mi dal čítať knižky Janka Silana, Andreja Žarnova, ale aj Rilkeho a Jesenina. *** Ešte ako chlapec som si vymýšľal slová a pospevoval si ich na vlastné melódie. Veľmi som túžil mať husle alebo klavír. Môj otec dostal od piaristov sochu svätého Jána z ebenového dreva, ktorú dal kominárovi za husle, na ktorých som sa učil hrať. Nikdy som sa nestal virtuózom, ale veľmi som po tom túžil, aby som ním raz bol. Verše som začal písať ako gymnazista pod vplyvom nadrealistov, ktorí mi podarovali knižky, keď k nám chodili na víno. Keď som ako sextán ukázal svoje prvotiny profesorovi Brtáňovi, pokrútil hlavou, usmial sa a povedal mi, aby som ešte viac čítal klasikov poézie a všímal si, čo a ako píšu. Napokon dodal: Musíš objaviť sám seba v sebe. Vtedy som tomu nerozumel, ale rozmýšľal som o tom. Kým moji rovesníci v Trnave mali Spolok svätého Vojtecha a časopisy, kde zverejňovali svoje verše, my v Bratislave sme si verše iba jeden druhému čítali, ale inak nič. Prvú vec som mal ako septimán uverejnenú v Smrekovom Eláne, ale to bola recenzia o prečítanej knihe. Prvé básne som mal uverejnené v Lukáčovej Tvorbe a ako vysokoškolák v Kultúrnom živote, kde nám profesor Mráz ako mladým autorom dal k dispozícii dve strany. *** Chcel som byť profesorom alebo redaktorom. No po maturite moja mama chcela mať zo mňa výpravcu. Tri dni som bol na svätojurskej stanici adjutantom s červenou čapicou, ktorá mi bola veľká a padala mi na oči. Nemáš somárske uši ako ja a poťahal sa za uši, preto ti padá šiltovka na oči, povedal mi starší výpravca, ktorý býval často pod parou. Na tretí deň som do práce neprišiel. Nesplnil sa sen mojej mamy, ktorá to myslela dobre, lebo mi vravela, že si nebudem musieť celý život kupovať šaty a že všetci si ma budú vážiť ako výpravcu. V tom čase chodieval k nám Mikuláš Zemaník, ktorý pracoval v Slovenskom filme. Zavolal ma k sebe a predstavil ma Vladovi Bahnovi, ktorý ma prijal za svojho asistenta a sľúbil mi, že keď otvoria v Prahe Vysokú filmovú školu, tak ma tam pošlú študovať scenáristiku. No prv vraj aby som sa zapísal na Filozofickú fakultu v Bratislave, a že potom budem môcť prestúpiť. Zapísal som sa na vysokú školu v Bratislave, ale do Prahy som nešiel, lebo profesor Bakoš, s ktorým som sa už predtým poznal, ma zavolal a ponúkol mi miesto tlačového tajomníka v Slovenskej akadémii s tým, že môžem chodiť aj na prednášky. V Slovenskej akadémii som sa zoznámil s mnohými významnými ľuďmi, na ktorých si dodnes spomínam. Profesor Bakoš si všímal moje recenzie o výstavách, ktoré som zverejňoval po novinách. Jedného dňa si ma zavolal a povedal mi, že ma menuje za tajomníka Umeleckej besedy slovenskej, ktorej bol on predsedom. Miesto som prijal. Tu som sa zoznámil s ďalšími umelcami. Vtedy pri budove bola Bláhova záhrada, lebo celý pozemok mal v prenájme hoteliér Bláha. Ja som vtedy dal návrh, aby sa Bláhova záhrada premenovala na Záhradu umelcov. Tak sa aj stalo. Ten pán Bláha bol veľký dobráčisko. Dal mi taký lístok, že ja a mnou privedení hostia majú konzumáciu zadarmo. To som mal vtedy kamarátov, najmä mladých výtvarníkov. No čo, všetko je to za nami. Mnohí z nich už nežijú. Jedného dňa prišiel za mnou Paľo Bunčák, ktorý robil v redakcii Pravdy a vravel mi, že on ide učiť na univerzitu a nepôjde za tajomníka na Zväz spisovateľov a že sa dohodol s Bakošom, že ja môžem ísť na Zväz spisovateľov za tajomníka k Dominikovi Tatarkovi. Tak sa aj stalo. Bol som vyše roka organizačným tajomníkom na Zväze spisovateľov. Predsedom bol Poničan, a potom Mišo Chorváth. Neskôr prišiel za druhého tajomníka Vlado Mináč. Keď som odišiel učiť na gymnázium do Svätého Jura, na moje miesto nastúpil Ctibor Štítnický. *** Zdá sa mi, že aj kedysi bolo veľa nespokojnosti ako aj teraz, ale radostnejšie sa žilo. Závidelo sa rovnako ako teraz. Ohováralo sa tak isto ako dnes, ale život bol dráždivejší a – zdá sa mi – aj krajší. Možno preto, že som bol mladý. Spomeniem aspoň pár príhod. Spisovatelia sa kedysi stretali v kaviarni Štefánka. Tu som sa aj ja zoznámil so Smrekom, Lukáčom, Ondrejovom a ďalšími. Jedno ráno, keď som sedel pri stole so Smrekom, prišiel rozjarený Ondrejov a vraví nám. Predstavte si, Bacílek sa zaujíma, ako sa má Milo Urban. Špitzer ho informoval, že mrzne a nemá na uhlie. A Bacílek dal príkaz dodať Milovi Urbanovi dva nákladiaky uhlia. Po týždni sa Bacílek vyzvedal, ako sa má Urban. A Špitzer mu povedal, že mrzne. Ako? Veď som mu poslal uhlie. Áno, odvetil Špitzer, ale keď sa dozvedeli občania, kto mu to uhlie poslal, tak mu vytĺkli všetky okná. Bacílek na to s úsmevom povedal: Vidíš, aspoň vieme, kde máme hľadať triedneho nepriateľa. Všetci sme sa tomu zasmiali. Zväz spisovateľov bol vtedy v Redute. Tu bol aj Klub, kde sa stretali spisovatelia, herci i výtvarníci, hoci výtvarníci mali svoj klub v Umeleckej besede a herci oproti Hviezdoslavovmu divadlu vedľa Malých františkánov. Raz prišiel Ďuro Špitzer čosi za Tatarkom. Tatarka kdesi odbehol a on sa dal so mnou do reči a začal prezerať moju agendu. Zrazu sa akosi podozrivo uškrnul a vraví: Ty nemáš politickú polgárku? Ako si mohol dať súhlas Milovi Urbanovi, aby mu vyšiel v NDR Živý bič? Bol som ticho a skrčil som hlavu medzi plecia. Pekne mu teraz hneď napíš, že s tým nesúhlasíme, povedal mi a odišiel. Tatarka sa len smial, keď som mu to vravel. Vrchnosť musíš poslúchnuť, Gustík. Pekne to len napíš. Chcel som namietať, ale som poslúchol. List som napísal a podal Tatarkovi. Máš kópiu, – spýtal sa ma. Pravdaže. Opečiatkuj list aj kópiu a kópiu založ. Potom vzal originál do ruky, zapálil si cigaretu a list spálil. Vlk je sýty a baran celý, povedal a obidvaja sme sa začali smiať. Prešli dva mesiace a na príkaz strany sa zišli na aktíve spisovatelia komunisti. Hlavný prejav o línii strany v literatúre mal Šefránek, ktorý po referáte odišiel a schôdzu viedol Špitzer. Po prestávke začal takto. Súdruh Bacílek vám odkazuje, aby ste vyzvali Mila Urbana, aby napísal román o Slovenskom národnom povstaní. Tento spisovateľ napísal román so sociálnou tematikou Živý bič, keď sme my mnohí o socializme ani nesnívali. Pozrel som sa na Tatarku a usmiali sme sa. Večer som s Ľudom Ondrejovom vošiel do klubu. Špitzer sedel sám pri stolíku, tak sme si k nemu prisadli. Pripomenul som mu, čo mi pred dvoma mesiacmi prikázal. A on sa potmehúdsky usmial a vraví mi, povedal som ti, že nemáš politickú polgárku? A ja som mu odvetil: Ja som ten list vtedy neposlal. Dominik ho spálil a kópiu som založil. Vtedy ma Špitzer potľapkal po pleci a povedal, máš politickú polgárku. A hneď potom mi povedal svoj epigram: Všetko je len do času, vládne démon súhlasu… Potom sa objavil Mňačko a ten zase povedal takýto epigram: Urazili Bžocha, že má kožu z hrocha. Bžoch bol v tom čase chýrny literárny kritik. Jedného dňa priniesol Elo Šándor na Zväz svoj nový rukopis. Na obálke bolo napísané Elo Šándor: Somár. Vlado Mináč v dobrej nálade pod názov napísal: Autobiografia. Ja som potom zaniesol rukopis Elovi Šándorovi. Ponúkol ma myjavskou slivovicou. Potom si prečítal, čo tam napísal Mináč, a zasmial sa. Povedz tomu somárovi, že to som o ňom napísal. *** Chodievali sme často do Prahy a spoločne sa všeličo dobré aj plnilo. V roku 1949 bolo na Dobříši politické školenie, kam aj mňa vyslali. Asi preto, že Tatarkovi a Mináčovi sa nechcelo ísť. Na tomto školení bol starosta Ján Drda. Zo Slovenska som tam bol ja ako pracovník Zväzu, tak som sa stal podstarostom. Drda vycestoval kdesi za hranice a ja som musel viesť školenie. Veľké prekvapenie. Školenie navštívil minister Kopecký. Prihovoril sa prítomným a na záver dodal: Vážení súdruhovia, nemyslite si, že keď ste inžinieri ľudských duší, že pre vás neplatí to leninské „učiť sa, učiť sa, učiť sa“. Po veľkom potlesku som sa mu poďakoval a dodal som: Ja by som chcel doplniť súdruha Lenina – netreba sa učiť, ale vedieť, vedieť, vedieť… Nastalo hrobové ticho. To som si teda dal – v duchu som si pomyslel. Pozrel som sa na Kopeckého a on sa na mňa usmial a zatlieskal. No a po ňom začali všetci tlieskať. Potom, keď sme pomaly schádzali dolu z tribúny, minister Kopecký ma priateľsky potľapkal po pleci a povedal: Ja viem dobre, ako si to myslel, súdruh. A potom mi stisol ruku. *** Učil som len rok a pol, ale bolo to najkrajšie obdobie môjho pôsobenia. Nepovažoval som to za zamestnanie, ale za povolanie. Bol som triedny v dvoch triedach – v sexte a v oktáve. Moji žiaci sa stretajú a na ich stretnutiach sa cítim opäť mladý. Mnohí mi píšu a spomínajú si na mňa v dobrom. Byť učiteľom je najvznešenejšie povolanie. Bolo to socialistické školstvo, ale učitelia boli normálni. Učili preto, aby naučili, aby vzbudili záujem u žiakov o to, čo im prednášajú. Dnes je to všetko, žiaľ, akosi naopak. Iste nie všade, ale je viac nedostatkov ako predností. Podľa mňa zdravie, vzdelanie a kultúra sú základné piliere pre budúcnosť aj nášho národa. *** Mám pekné spomienky na vojenčinu. Tu som sa zoznámil so spisovateľom Pavlom Kohoutom a s Arnoštom Lustigom, s ktorým sme zostali doteraz priatelia. Spomínam si na jedno jeho venovanie, ktoré mi napísal do svojej knihy: Když chceš něco lepšího číst, tak si to napíš sám, ty vole… Arnošt. Taký bol a taký zostal milý Arnošt Lustig aj dnes. Stále je plný humoru. Na vojenčine som bol druhý rok šéfredaktorom divízneho časopisu Bojovník v Karlových Varoch. Vtedy práve umrel Stalin. Na pietnom stretnutí všetci boli smutní. Ja som sa aj s Lustigom smial, lebo predtým povedal oplzlý vtip. Čo sa smejete? Oslovil nás veliteľ Šádek. Ty, ukázal na mňa prstom, budeš predsedom štábnej organizácie strany a ty, ukázal na Lustiga pôjdeš do redakcie Československého vojaka a obidvoch vás smiech prejde. Rozkaz. Zvolali sme obidvaja naraz. No o dva mesiace sme odišli do civilu. *** Po vojenčine som už nešiel učiť, lebo ma môj profesor Igor Hrušovský zavolal a uviedol do funkcie za ústredného tajomníka pre literatúru, umenie, psychológiu a pedagogiku do Spoločnosti pre šírenie politických a vedeckých poznatkov. Potom som bol redaktorom Predvoja, šéfredaktorom Protifašistického bojovníka, kultúrnym redaktorom v Živote, tlačovým poradcom ministra kultúry, riaditeľom vydavateľstva Pallas a šéfredaktorom mesačníka Nová cesta. Keď ma vylúčili z KSS, odišiel som na tvorivú dovolenku, a potom do dôchodku. Bol som z toho smutný a mal som strach, lebo ma začali sledovať. Napokon aj moju dcéru vylúčili z ašpirantúry. Všetko to prebolelo. S Mirom Válkom sme chceli založiť stranu veriacich komunistov. Keď som to raz vravel pánu Pittnerovi, on mi s úsmevom povedal, že on nebol komunistom. A ja som mu tiež s úsmevom odvetil: Veď vás by sme ani do tej strany neprijali. To je pekná spomienka, povedal mi na rozlúčku pán Pittner, keď ešte nebol v žiadnych funkciách. Spomínam si, ako sme za všeličo museli bojovať, robiť aj kadejaké úskoky a hľadať bočné cestičky, aby sme mnohým ľuďom pomohli. To bolo vtedy, keď som bol Válkovým poradcom. Smutno mi je na duši, keď si zaspomínam na tých, čo už nie sú medzi nami. Jeden z ministrov po nežnej revolúcii, keď mi škrtol komisiou odsúhlasenú finančnú pomoc na vydanie knižiek a ja som ho navštívil a povedal som mu, že Válek by to neurobil ani nepriateľovi a že som dosť starý a môžem umrieť, on mi vtedy ironicky povedal, ty tak ľahko neumrieš, a zasmial sa. Ja som mu pohotovo odpovedal. Máš pravdu, ja umriem, až pomrú všetci moji nepriatelia. A on na to: Ale ja nie som tvoj nepriateľ. Máš smolu, ale zatiaľ umierajú moji priatelia, povedal som mu a odišiel som. Prešiel rok a už nebol ministrom. Celý život som musel o všetko tvrdo bojovať. Ani neviem, kde sa vo mne berie toľko energie. Moja nebohá mamička mi raz povedala: Synček môj, maj hlavu plnú dobrých myšlienok a dušu plnú energie múdrej lásky. A prekonáš všetky ťažkosti, s ktorými sa budeš stretať v živote na každom kroku až do smrti. A mala pravdu. *** Prvá básnická zbierka mi vyšla dosť neskoro. Mal som už tridsaťosem rokov. V rukopise som mal veľa básní a nebyť Mira Válka, ktorý ma povzbudil, aby som to dal dokopy, tak ani neviem, či by som bol vydal v roku 1963 Slnko vinohradov, ktoré mi ilustroval Ľubo Kellenberger z Modry. Verše som venoval svojmu vínorodému rodnému kraju. A hneď o rok mi Slovenský spisovateľ vydal ďalšiu zbierku Prsty milencov. O tri roky mi vyšla vo vydavateľstve Epocha zbierka veršov Tráva zvoní po polnoci s obsahom proti kultu osobnosti. V roku 1969 vo vydavateľstve Smena mi vyšla knižka Bohoslužba za lásku. Potom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ mi vyšli tieto zbierky: Tvoj zlatý vek, Zázraky v objímaní, Buď mojou láskou, Nesmrteľnosť šťastia, Hviezdy neumierajú, Rúny, A opäť slnko, Z môjho mlčania. V Tatrane mi vyšla malá zbieročka Vlnobitie v kameňoch v roku 1974. V mojom vydavateľstve Ars stigmy som vydal tieto zbierky: Modlitby hriešnika, Katarzia, Spev duše, Panychída za živých, Živí v pamäti srdca, Ozveny z ateliéru a Ohnivý kruh ozvena ticha. Vo vydavateľstve Odkaz mi vyšla zbierka Fragmenty. Kedysi dávno som napísal aj knižku pre deti Malý Janko vymýšľanko a v Mladých letách mi vyšiel preklad Čukovského – Veselý telefón. Z prekladov by som mohol spomenúť ešte niektorých ruských autorov, ktorých knihy som preložil a vyšli mi v Našom vojsku v Prahe – Furmanov, Medvedev, Pervencev atď. V Smene som vydal preklad Jakuba Kolasa Nežiadajte radosť v roku 1969. Z taliančiny som preložil Nositeľa Nobelovej ceny Giosue Carducciho Čas slnka a búrok (výber z veršov vyšiel v Tatrane 1985). V Tatrane mi vyšiel aj výber z veršov Giacoma Leopardiho Bolesť svetla. Preklad získal Cenu Jána Hollého v roku 1971. Vo svojom vydavateľstve som vydal preklad veršov Michelangela Buonarrotiho Útrapy v hľadaní a kompletnú básnickú tvorbu Leopardiho pod názvom Bolesť svetla a svetlo bolesti. Pred nedávnom som vydal juvenílie tohoto veľkého talianskeho romantika európskeho formátu Vrúcne prosbičky detskej dušičky. Mám pripravených do tlače niekoľko rukopisov. Tri zbierky veršov Nočné etudy, Znovuzrodenie, Dlane plné smútku, Po strnisku (epigramy), Čas bez bolesti (sci-fi poviedky) a množstvo textov pesničiek. Dokonca aj v taliančine a češtine. Bol som operovaný na obidve oči a píšem pomocou holandskej svietiacej lupy. Dokončievam svoje spomienky. *** Navštívil som veľa krajín a miest. Najďalej som bol v Rio de Janeiro v Brazílii na svetovom festivale populárnej hudby. Inak som Bol niekoľkokrát v Moskve, Leningrade, vo Varšave, v Budapešti, Belehrade, Záhrebe, v Ľubľane, Bukurešti a Sofii. Bol som aj na Jalte, aj v Aténach, v Ríme, Amsterdame, Kodani, Štokholme, Taškente, Samarkande. Navštívil som niekoľkokrát Berlín, Drážďany a Frankfurt, a bol som aj v Litve vo Vilniuse. Možno som aj nejaké mestá vynechal, kam som chodil na dovolenku v Slovinsku a v Taliansku. Veľmi dobre som sa cítil vo Švédsku v meste Helsinborg, kde som mohol aj emigrovať, ponúkli mi veľký krásny pozemok na stavbu domu a chceli, aby som tam vydával časopis pre vysťahovalcov. Ale som si to rozmyslel. Vtedy sa za mňa zaručili istí ľudia, že sa vrátim, a keby som tam bol zostal, boli by ich pozatvárali. Mal som ponuku aj do Kanady, aj do Mníchova. Ale emigrovať? To nie. Ja sa držím porekadla: Všade dobre, doma najlepšie. Myslím po psychickej stránke. *** Svojim zosnulým priateľom som venoval dve knižky sonetov: Panychída za živých a Živí v pamäti srdca. Tých sonetov je vyše dvesto. Z mojej knihy spomienok sa čitateľ dozvie kadejaké klebietky o mnohých spisovateľoch a umelcoch. Poznal som sa veľmi dobre a priatelil som sa napríklad so Smrekom, s Lukáčom, Plávkom, Kostrom, Ondrejovom, Móricom, Horovom, Mňačkom, Zúbkom, Tatarkom, Válkom, Stachom, Matuškom, Mináčom a s mnohými ďalšími, aj s hercami a výtvarníkmi. Priatelil som sa s Jánom Mudrochom, Fabinim, Kostkom, so Záborským a s Micom Hubom atď., ale aj so Zorou Kolínskou a s Karolom Duchoňom, ktorý spieval moje piesne. Osobne som sa dobre poznal so Suchoňom a s Cikkerom i s dirigentom Lacom Slovákom. *** Ako vojak som prišiel na zjazd spisovateľov do Bratislavy. Predsedom bol v tom čase František Hečko. V diskusii vystúpil Ďuro Špitzer a požiadal prítomných, aby vylúčili zo Zväzu Emila Boleslava Lukáča, ktorý do zväzovej prihlášky napísal, že súhlasí so svetovým názorom marxizmu-leninizmu, ale bude sa ho snažiť spájať vo svojom živote i v tvorbe s kresťanským humanizmom. Súdruhovia, povedal, veď to je, ako keby chcel spojiť oheň s vodou. Potom sa do diskusie prihlásil básnik Pavol Gašparovič Hlbina, katolícky kňaz, ktorý dostal akúsi mierovú cenu. Pán, súdruh Špricer, pardon, Špicel, prepáčte mi to mladý pán Špitzer, ale vy nemáte pravdu, keď máme vyobcovať z nášho zväzu brata Lukáča za to, že chce spájať oheň s vodou a že to sa nedá? Prosím vás pekne, keď sa kedysi múdro spojil oheň s vodou, tak vznikol parný stroj a išlo to rýchlejšie dopredu. V sále zaburácal potlesk. Hečko vyhlásil prestávku. Ja som odišiel s Bunčákom do Štefánky a už sme sa späť nevrátili. Večer v klube sme sa dozvedeli, že aj tak napokon Lukáča zo Zväzu vylúčili. Prešli roky a pomery sa trochu zmenili. Lukáča prijali späť do zväzu a dostal titul zaslúžilý umelec. Spomenul ešte jednu veselú príhodu. Básnik Ján Kostra sa prišiel sťažovať, že mu bývalá manželka odcudzila kufor s rukopismi. Bol som práve na Zväze, keď niekto priniesol ten kufor predsedovi Plávkovi. Plávka kufor otvoril a nič v ňom nebolo, bol celkom prázdny. Plávka bol vždy plný humoru. Tak aj teraz, keď prišiel Kostra za ním, vraví mu: Ufru, ufru, máš ty, Jano, hovno v kufru. Kostra sa vtedy nahneval, ale o chvíľu sa začali spolu smiať a všetci traja sme šli do klubu na pohárik. *** Paľo Horov raz povedal, že národ, ktorý si neváži básnikov, prestáva byť národom. A mal pravdu. Spoločnosť, v ktorej sa zamieňajú duchovné hodnoty za politiku a zábavné programy plné stupidity a urážok, keď politici vystupujú v televízii ako herci a s humorom sa zaliečajú publiku, z televízie sa vyradili chvíle poézie a niet ani pôvodných inscenácií, na školách sa študenti nevedú k tomu, aby mali radi verše, aby si vážili poéziu, tak to je zle a to ma trápi. Skutoční básnici sú v pravom slova zmysle proroci a duchovní vodcovia humanizmu, lásky a krásy a každá báseň je vlastne v tomto zmysle modlitba. Neviem, čím to je, ale kedysi, v niektorých denníkoch bola vždy na prvej strane nejaká báseň. Poézia zjemňuje dušu človeka. Niekde v mozgu našej spoločnosti nastal skrat. Do popredia sa posúvajú lži a zábava. Za všetkým sa vidia len peniaze. Napokon náklady literárnych časopisov sú také nízke, až to bolí. Prežívame obdobie hmotárstva. Mrzí ma ešte aj to, že niet ako kedysi dosť pekných populárnych piesní, melódií a poetických textov. Je to akýsi duchovný pád, ktorý prežíva spoločnosť, v ktorej sa duchovné hodnoty odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Ja ale verím, že sa to zmení k lepšiemu. Túžby ľudí po kráse a láske sú stále mocným živým magnetom a energiou múdrosti, v ktorej sila slova zmení situáciu u nás a vo svete a poézia sa opäť stane slnkom v živote ľudí. *** Najhoršie je, že dobre nevidím. Môj priateľ, básnik z Izraela Pavel Schwarz, ktorý má osemdesiatpäť rokov, mi povedal, že je rád, keď sa ráno zobudí a niečo ho bolí, lebo keby ho nič nebolelo, bol by mŕtvy. Prežil som vlani klinickú smrť. Videl som sa v striebornom brnení, ležal som v sarkofágu a zrazu som sa rozplynul. Rozprával som sa so Stvoriteľom, počul som jeho hlas a bol to vlastne môj hlas medzi množstvom malých svetiel, nemal som krídla, ale lietal som medzi tými svetielkami a všade vôkol mňa zaznievala nádherná hudba. Bol to fantastický pocit preliať sa do Nekonečna, byť ničím a všetkým zároveň. Lekári mi vraveli, že som vraj niečo rečnil nejakou zvláštnou rečou, vraj asi po aramejsky. Všetko je napokon možné – aj to nemožné. Svoje pocity som vložil do veršov v dvoch knižkách: Nočné etudy a Znovuzrodenie. To je všetko. *** Kdesi v hĺbke duši mám takú predstavu, že by som chcel napísať libreto k opere o svätom Gorazdovi, ktorý v duchovnom význame našich dejín bol viac ako Svätopluk, ktorý mu dal vraj vypichnúť oči a v okovách ho poslal do zajatia Germánom. Mám ešte jednu túžbu. Chcel by som napísať ďalšie libreto o Chatamovi Soferovi, o tom múdrom rabínovi, ktorý istý čas žil aj vo Svätom Jure. Na libreto tejto opery som už aj vymyslel názov – Vášnivá láska k múdrosti. Autor je spisovateľ
