Po februári 1945 v oslobodených Košiciach založil Ladislav Novomeský denník Národná obroda ako nadstranícke, nepartajné noviny ľavicového zamerania. Nebolo to bez istého prekvapenia pre zasvätených ľudí. Každý vedel, že Novomeský je komunista a nie akýkoľvek. Za prvej československej republiky bol redaktorom slovenskej komunistickej tlače (v Prahe). Aj vonkajšie okolnosti akoby neboli v súzvuku s týmto jeho počinom. V košických uliciach bolo vidno, že mesto bolo oslobodené sovietskou, t. j. stalinskou armádou. Na fotografiách z rokovaní Stalin – Beneš sa síce Stalin na Beneša usmieval, ale z moskovského exilu sa vracali komunisti odchovaní stalinskými dogmami a praktikami a dalo sa očakávať, že v KSČ bude mať navrch moskovské a nie londýnske krídlo. V Sovietskom zväze samozrejme nebola nadstranícka tlač, ale r. 1945 komunistické strany mimo ZSSR ešte nemuseli mať na chlp rovnaký program ako sovietski komunisti. Veril snáď Novomeský v možnosť „budovania československého socializmu“? To samozrejme neviem. Získavať slovom, nie kyjakom Novomeský ako komunistický intelektuál žil za prvej československej republiky v Prahe, kde sa nežilo v uzavretých, izolovaných partajných bunkách. To až ŠTB naučila ľudí na verejnosti, v podnikoch mlčať a hovoriť len v súkromí, v bytoch. Predtým sa politizovalo v kaviarňach, vinárňach, krčmách. Typická pražská „hospoda“ mala na uličnej stene pripevnené tabuľky s názvami organizácií, ktoré v nej schôdzovali, napr. „rychta Obce baráčníků“ alebo 27. organizácia Strany tej a tej. Novomeský chodieval do kaviarní, kde vedľa neho sedeli svetovo rozhľadení ľavicoví intelektuáli českí, nemeckí, židovskí, strihnutí aj Moskvou aj Západom, koľko hláv, toľko názorov. Novomeský vedel, že takýchto ľudí, ktorí v istom zmysle boli spojencami, nepresvedčí rigidná, dogmatická stranícka tlač. Na opačnom póle mal pred sebou vtedajšie nadstranícke Lidové noviny, ktoré úspešne získavali čitateľov vo všeobecnosti „pre Hrad“ (Masaryka), nie pre konkrétnu vládnu stranu. V ľavicovom tábore vtedy takéto noviny neboli. Povaha Stalinisti tvrdili, že komunisti „jsou lidé zvláštního ražení“ a myslím, že mali pravdu. Bolo treba mať zvláštnu povahu, takú slepo – cirkevnícku, lebo veriť v Boha a byť cirkevníkom nie je to isté (všetky cirkvi majú dogmy). A potom taký človek musel byť aj bezohľadný, nesmel mať láskavý vzťah k ľuďom. Novomeský taký vzťah mal, ináč by asi nemohol byť básnikom. Po februári vtedajší minister informácií a člen politbyra ÚV KSČ Václav Kopecký Národnú obrodu zlikvidoval. V novom systéme tlače už bolo miesto len pre stranícku tlač, tlač, v ktorej „vedúcu úlohu“ mala KSČ. Bolo príznačné pre tú dobu, že to urobil práve Václav Kopecký, hoci to mohol urobiť ktokoľvek. Pri jednej slávnostnej večeri roku 1968 ma posadili k Františkovi Pláničkovi, slávnemu brankárovi slávnej SK Slavie Praha v čase prvej československej republiky. Plánička mi rozprával, že detstvo prežili spolu s Kopeckým ako potomci chudobných rodičov v Prahe na Letnej pri každodennom futbale, často len s handrovou loptou. Poznali sa teda naozaj veľmi dobre a takéto väzby z mladosti pretrvávajú do vysokého veku. Po februári 1948 komunisti začali pohon na Pláničku, že prisluhoval buržoáznym majiteľom Slavie. Životným snom Pláničkovej dcéry bolo stať sa lekárkou. No ťažko bolo dcére „prisluhovača buržoázie“ dostať sa na vysokú školu. Vtedy sa Plánička rozhodol, že pôjde za „Vaškom“. Už sa nepamätám, čo mi vtedy Plánička povedal, či Kopecký odmietol pomôcť alebo či ho vôbec neprijal. „Teraz je už vydatá, má dve deti, životný sen je definitívne preč,“ skončil Plánička svoje rozprávanie. Novomeský bol povahový protiklad. Všeobecne sa vie, že keď v Prahe otravovali najslávnejšieho českého dirigenta Václava Talicha pre jeho pôsobenie za Protektorátu, Novomeský ho pozval do Bratislavy, kde sa Talich stal zakladateľom Slovenskej filharmónie. Mňa Novomeský poznal povrchne z Národnej obrody (1945 – 48), potom sme sa 20 rokov nevideli, bol zavretý a po prepustení z väzenia ostal v Prahe. Roku 1969 ako šéfredaktor Výberu som bol predvolaný „na koberec“ na predsedníctvo ÚV KSS, začínala sa „normalizácia pomerov v tlači“. Tam som sa po prvý raz po rokoch opäť videl s Novomeským, ktorý bol vtedy istý čas členom predsedníctva. Pozdravili sme sa, ale o nič som ho nežiadal, vedeli sme už, že táto „partia“ s Brežnevom je prehratá. A predsa – keď videl, že môže pomôcť aspoň pre tú chvíľu, bez váhania pomohol aj takému vzdialenému človekovi, ako som bol pre neho ja. Peniaze Dôležitou zložkou vydávania novín je ich financovanie. Národná obroda vychádzala prvý rok ako orgán Slovenskej národnej rady, čiže bola financovaná zo zdrojov štátneho rozpočtu. Situácia sa zmenila po voľbách 1946. Vzťahy medzi Demokratickou a Komunistickou stranou sa priostrili a demokrati odmietli vydávať Obrodu ďalej ako spoločný orgán. Novomeský nebol ekonóm a zháňať peniaze iste nepatrilo medzi jeho koníčky. No mal asi svoj novinársky sen, lebo tento svoj údel niesol statočne a vytrvalo. Idea nadstraníckych novín pretrvávala. Novomeský zrejme nebol sám, kto mal „nemoskovské“ predstavy o poslaní tlače. Pamätám sa, že nám pomohli riaditelia znárodnených odvetví priemyslu dosadení do funkcií komunistickou stranou. Od povstania do februára 1948 vládla v slovenskom politickom živote parita, t. j. funkcie si delili komunisti a demokrati napoly. A táto komunistická polovička vo vrcholných hospodárskych funkciách bola zrejme Novomeského spojencom. Naša redakcia nebola nijako lacná. Novomeský robil komunistické Zvesti v Prahe sám. Z vlastných skúseností vedel, že „moderné európske“ noviny sa dajú robiť len s redakciou patrične obsadenou kvalifikovanými odborníkmi. V hospodárskej rubrike Národnej obrody sme pracovali traja poslucháči Vysokej školy obchodnej. To vtedy asi nemalo obdobu v celej strednej Európe. Šéf zelenáčov Boli sme pravdaže v tom roku 1945 zelenáči. Raz som mal službu v tlačiarni pri zalamovaní novín, keď sa ukázalo, že treba narýchlo zaplniť ešte asi 10-riadkovú voľnú plochu. V tú chvíľu agentúra vydala správu, že v Bulharsku sa ktosi vyslovil proti znárodneniu. A tak som to tam v časovej tvŕdzi a bez rozmyslu „pichol“. Boli sme mladí elévi, mali sme za sebou povstanie, vyhrali sme vojnu, bol čas „začať žiť“, mysleli sme si. Na druhý deň ráno telefonoval šéfredaktor Novomeský a pýtal si mňa. Do redakcie nechodil (bol povereníkom školstva), bol v pravidelnom styku s výkonným šéfredaktorom Jánom Trachtom, nás niekedy pozval k sebe do bytu. Normálnym prívetivým hlasom mi vysvetlil, že aj keď máme v redakcii na všeličo rozdielne názory, nie sme celkom bez programu, bez zásad. Hrozne ma to mrzelo a vyžaloval som sa Trachtovi, ako som bol „pokarhaný“. Trachta, známy svojským humorom, ma čičíkal: „Nič si z toho nerob, on len chcel vedieť, či tvoj program nie je náhodou „hore – dole, jedno s druhým, dve na tri“. Po februári 1948 som zažil iný režim, keď pre nejakú chybu bola spustená „stranícka mašinéria“ a padali hlavy, svet bol plný nepriateľov. Roku 1990 sme boli s Jánom Trachtom pri zakladaní Národnej obrody číslo dve. Ani tam by s nami nebol Novomeský celkom spokojný. Ale veď žijeme už v inom storočí. Autor je novinár
