Potrebuje vôbec Slovensko právne upraviť spolužitie osôb rovnakého pohlavia? Právo vo všeobecnosti vzniká vtedy, keď sa v spoločnosti vytvorí presvedčenie, že existuje určitá skupina spoločenských vzťahov, ktoré je potrebné právom regulovať. Vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia nemožno chápať ako absolútne nóvum. Môžeme však konštatovať, že pohľad spoločnosti na otázku homosexuality sa v posledných dvoch desaťročiach zmenil. Súvisí to predovšetkým s tým, že Svetová zdravotnícka organizácia v roku 1992 vyčiarkla homosexualitu zo zoznamu chorôb. Rovnako významné je aj to, že po roku 1989 sa intenzívnejšie dostávame do styku s kultúrou krajín západnej Európy, ktoré v deväťdesiatych rokoch prijali zákony o spolužití ľudí rovnakého pohlavia. Zmluva na všetko nestačí V poslednom období sa ponímanie homosexuality v spoločnosti zásadne mení, čo vyvoláva spoločenskú potrebu upraviť tieto otázky formou zákona. Na túto spoločenskú potrebu sa v roku 2001 pokúsili reagovať predkladatelia návrhu zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia. Skupina poslancov NR SR na čele s Milanom Ištvánom vychádzala najmä z toho, že homosexuálne páry žijú v rovnakých ekonomických podmienkach ako heterosexuálne páry, a majú teda rovnaké citové, ale aj ekonomické dôvody na právnu úpravu svojho vzťahu. Predkladatelia navrhovali vytvoriť pre homosexuálne páry osobitný inštitút životného partnerstva ako právnu úpravu týkajúcu sa výlučne zväzkov osôb rovnakého pohlavia, ktorý by paralelne existoval popri tradičnom manželstve. Hoci návrh zákona priznával homosexuálnym párom práva a povinnosti priznávané heterosexuálnym manželstvám, treba zdôrazniť, že ich nijakým spôsobom neoprávňoval na adopciu detí alebo umelé oplodnenie. V rámci úpravy vzájomných vzťahov životných partnerov počítal návrh so zavedením vzájomnej vyživovacej povinnosti, čo v konečnom dôsledku odbremeňuje štát. Životný partner na účely dedenia zo zákona by mal rovnaké postavenie ako manžel. Návrh vylučoval súbežnú existenciu manželstva a životného partnerstva. Po predložení návrhu často zaznieval argument odporcov, že na úpravu vzájomných vzťahov možno využiť jestvujúce súkromnoprávne zmluvy. Tie v mnohých prípadoch nestačia pokryť všetky oblasti súkromného života v dostatočnom rozsahu. Navyše vzťahy vyplývajúce z kogentných noriem alebo noriem verejného práva nie je možné meniť dohodou. Okrem pravidelne pertraktovaných otázok, ako je dedenie alebo nahliadanie do zdravotníckej dokumentácie, existuje celý rad ďaleko závažnejších problémov, ktoré je potrebné upraviť zákonom. Partnerstvo ako manželstvo Z hľadiska bežného života partnerov majú zásadný význam otázky súvisiace s hmotným zabezpečením osôb prípade choroby, úmrtia partnera alebo pracovnej neschopnosti. Podľa zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, majú nárok na jednorazové odškodnenie. Táto suma môže predstavovať až milión korún. Životný partner nemá nárok na vdovský alebo vdovecký dôchodok, ošetrovné, ktoré sa poskytuje poistencovi, ktorý opatruje chorého manžela, chorú manželku, chorého rodiča alebo chorého rodiča manžela (manželky). Zákon nepozná vzájomnú vyživovaciu povinnosť životných partnerov a inštitút bezpodielového spoluvlastníctva sa tiež vzťahuje iba na manželov; nie je možné dohodnúť ho nijakou zmluvou. Podobne nie je možné znížiť si základ dane o nezdaniteľné časti základu dane, ako je to v prípade manžela alebo manželky. Preto predložený návrh obsahoval aj zmeny vyše 30 ďalších právnych predpisov v tých oblastiach, ktoré nie je možné podľa platného práva upraviť zmluvou. To je len niekoľko príkladov životných situácií, ktoré súčasná právna úprava nereguluje. Ľudia rovnakého pohlavia, ktorí žijú v spoločnej domácnosti, sú takýmto spôsobom oproti manželom znevýhodnení napriek tomu, že rovnako platia odvody a dane. Na druhej strane treba povedať, že životné partnerstvo plní v podstate rovnaké funkcie ako manželstvo s výnimkou výchovy detí. V oboch prípadoch ide harmonické a trvalé životné spoločenstvo dvoch osôb. Ak sa teda odporcovia zákona o životnom partnerstve domnievajú, že nie je potrebná osobitná právna úprava vzájomného spolužitia homosexuálnych partnerov, prečo potom akceptujú potrebu regulovať právom vzájomné vzťahy medzi manželmi? Životné partnerstvo osôb rovnakého pohlavia sa pritom spoločenským významom ani funkciou, ktorú reálne plní, nelíši od bezdetného manželstva. Prví boli Severania Nikto by si pritom nedovolil tvrdiť, že manželstvo, ktorého obsahom je len poskytovanie vzájomnej pomoci a opory či prejavovanie spolupatričnosti a náklonnosti, je bezúčelné. Pritom ustanovenia zákona o rodine sa vzťahujú na manželov bez ohľadu na to, či vychovávajú deti, alebo nie. Analogicky možno argumentovať v prospech prijatia zákona o životnom partnerstve osôb rovnakého pohlavia. Právna úprava životných partnerstiev dvoch osôb rovnakého pohlavia sa v zahraničí realizuje v troch formách: faktické spolužitie – vzájomné práva a povinnosti partnerov vznikajú uplynutím stanovenej doby spolužitia (spravidla bez ohľadu na pohlavie partnerov); registrované partnerstvá – osobitný právny inštitút, ktorý predstavuje štátom uznané spolužitie partnerov rovnakého pohlavia alebo bez ohľadu na pohlavie, z ktorého vyplývajú podobné alebo rovnaké práva ako v prípade manželstva; manželstvá – manželstvá homosexuálnych párov sú rovnocenné manželstvám heterosexuálnych partnerov vrátane možnosti výchovy detí. Faktické spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia bolo v Holandsku uznané už v roku 1979. Prvou krajnou na svete, ktorá v roku 1989 uzákonila tzv. registrované partnerstvá homosexuálov bolo Dánsko. Nasledovali ďalšie krajiny severnej Európy: Nórsko (1993), Švédsko (1994) a Island (1994). Ako príklad môže slúžiť francúzska právna úprava. Tá pozná dva právne inštitúty, ktoré môžu využiť homosexuálne páry. Najnižší stupeň ochrany predstavuje konkubinát, ktorý je vo francúzskom občianskom zákonníku definovaný v článku 515 ako „faktické spoločenstvo dvoch osôb odlišného alebo rovnakého pohlavia žijúcich v páre, charakterizované spoločným životom stabilného a trvalého charakteru“. V roku 1999 vláda Lionela Jospina schválila legislatívnu úpravu inštitútu občianskeho paktu solidarity (Pacte civile de solidarité, PACS), ktorý môžu využiť homosexuálne aj heterosexuálne páry. PACS má charakter zmluvy, ktorú môže uzavrieť dvojica ľudí bez ohľadu na pohlavie. Typický program socialistov Osobám rovnakého pohlavia umožňujú uzatvárať manželstvo rovnocenné manželstvám heterosexuálnych párov vrátane možnosti adopcie detí tri štáty súčasnej Európskej únie. Ako prvý štát na svete povolilo uzatváranie manželstiev osôb rovnakého pohlavia v roku 2001 Holandsko. Návrh zákona presadila vláda vtedajšieho premiéra Wima Koka, predsedu ľavicovej Strany práce. Proti sa postavili iba kresťanskí demokrati. Druhým takým štátom EÚ je Belgicko. Podobne ako v Holandsku, schváliť zákon umožnila neúčasť kresťanských demokratov vo vláde. Zákon, ktorý bol spoločným projektom vládnych liberálov a socialistov a nadobudol účinnosť 1. 6. 2003 pôvodne umožňoval uzatváranie manželstiev iba občanom tých štátov, ktoré uznávajú homosexuálne manželstvá. V novej právnej úprave účinnej od roku 2004 už takéto obmedzenie nie je. V roku 2005 presadila nová socialistická vláda premiéra Zapatera manželstvá osôb rovnakého pohlavia aj v Španielsku, a to aj napriek tomu, že až 95 percent Španielov sa hlási ku katolíckej viere. Podľa prieskumu Centra pre sociologické výskumy z júna 2004 zákon podporovali až dve tretiny Španielov. Z mimoeurópskych štátov legalizovala manželstvo dvoch osôb rovnakého pohlavia Kanada a potom v roku 2006 aj Juhoafrická republika. V roku 2004 priznal homosexuálom právo uzatvárať manželstvá aj Najvyšší súdny dvor štátu Massechusetts. Životné partnerstvo pre všetkých S otázkou registrovaných partnerstiev a manželstiev homosexuálnych párov súvisí aj možnosť adopcie detí. Španielsko, Belgicko, Holandsko a Veľká Británia to umožňujú detí aj homosexuálnym párom. Dánsko, Nórsko, Nemecko a Francúzsko im umožňuje adoptovať biologické dieťa životného partnera. Právna regulácia spolužitia osôb rovnakého pohlavia v krajinách Európskej únie ponúka možné modely legislatívnej úpravy v podmienkach Slovenskej republiky. Prvý krok k zrovnoprávneniu homosexuálnych párov by mohol predstavovať právny inštitút životného partnerstva. V zahraničí môžu registrované partnerstvá využívať len dvojice rovnakého pohlavia alebo aj dvojice rovnakého pohlavia aj heterosexuálne páry. Na Slovensku majú obe alternatívy svoje plusy aj mínusy. Inštitút životných partnerstiev, ktorý by sa vzťahoval na homosexuálne aj na heterosexuálne páry, by mohol byť na Slovensku ľahšie priechodný a akceptovateľný a navyše by takéto riešenie umožnilo právne upraviť aj súčasné spolužitie nezosobášených heterosexuálnych dvojíc, ktoré z rôznych dôvodov nechcú uzavrieť manželstvo. Heterosexuálne páry by však boli oproti osobám rovnakého pohlavia znovu zvýhodnené, lebo by mohli na úpravu svojich vzťahov využiť o jeden právny inštitút viac (manželstvo). Osobitná právna úprava, ktorá by sa vzťahovala iba na homosexuálne páry, by zrejme viac vyhovovala homosexuálom, pretože prijatie takéhoto zákona by predstavovalo výraznejší prejav akceptácie homosexuálnych párov zo strany majoritnej spoločnosti. Životní partneri by tak mali analogické práva a povinnosti ako v prípade manželov a životné partnerstvo by sa stalo inštitútom rovnocenným manželstvu. Zo systematického hľadiska by bolo namieste, keby boli životné partnerstvá upravené v samostatnej časti zákona o rodine. V budúcnosti, v prípade, že rodinné právo bude súčasťou rekodifikovaného občianskeho zákonníka, by bolo správne zahrnúť inštitút životných partnerstiev priamo do Občianskeho zákonníka. Deti nie sú v ohrození Požiadavku zaoberať sa adopciou detí dosiaľ nenastolili ani predstavitelia homosexuálov, ale v budúcnosti bude potrebné riešiť aj túto problematiku. V tomto prípade ide skôr o problém psychologický a sociologický ako právny. Je nespochybniteľné, že pre dieťa je lepšie, ak vyrastá v usporiadanej homosexuálnej rodine ako v rozvrátenom heterosexuálnom manželstve, kde napríklad otec-alkoholik terorizuje celú rodinu. Rovnako sa dnes javí ako neopodstatnená obava o zdravý psychický vývoj dieťaťa z dôvodu sexuálnej orientácie rodičov. Z vedeckých výskumov vyplýva, že sexuálna orientácia je vrodená a nemožno ju ovplyvniť výchovou. Problematický však môže byť postoj majoritnej spoločnosti k deťom vychovávaným v homosexuálnej rodine, prameniaci z latentnej aj manifestovanej homofóbie. Inými slovami, je to práve heterosexuálna konzervatívna časť spoločnosti, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť zdravý a harmonický psychický a sociálny vývoj dieťaťa vychovávaného v homosexuálnom zväzku. Je absurdné používať argument, že riešenie otázok spolužitia homosexuálov je marginálny problém. Homosexuáli budú predsa vždy tvoriť menšinu. Treba si však uvedomiť, že demokracia je vláda limitovanej väčšiny, a nie tyrania alebo diktatúra väčšiny. Znamená to, že v demokratickej spoločnosti je väčšina obmedzená právami menšiny. Inými slovami, väčšina je pri prijímaní rozhodnutí povinná brať ohľad na potreby menšiny. Ignorancia vlastných občanov Prečo je väčšina pri prijímaní rozhodnutí povinná brať ohľad na potreby menšiny? Pretože štát vzniká z vôle občanov, ktorí sa dobrovoľne vzdávajú časti svojej osobnej slobody v jeho prospech, aby pre nich zabezpečoval ochranu tých záujmov, ktoré si jednotlivci objektívne nemôžu zabezpečiť sami. Demokratický štát preto musí poskytovať nielen ochranu väčšiny, ale ochranu záujmov všetkých občanov, ak ochrana týchto záujmov neškodí iným občanom alebo spoločnosti ako celku. Štát má povinnosť starať sa aj o potreby sexuálnych menšín, a táto povinnosť je daná vzťahom medzi občanom a štátom. Je nepopierateľný fakt, že spolužitie osôb rovnakého pohlavia iným neškodí, a preto neexistuje relevantný dôvod, prečo upierať homosexuálnym párom právo na spolužitie uznané právnym poriadkom. Upravenie právneho režimu spolužitia osôb rovnakého pohlavia v platnom práve môže v určitých situáciách štát odbremeňovať (vzájomná vyživovacia povinnosť partnerov, započítavanie príjmu partnera na určenie sumy životného minima atď.). Jednoduchšie preukazovanie vzájomného vzťahu dvoch osôb môže byť navyše prospešné nielen pre manželov, ale aj pre ďalšie osoby (napr. v prípade odporovateľných právnych úkonov). Prijatie legislatívnej úpravy právneho inštitútu životných partnerstiev je preto aj v záujme celej spoločnosti. Slovenská republika ako demokratický a právny štát v európskom priestore by mala prestať ignorovať potreby gayov a lesbičiek, ktorí predstavujú relatívne početnú menšinu. Diskriminácia homosexuálnych párov na Slovensku odporuje deklarovanému modelu slobodnej a demokratickej spoločnosti. Uvedené skutočnosti dokumentujú akútnu potrebu inkorporácie inštitútu životných partnerstiev do právneho poriadku Slovenskej republiky. Vzorom pre takúto úpravu môžu byť podobné zákony prijaté v krajinách Európskej únie. Autor študuje právo a je funkcionárom Mladých sociálnych demokratov Prevzaté zo zborníka iniciatívy Inakosť so súhlasom vydavateľa
