Ryszard Kalisz, poslanec poľského Sejmu a člen Strany demokratickej ľavice Dr. Ryszard Kalisz vyštudoval právo na univerzite vo Varšave. Po absolvovaní odbornej stáže v Zürichu pôsobil v advokácii. V roku 1989 začal svoju politickú kariéru ako expertný poradca pri rokovaniach za tzv. Okrúhlymi stolmi, v ktorej neskôr pokračoval ako poslanec Strany demokratickej ľavice v poľskom Sejme. Zastával významné funkcie predsedu Poľsko-nemeckej parlamentnej skupiny, predsedal aj Legislatívnemu výboru. V rokoch 1998 až 2000 bol riaditeľom Kancelárie prezidenta Aleksandra Kwaśniewskieho. V rokoch 2004 – 2005 zastával funkciu ministra vnútra. V súčasnosti je poslancom poľského Sejmu a patrí k najvyprofilovanejším osobnostiam Strany demokratickej ľavice. Ryszard Kalisz bol hosťom diskusného fóra Výzvy 21. storočia, ktoré 18. júla organizoval Friedrich Ebert Stiftung Slovensko v spolupráci s Veľvyslanectvom Poľskej republiky v SR. S hosťom Slova sa zhováral Radovan Geist Ako je na tom v súčasnosti poľská ľavica? Po prehre v parlamentných voľbách v roku 2005 prechádzala sériou kríz, stratené pozície nedokázala získať ani po páde vlády Kaczynského. Aká je jej budúcnosť? – Vláda Leszeka Millera spôsobila z viacerých príčin krízu ľavice, ktorej sprievodným znakom bol aj rozpad SLD, Strany demokratickej ľavice. V súčasnosti je však SLD najsilnejšou poľskou ľavicovou stranou, má najväčší poslanecký klub, stabilné miestne a regionálne štruktúry. Existujú aj iné, menšie strany, ako Únia práce, ich postavenie je však omnoho slabšie. V podstate sú tri scenáre, ako môže poľská ľavica pokračovať v budúcnosti. Prvým je postupná integrácia menších strán do jednej veľkej strany, ktorej základ by predstavovala SLD ako najsilnejší prvok na ľavej časti spektra. Druhou možnosťou je vznik dvoch strán – jednej väčšej, masovej strany, s centristicko-ľavicovou ideológiou a politikou, podobnou, ako poznáme u sociálno-demokratických strán inde v Európe. Druhá strana by bola radikálnejšia, povedal by som až socialistická, ktorá by dokázala osloviť voličov viac naľavo a mohla byť ideologickým spojencom a politickým partnerom. Tretí scenár by bol najhorší – že všetko ostane, ako je to dnes, do parlamentu sa dostane možno iba SLD, ostatné ľavicové strany budú marginalizované. Potreba integrácie, spolupráce však neplatí len na úrovni politických strán. V Poľsku, ale nie iba tam, vnímam tri druhy ľavice. Jedna je politická, reprezentovaná stranami. Druhou je spoločenská, tvorená mimovládnymi organizáciami, hnutiami a iniciatívami, ktoré fungujú dlhodobo, alebo vznikajú len na krátky čas a presadzujú určitú tému. Tretiu ľavicu by som nazval intelektuálnou, ktorá sa združuje okolo niektorých periodík, osobností a podobne. Prirodzene, tieto tri kruhy nemôžu byť zjednotené, musia však komunikovať a môžu spolupracovať. V akom postavení sú poľské odbory? Aká je ich politická afiliácia? – V súčasnosti existujú v Poľsku dve strešné odborové organizácie. NSZZ Solidarita vychádza z pôvodných nezávislých odborov Solidarita založených v osemdesiatych rokoch v Gdansku. V súčasnosti sa však stala prevodovou pákou strany Právo a spravodlivosť, presadzuje konzervatívno-nacionalistickú politiku. Druhou organizáciou je OPZZ (Celopoľská aliancia odborových zväzov), ktorá má ľavicové postoje a je partnerkou poľskej ľavice. Poľsko bratov Kaczynských bývalo „problémovým členom“ Európskej únie. Často operovalo kategóriou „národných záujmov“, stavalo prekážky integračnému procesu. Liberálno-konzervatívna vláda Donalda Tuska je zasa predstavovaná ako silno „proeurópska“. Ako sa k integrácii, Európskej únii, stavia poľská ľavica? Ako definujete vy „národný záujem“, v ktorých oblastiach ste ochotní pripustiť hlbšiu integráciu? – Súčasná vláda Donalda Tuska podporuje európsku integráciu. Je za ratifikáciu Lisabonskej zmluvy, no teraz tvrdí, že sa bojí vplyvu strany Právo a spravodlivosť a prezidenta Jaroslava Kaczynského, a preto podporuje prijatie špeciálneho protokolu, na základe ktorého nebude v Poľsku Charta základných práv platiť. Poľská vláda tak v prospech populistických konzervatívcov obetovala možnosť zlepšenia práv sexuálnych menšín, liberálnejšej regulácie rozvodov, partnerských zväzkov osôb rovnakého pohlavia a podobne. A to je otázka, v ktorej sa očividne s prezidentom Kaczynským nezhodujeme. Predminulý piatok sme ho vyzvali, aby čo najrýchlejšie pripojil svoj podpis pod ratifikáciu zmluvy. Treba pripomenúť, že poľský parlament už zmluvu schválil. Ak prezident tvrdí, že dokument podpíše v závislosti od toho, ako sa zachovajú ostatné členské krajiny, my sme ho vyzvali, aby to urobil čo najrýchlejšie. Zdržiavanie podľa nás nikomu neposlúži a je proti záujmom Poľska. Nemyslíte si teda, že niektoré inštitucionálne úpravy prinesené Lisabonskou zmluvou – obmedzenie počtu komisárov, zmena spôsobu hlasovania v Rade a podobne – poškodia poľské záujmy, obmedzia národnú suverenitu? – Sme za Lisabonskú zmluvu. Ako ľavica aj ako poľský parlament. Akceptovali sme všetky jej ustanovenia. Akceptujeme priznanie právnej suverenity Európskej únie. Akceptujeme zníženie počtu komisárov. A tak ďalej. Európska únia musí byť predovšetkým efektívnou, aby dokázala plniť úlohy v riadení globalizácie. Zmluva má takú Európsku úniu pomôcť vytvoriť. Bez inštitucionálnej reformy nebude predsa nijaké ďalšie rozšírenie EÚ – a my v Poľsku sme za postupný vstup Ukrajiny a Gruzínska. Poľsko je považované za spoločensky konzervatívnu krajinu, so silným vplyvom katolíckej cirkvi. Ľavica sa s tým môže vysporiadať dvoma spôsobmi – prebrať konzervatívne témy alebo sa aspoň nezaoberať liberálnymi, ako je ochrana práv sexuálnych menšín, úplné oddelenie cirkvi od štátu a podobne, v snahe zachovať si čo najväčšiu podporu v spoločnosti, alebo naopak, nastoľovaním tém, snahou zmeniť spoločenské postoje a normy. Čo si vyberá poľská ľavica? – Je potrebné si zapamätať, že súčasná ústava Poľskej republiky, schválená v roku 1994, je výtvorom poľskej ľavice. My sme tú ústavu pripravili a schválili. A prostredníctvom tejto ústavy chceme upraviť vzťahy s cirkvou. V článku 205 sa stanovuje, že úloha cirkvi a úloha štátu sú navzájom nezávislé. Cirkev sa nemieša do fungovania štátu a štát poskytuje slobodu vyznania a svedomia. Okrem toho, ako ľavica sme za prijatie konkordátu, zmluvy s katolíckou cirkvou. Pretože dnes má táto cirkev v Poľsku moc a práva siahajúce ďaleko za hranice konkordátu. Stojíme teda na zásade, že Poľsko je sekulárny štát, jeho politika musí byť bez cirkevného vplyvu. Vážime si cirkev, vážime si veriacich ľudí, štát im má garantovať jednoznačnú slobodu vyznania. Na druhej strane však treba povedať, že ak hovoríme o poľskej konzervatívnej spoločnosti, nie je to tak úplne pravda. V Poľsku sa za katolíkov označuje asi 95 percent obyvateľov. No z nich je asi 50 percent katolíkov akéhosi historicko-tradičného, kultúrneho charakteru. Sobášia sa v kostole, deti chcú mať v manželstve, nie mimo neho, slávia Veľkú noc a Božie narodenie, a tak ďalej. Zároveň sú však liberálni – sú za to, aby sa umožňovalo oplodnenie in vitro pre páry, ktoré by inak nemohli mať deti, ba sú aj za partnerské zväzky osôb rovnakého pohlavia… Možnosť vyjadriť svoj názor musíme dať aj týmto ľuďom. Preto si nemyslím, že Poľsko je zo zásady konzervatívne. V Poľsku v niektorých oblastiach panuje konzervativizmus živený katolicizmom, ale napríklad aj v katolíckej cirkvi máme aj liberálne prúdy. Cirkev má však v každom prípade v spoločenskej diskusii silné postavenie aj vplyv. Alebo nie? – Zaujímavé je, že cirkev v Poľsku prežíva v súčasnosti krízu. Je spojená so smrťou bývalého pápeža, veľkého Poliaka Jána Pavla II, ktorý umrel 2. mája 2005. Kým žil pápež, poľská cirkev stála jednotným hlasom za všetkými jeho krokmi. Ale dnes je cirkev rozdelená. Jej predstavitelia nie sú jednotní a čo je horšie, tolerujú silno nacionalistický, silno populistický prúd v poľskej cirkvi, ktorý sa prejavuje fungovaním Rádia Marija. Tento prúd je úplne intolerantný, presadzuje jediný pohľad na svet, a tak ďalej. Nástup bratov Kaczynských k moci – ako prezidenta a premiéra – v roku 2005 a spôsob ich politiky boli v zahraničí prekvapením. Čím si vysvetľujete tento nástup populistického konzervativizmu? Odrážal naozaj väčšinové názory voličov alebo bol skôr dôsledkom zlyhania ostatných síl – klasickej ľavice a pravice vychádzajúcej z hnutia Solidarity? – Príčin bolo viac. Dôležitou bola určite kríza štátu, ktorá sa prejavila v mnohých korupčných aférach a podobne. Hlavnou príčinou však bolo veľmi účinné sociálne inžinierstvo. Bratia Kaczynskí vzbudili v príslušníkoch chudobnejšej vrstvy veľké nádeje a zároveň ich presvedčili, že za zlú situáciu v krajine nenesú nijakú vinu – za všetko môže akési sprisahanie, ktoré rozkladá spoločnosť i štát. Ukázalo sa to ako veľmi populárna stratégia, podporila ju cirkev a podporili ju aj nacionalistické, antiintegračné tendencie v spoločnosti. Lenže sa rýchlo ukázalo, že bratia Kaczynskí porušujú štandardy demokratického, právneho štátu, a preto prehrali parlamentné voľby. Ak by mala poľská ľavica možnosť vytvoriť po budúcich parlamentných voľbách vládu a musela by si vybrať medzi populistickým a nacionalistickým konzervativizmom Práva a spravodlivosti a medzi konzervatívno-liberálnymi silami súčasnej vlády Donalda Tuska – Občianskou platformou, alebo inou podobnou stranou… – Neexistuje nijaká možnosť akejkoľvek spolupráce – politickej ani ideovej – medzi stranou Právo a spravodlivosť a poľskou ľavicou. Sme pripravení vytvoriť koalíciu so všetkými, okrem tejto strany. Nejde len o to, že neexistuje nijaký programový prienik. S konzervatívno-liberálnou Občianskou platformou budeme tiež ťažko hľadať spoločné témy, ale ja to vidím tak, že je to až kultúrny rozdiel. Ľavica v Poľsku nemôže spolupracovať s nacionalisticko-konzervatívnymi silami. Existujú na poľskej politickej scéne iné alternatívy? Čo Sebaobrana alebo iné podobné populistické hnutie? – Sebaobrana už prakticky neexistuje. Populistické strany už dnes nemajú nijaký význam. Nemôžu sa vrátiť? – Nie. Nie sú na to podmienky. Ako sú na tom poľskí Zelení? Existuje nejaká jednotná strana? A aká je ich prevažná politická orientácia? V Česku a čiastočne aj na Slovensku napríklad spolupracujú skôr s pravicovými stranami, na rozdiel od svojich západoeurópskych kolegov, ako je to v Poľsku? – Poľské politické hnutie zelených prešlo zložitým vývojom. V súčasnosti existuje strana, ktorú by som politicky a ideologicky zaradil k radikálnej ľavici. Netýka sa to iba ich environmentálnych, ale aj spoločenských postojov, zastávajú až priam egalitárske pozície. Na národnej úrovni je ich vplyv obmedzený. Nie sú zastúpení v parlamente, sú však schopní mobilizovať ľudí v protestných akciách, takže mať vplyv na lokálnej úrovni. Pred časom napríklad bola vďaka protestom organizovaným Zelenými presunutá stavba diaľnice Via Baltica, ktorá vedie z pobaltských krajín cez Poľsko do Varšavy. Pôvodne mala prechádzať údolím jednej riečky, kde by zničila vzácny miestny ekosystém. Miestni obyvatelia dosiahli protestnými akciami zmenu trasy. Ja osobne so Zelenými pravidelne komunikujem, považujem ich za súčasť širšej poľskej ľavice. Je nepravdepodobné, že by sa mohli stať niekedy súčasťou integračného procesu, o ktorom som hovoril vyššie, ale komunikácia a spolupráca sú potrebné. Ako sa rozvíja spolupráca poľskej ľavice s „ľavicovou“ občianskou sférou – environmentálnymi, feministickými organizáciami či organizáciami brániacimi práva menšín? – V čase vlády Leszeka Millera SLD (Strana demokratickej ľavice) sa spolupráca s mimovládnymi organizáciami zanedbala. Dnes túto spoluprácu obnovujeme, snažíme sa spolupracovať s čo najväčšou časťou tretieho sektora, s ľudskoprávnymi, ekologickými organizáciami. Pre ľavicu je nevyhnutné komunikovať, spolupracovať s občianskou sférou, kde si ľudia vytvárajú vlastné štruktúry na obranu svojich práv či presadzovanie záujmov.
