Karim Chaibi (Tunis, 1963). Bol vychovaný v tradičnom moslimskom prostredí. Študoval na francúzskej jezuitskej škole. Po skončení islamskej teologickej fakulty na Zitouna Universite sa ako dospelý naučil sám maľovať. Istý čas žil v USA, Maroku, Saudskej Arábii. Momentálne žije spolu so svojou manželkou a tromi deťmi na Slovensku. Vo svojich poviedkach i maľbách spája záujem o psychoanalýzu s charakteristickou farebnosťou Stredomoria. Usiluje sa o syntézu duchovného surrealizmu, v ktorom sú tajomstvá snov zobrazené ako písmo dešifrovateľného jazyka. Svoje poviedky píše po anglicky. V minulom roku mu vo vydavateľstve Petrus vyšla v angličtine a slovenčine kniha poviedok Duša harfistu. Vaše poviedky v knihe Duša harfistu prezrádzajú vplyv islamskej mystiky… – Judeo-islamská duchovná tradícia sa vyznačuje predovšetkým tým, že lipne na písme. Text považuje za záznam Božieho vnuknutia. Od tejto predstavy sa väčšina židov a moslimov dodnes nedokáže odpútať. Súfizmus, alebo teda mystická cesta v islame, má svoju paralelu v kabalistickej tradícii judaizmu. Obidve tieto línie sú podľa môjho názoru nielen pokusom o premostenie konfliktov medzi islamom a judaizmom, ale najmä úsilím o oslobodenie človeka, o jeho odpútanie sa od dogmatizmu, strnulosti a lipnutia na texte. Učenie súfijských majstrov je impulzom k uvoľneniu kreativity v človeku… Kabala aj súfizmus majú spoločné korene v platonizme a v učení pythagorejcov. Zdá sa mi kuriózne, že kým antická filozofia v Európe bola ignorovaná alebo uzavretá do akademických priestorov, zatiaľ na Blízkom východe – v judaizme aj islame – obrátila pozornosť k mystickej praxi… – Platonizmus naozaj zohral vplyv pri utváraní podôb islamskej mystiky. Ale len čiastočne. Súfizmus je reakciou na meravosť v interpretácii tradičných textov. Obsahuje mnoho odvážnych, takpovediac heretických prvkov. Súfizmus ponúka slobodu, možnosť voľby. Paralelou k nemu v kresťanstve je gnosticizmus. Gnostický Ježiš nie je spasiteľom, ale učiteľom, ktorý upriamuje pozornosť človeka na to, čo môže nájsť v sebe. Moje príbehy, ktoré v slovenčine vyšli pod názvom Duša harfistu, sa odohrávajú vo svete, v ktorom niet posvätných kníh, len svätých ľudí. Ten, kto sa usiluje o to, aby si sám seba uvedomoval, ponoril sa do svojej skúsenosti, pozoroval svoje myšlienky, je v mojich očiach posvätná bytosť. Poviedka Kniha múdrosti (možno ju nájsť v súbore Duša harfistu, pozn. red.) hovorí o postupnom miznutí textu a objavení sa človeka. Duša harfistu je odrazom skúsenosti moslima, ženatého so židovkou, žijúceho v kresťanskej krajine… Moja kniha si vyžaduje tvorivého čitateľa. Posvätné učenia sa kedysi odovzdávali ústnou cestou. Dôležitý bol osobný kontakt s učiteľom. Potom prišlo písmo, kníhtlač, reprodukovanie a znásobovanie textov. Knihy vytlačili učiteľov, možnosti osobného kontaktu medzi učiteľom a žiakom sa obmedzili na minimum. Vo svojich textoch zdôrazňujete odvrátenie sa od textu a návrat k človeku… – Áno, je to naozaj tak. Od čias, keď Mojžiš obdržal od Boha písomné prikázania, ľudstvo sa neprestajne riadi nejakými písomnými príkazmi, pravidlami, zákazmi, odporúčaniami. Jeden z najväčších majstrov súfijskej tradície, mučeník al-Halládž, povedal: „Ja som Pravda“. Za tento výrok bol prenasledovaný a odsúdený. Pretože v islame je „pravda“ jedným z mien Alaha. Al-Halládžov výrok vyznel bohorúhačsky. V skutočnosti však al-Halládž chcel poukázať na potrebu odpútania sa od písma. Ako keby chcel vziať moc od bohov a prinavrátiť ju znovu ľuďom… Ďalší súfijský majster Nifárí, povedal: „Slovo je závoj“. Knihou Duša harfistu som chcel ukázať, že za týmto závojom nájdeme opäť len človeka. Pravidlá, príkazy, zákazy, ktorými sa spoločnosť riadi, nepochádzajú od nadprirodzených síl, ale len a len od nás, od ľudí. Zdôrazňujete význam človeka. Možno aj na úkor bohov. Aký je váš postoj k náboženstvám? – Náboženstvo vo svojej prvotnej forme bolo záležitosťou politickou. Jeho úlohou bolo založiť štát a vysvetliť jeho zmysel. Pomocou náboženstva sa definoval pôvod politickej moci a legislatívy. Moc a pravidlá, podľa náboženského vysvetlenia, pochádzali od vonkajšej, nadprirodzenej sily. Mojžiš a Muhammad boli v prvom rade veľmi schopní politici. Vytvorili ústavu a boli schopní prinútiť davy, aby ju rešpektovali a dodržiavali ju. Považujete sa za nábožensky založeného človeka? – Vyrástol som v náboženskom prostredí. Ako dieťa som navštevoval koránickú školu. Potom som študoval v jezuitskej škole. Svoje štúdiá som ukončil na islamskej teologickej škole. Dá sa povedať, že som absorboval náboženskú tradíciu aj s prvkami súfizmu, čo mi umožnilo, ako som o tom už hovoril, hľadať a nachádzať za každým posvätným textom skôr človeka než boha. Nábožensky založený som v tom zmysle, že stále ma zaujíma štúdium rôznych náboženstiev. Nehľadám však nadprirodzenú moc, ale niečo, čo je prospešné pre kultúrny a sociálny pokrok človeka. Veľmi ma zaujímajú dejiny monoteizmu, lebo v ňom vidím vôbec prvú formu imperializmu – kultúrneho imperializmu. Od čias faraóna Echnatona, ktorý je považovaný za „vynálezcu“ monoteizmu, sa táto kultúrna forma usiluje prevalcovať a ničiť všetko, čo jej skríži cestu. Nazdávam sa, že monoteizmus by sa v súčasnosti mal študovať ako každá iná forma kultúrneho imperializmu, ako niečo, čo by sme mali spoznávať, no súčasne sa aj usilovať o jeho prekonanie… V novoveku bolo objavenie Ameriky najjasnejším dokladom toho, ako kultúrny imperializmus funguje. Španielski dobyvatelia nerešpektovali nijakú inú formu kultúry, s katolicizmom nič nemohlo v pokoji koexistovať. Ba ešte aj reč domorodcov bola zakazovaná a potláčaná… Myslím si, že sa treba usilovať náboženstvá chápať. Nepochopenie náboženstiev je vlastne nepochopenie veľkej časti histórie ľudstva. Platí to aj opačne. Ten, kto pochopí napríklad Egypt, pochopí aj islam, a ten, kto pochopí Slovensko, príde aj na to, aký je katolicizmus. Aký je váš postoj k islamskému terorizmu? V Koráne sú predsa pasáže, ktoré si nemožno vyložiť inak, iba ako výzvu k páchaniu násilností… – Korán, samozrejme, obsahuje časti, ktoré skutočne môžeme chápať ako nabádanie k násilným činom. Ak však pochopíme podstatu ľudskej bytosti, zistíme, že aj ľudská tvorivosť má povahu násilia. Tvorivý čin je predsa zásah do sveta, do prírody. Niet azda jedinej posvätnej knihy, v ktorej by sa nedalo nájsť násilie. Stačí si zalistovať v Starom i Novom zákon alebo hoc aj aj v Bhagavadgíte… Čokoľvek človek urobí, kamkoľvek sa odoberie, všade a vo všetkom sa objaví aj násilie… Nemyslím si, že Alah je väčší násilník ako Jehova… Násilie nie je v texte, ale v hlavách tých, ktorí text čítajú. Vzdelaný a bohatý moslim bude chápať Korán inak ako moslim chudobný a nevzdelaný. Ste aj maliar. Na vašich maľbách je vplyv surrealizmu nepopierateľný… – Považujem sa za nasledovníka surrealistickej školy. Delím sa so surrealistami o ich farebnosť, o ich chápanie foriem, vízií, o ich zmysel pre improvizáciu a expresivitu. Salvador Dalí ma skutočne hlboko ovplyvnil. Inšpiráciu čerpám z toho istého zdroja ako on – z poznatkov psychoanalýzy. Dalí zaviedol pojem paranoidno-kritickej metódy, ktorá sa usiluje zviditeľňovať skryté pohyby ľudskej psychiky. Aj Dalí sa pokúšal odstrániť závoj, o ktorom som pred chvíľou hovoril. V neskoršom období Dalí ten závoj naozaj strhol a objavil Boha. Moje hľadanie toho, čo je za závojom, sa takisto ešte neskončilo. Pretože umelec sa usiluje nájsť predovšetkým seba. Sú tri kategórie ľudí, ktorí si myslia, že našli niečo, čo iní nenašli: proroci, politici, námorníci. Umelec, ktorý si myslí, že niečo našiel, určite patrí do jednej z týchto skupín. Moja tvorba má len jedno posolstvo: hľadanie seba. Pretože surrealizmus, ako ho chápem ja, je v prvom rade hľadaním seba. A čo literárne inšpirácie? Poviedky v knihe Duša harfistu pôsobia dojmom, že ich autor má veľmi blízko k juhoamerickému magickému realizmu… – Magický realizmus je súčasťou mojej tvorby. Musím však zdôrazniť, že po inšpiráciu si nechodím len do diel modernej literatúry, ale hľadám ju aj v starých knihách, napríklad v Starom zákone, v ktorom sa vizionárstvo a realita prelínajú úžasným spôsobom. Veľmi si želám, aby tradíciu starých textov vedel zužitkovať naozaj adekvátnym spôsobom, v novej podobe. Najväčším zdrojom inšpirácie pre mňa zostáva už spomínaná psychoanalýza… Prednedávnom som dočítal Alchymistu Paola Coelha. Veľmi som sa na tú knihu tešil, mal som veľké očakávania, no jej koniec ma, musím povedať, sklamal. Po bombastickom začiatku a sľubnom príbehu hlavný hrdina v závere knihy objaví Ježiša – no neviem, nepozdáva sa mi to. Podľa môjho názoru aj magický realizmus by mal smerovať k tomu, aby sme našli samých seba. Svoje texty považujem za prejav humanistického magického realizmu a svoje maľby za humanistický surrealizmus. Ako dlho ste na Slovensku a čo všetko ste tu objavili? – Som tu dva roky. Slováci mi pripadajú priateľskí. Ako Arab som zistil, že tunajší ľudia si komunikatívni, otvorení, priateľskí, bez predsudkov. Chápem, že v súčasnosti tu prebieha neľahká sociálna i ekonomická transformácia. Expanduje sem Západ, redefinujú sa hodnoty. Som vďačný za to, že som mal príležitosť vydať tu knihu, vystavovať svoje diela, organizovať výstavy. Žijú tu úžasní umelci. Dúfam, že slovenskému umeniu sa podarí prejsť týmito ťažkými časmi premeny. Pretože spoločnosť bez umelcov je mŕtva.
