Spojené štáty a dekolonizácia

Komplikovanosť vzťahov medzi Spojenými štátmi a rozvojovými krajinami má svoje historické príčiny – rozdielne záujmy americkej politickej elity a národných elít v rozvojovom svete, ale aj nepochopenie procesov, ktoré v politike rozvojových krajín prebiehajú. Korene týchto konfliktov musíme hľadať v dobe, keď proces dekolonizácie prebiehal súčasne so zostrujúcou sa studenou vojnou a rastúcim apetítom americkej ekonomiky hľadajúcej odbytové trhy a prístup k surovinám. Postoj Spojených štátov k poskytnutiu nezávislosti kolóniám európskych mocností nebol jednoznačný. Na jednej strane stála (už pred druhou svetovou vojnou) častá rétorická podpora dekolonizácie, na strane druhej to bolo úsilie „chrániť americké záujmy“, ktorá aplikáciu ideálu tlmila. Po druhej svetovej vojne pribudol ešte faktor vzťahov k vlastným spojencom v západnej Európe, z ktorých mnohí (Británia, Francúzsko, Holandsko) mali veľké koloniálne ríše a nie vždy im boli ochotní poskytnúť okamžitú a úplnú samostatnosť. Kompromis idealizmu a realizmu Počas druhej svetovej vojny a bezprostredne po nej neexistovala žiadna vedome formulovaná stratégia Spojených štátov voči tretiemu svetu. Konkrétne politické rozhodnutia i všeobecnejšie názory na jeho budúcnosť tak boli vedľajším produktom americkej politiky voči európskym krajinám a predstáv elity USA o ideálnom celkovom usporiadaní sveta. Niektorí historici to charakterizovali ako konflikt idealistov vychádzajúcich z dedičstva Woodrowa Wilsona, zdôrazňujúcich úlohu medzinárodných inštitúcií a kolektívnej zodpovednosti (a k tomu možno dodať aj univerzálne uplatňované princípy ako je právo národov na politickú samostatnosť), a tými, ktorí akcentovali priame sledovanie národných záujmov bez ohľadu na medzinárodné záväzky či aliancie. Oba názory však vo svojich základoch tvrdili, že krajiny tretieho sveta by mali prijať americkú predstavu usporiadania sveta, nakoľko je pre nich výhodná. Tak sa veľmi skoro dospelo k „pracovnému kompromisu“ – samostatnosť krajín tretieho sveta je želateľná v prípade, že bude viesť k vytváraniu svetového systému podľa predstáv USA. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov tohto prúdu myslenia, ktorý jednoznačne dominoval v predstavách americkej elity v skúmanom období, bol Cordell Hull. Z pozície štátneho tajomníka v rokoch 1933 až 1944 reprezentoval a formoval americkú politiku voči tretiemu svetu. Zastával názor, že najdôležitejšou príčinou vypuknutia druhej svetovej vojny bol rozpad svetového ekonomického systému na obchodné bloky po Veľkej hospodárskej kríze z rokov 1929 až 1931. Ich protekcionistická obchodná politika mala viesť k súťaženiu o trhy, čo sa premietlo do vystupňovania politicko–mocenskej rivality medzi „starými“ (Veľká Británia, Francúzsko, Holandsko) a „nastupujúcimi“ mocnosťami (Nemecko, Japonsko). Výsledkom bolo vypuknutie vojny. Z ekonomického liberalizmu vychádzalo aj navrhované riešenie – vytvorenie globálneho otvoreného trhu, ktorý by neumožňoval vznik obchodných blokov a prerastanie ekonomickej rivality do vojenskej. Táto politika nevychádzala len z idealistických predstáv, ale aj (a predovšetkým) z reálnych záujmov Spojených štátov, ktoré počas druhej svetovej vojny upevnili svoje postavenie najsilnejšej industriálnej krajiny. Opätovné vytvorenie obchodných blokov z koloniálnych impérií by preto pre nich znamenalo jednak obmedzenie možností exportu priemyselných tovarov, ktorých výrobu akcelerovala vojnová konjunktúra, a súčasne obmedzenie prístupu k nerastným surovinám, od ktorých dovoze začali stále viac závisieť (predovšetkým od ropy). Rozpory s politickou elitou kolónií „Otvorenie trhov“ v podstate predpokladalo, že sa európske koloniálne mocnosti vzdajú základnej ekonomickej výhody, ktorú ich koloniálne impériá prinášali, a tým bolo v podstate antikoloniálnou požiadavkou. Pre Veľkú Britániu a Francúzsko to bolo o to neprijateľnejšie, že povojnová rekonštrukcia ich ekonomík pod vedením USA znamenala akútny nedostatok kapitálu („dollar gap“), čo sa usilovali riešiť posilnením ekonomických väzieb s kolóniami. Spojené štáty sa tak v záujme zachovania si dobrých vzťahov s európskymi spojencami museli vzdať radikálnych požiadaviek na otvorenie trhov a hľadať pre všetky strany prijateľný kompromis. Okrem toho potrebovali podporu európskych spojencov vo svojom úsilí získať od OSN správu nad bývalými zvereneckými územiami pridelenými Japonsku v Pacifiku. So stupňujúcou sa mocenskou konfrontáciou so ZSSR a hrozbou komunistického víťazstva v Číne (ktoré sa neskôr premenilo na realitu) získali tieto územia strategický význam ako možná „predsunutá obrana“. Tak sa prijalo dočasné vymedzenie ekonomických sfér vplyvu, čo sa v ideovej rovine prejavilo ešte výraznejším oslabením požiadavky na poskytnutie nezávislosti koloniálnym územiam. Vzdávanie sa antikoloniálnych postojov pod tlakom vonkajších faktorov nemohlo byť elitami tretieho sveta vnímané pozitívne.Spojené štáty začala proti elite tretieho sveta stavať aj ich predstava o usporiadaní povojnového sveta. Keď sa pozrieme na plány na vytvorenie Svetovej banky či Medzinárodnej obchodnej organizácie (ktorú nakoniec nevznikla, nakoľko ju zamietol americký Kongres pod vplyvom protekcionistických priemyselných lobistických skupín), zverejnených v roku 1945, jasne uvidíme, že problémy tretieho sveta sú podriadené rekonštrukcii svetovej ekonomiky. V nej sú Spojené štáty a západná Európa hlavnými partnermi a Afrika, Ázia či Latinská Amerika len okrajovými časťami. Ich problémy sa mali vyriešiť vedľajšími efektmi hospodárskeho rastu v Európe a predovšetkým USA. Inak povedané, americký pohľad na budúcnosť svetového systému predpokladal, že zo štrukturálneho hľadiska nenastane žiadna podstatná zmena – západná Európa a (predovšetkým) Spojené štáty, ostanú centrom svetového systému, postkoloniálne štáty a kolónie jeho perifériou a semiperifériou. Tento postoj sa v praxi premietol napríklad aj do vzťahu USA k hospodárskemu rozvoju v Európe a zvyšku sveta. Zatiaľ čo sa ekonomiky európskych spojencov sa mali rekonštruovať vďaka silným verejným investíciám (aj vďaka Marshallovmu plánu), dokonca s preferenčným prístupom k zdrojom z kolónií, pre tretí svet bol predpisovaný iný recept – liberalizácia ekonomiky a súkromné investície namiesto pomoci. Príčinou nebola len neschopnosť Spojených štátov poskytnúť program pomoci (v rozsahu Marshallovho plánu) samostatným krajinám tretieho sveta či neschopnosť vyvinúť dostatočný tlak na materské krajiny, aby vytvorili vlastné „Marshallove plány“ pre svoje kolónie. Z vyššie opísaných ideologických a praktických dôvodov prevládla u amerických rozhodovateľov neochota presadzovať takúto politiku. V týždenníku vydávanom americkým ministerstvom obchodu Foreign Commerce Weekly z 22. novembra 1947 sa píše: „Je očividné, že Latinská Amerika a ostatné nedostatočne rozvinuté oblasti sa musia spoliehať predovšetkým na súkromný zahraničný kapitál a podnikateľskú sféru, ktoré im pomôžu v ich rozvoji.“ Presadzovanie záujmov Predstavy elít v treťom svete však boli odlišné. Väčšina z nich nebola počas protikoloniálneho boja podporovaná tými sektormi ekonomiky, ktorých majitelia získavali zo závislého postavenia krajiny (plantážnické poľnohospodárstvo, ťažobný priemysel). Súčasní aj domáci majitelia veľkých latifundií, plantáží či ťažobných závodov si uvedomovali, že rozvoj domáceho spracovateľského priemyslu posilní ich postavenie na trhu a potenciálne prinesie vyššie zisky. Pre príslušníkov politickej elity znamenala ekonomická závislosť zároveň politickú zraniteľnosť. Väčšina postkoloniálnych krajín na čele s latinskoamerickými, ktoré tak urobili už počas 30. rokov 20. storočia, sa usilovala pod záštitou protekcionizmu rozvíjať domáci priemysel a nemala pochopenie pre americké hlásanie „slobodného trhu“. Protikladné ekonomické záujmy sa však naplno prejavili až v neskoršom období, predovšetkým v 70. rokoch. Bezprostredne po druhej svetovej vojne zohral dôležitejšiu úlohu nesprávny názor Spojených štátov na charakter politiky v treťom svete. V zhode so svojím europocentrickým chápaním sveta, v ktorom bol dynamizujúcou silou konflikt „slobodného“ a „komunistického“ sveta, videli v akejkoľvek „revolučnej“ politike elít tretieho sveta komunistické prenikanie. Zo schematického videnia tretieho sveta a rovnako aj vlastných ekonomických a politických záujmov potom vyplývalo, že „revolučná“ politika bola prakticky každá politika, ktorá sa nezhodovala s americkými predstavami, predovšetkým v ekonomickej rovine. Americká politika v tom čase vo všeobecnosti preceňovala schopnosť Sovietskeho zväzu ovplyvniť priebeh udalostí mimo jeho bezprostrednej sféry vplyvu. Typickým príkladom je politika USA v Latinskej Amerike, kde sa v mene hospodárskych záujmov USA obetovali požiadavky „demokracie“ či „individuálnych slobôd“. „Slobodná krajina“ bola v prípade Latinskej Ameriky ekvivalentom „krajiny ochotnej hospodársky spolupracovať s USA podľa amerických predstáv“ (reprezentovaných hlavne ťažobnými nadnárodnými korporáciami). Tlak USA pomohol napríklad v júli 1946 zvrhnúť nacionalistický režim Gualberta Villarroela v Bolívii, ktorý sa pokúsil zvýšiť dane firiem ťažiacich cínovú rudu. S pomocou amerických nadnárodných ropných spoločností prebrala zas v novembri 1948 vo Venezuele vojenská junta zvrhla demokraticky zvolenú vládu strany Acción Democrática, ktorá bola síce umiernene liberálna a tvrdo antikomunistická, no usilovala sa implementovať ekonomický reformný program, ktorý ohrozil záujmy ropných spoločností a tradičnej oligarchie úzko prepojenej s vedením armády. Podobné príklady však možno nájsť aj v iných častiach sveta. Jedným z nich je americko-britská spolupráca pri zvrhnutí nacionalistickej vlády premiéra Mossadeha v Iráne v roku 1953, ktorý sa pokúsil nacionalizovať ropný priemysel, a jej nahradenie upevnenou šachovou diktatúrou. Kórejská vojna Päťdesiate roky priniesli zmeny, ktoré len posilnili aspekty zahraničnej politiky USA vytvárajúce konflikt s tretím svetom. Výbuch sovietskej atómovej bomby v auguste 1949 a konečné víťazstvo komunistov v čínskej občianskej vojne zvýšili v USA pocit ohrozenia. To ich viedlo k asertívnejšiemu (až agresívnejšiemu) presadzovaniu vlastných záujmov. Ešte viac sa posilnil názor, že celý svet je veľkou šachovnicou, na ktorej sa odohráva konflikt medzi „Východom“ a „Západom“. Stratégia „zadržiavania komunizmu“ viedla Spojené štáty k masívnemu angažovaniu sa v kórejskej vojne. Hoci tento konflikt skončil z vojenského hľadiska nerozhodne, v politickej rovine vyvolal veľké zmeny. Výrazne ovplyvnil americkú politiku voči rodiacemu sa tretiemu svetu. Po tom, ako zisk atómových zbraní Sovietskym zväzom vyrovnal mocenské potenciály oboch superveľmocí (a tým zmaril americké nádeje na skoré víťazstvo v studenej vojne), kórejská vojna poukázala na nesúlad medzi želaniami a možnosťami USA meniť svetovú politiku prostredníctvom konvenčnej vojny – a to nielen vo vzťahu k hlavnému súperovi Moskve, ale aj v periférnych oblastiach. Kórejská vojna tak zvýšila dôležitosť tretieho sveta v americkom politickom plánovaní a tým zdôraznila potrebu nájsť efektívnu politiku voči nemu. Posilnenie strategickej dôležitosti spolu s čoraz väčšou závislosťou americkej ekonomiky od dovozu nerastných surovín zintenzívnili americké snahy o budovanie svetového systému so severoatlantickým jadrom a ázijsko-africko-latinskoamerickou perifériou. Jej vzťahy so „socialistickým blokom“ usilujúcim sa vybudovať alternatívny systém mali byť súčasne minimálne. Prehĺbil sa aj rezervovaný postoj k procesu dekolonizácie. V roku 1952 sa v oficiálnom Department of State Boulettin píše: „Poskytnutie predčasnej politickej nezávislosti bez adekvátnej ekonomickej a sociálnej prípravy môže priniesť ľuďom nevídanú škodu.“ Ešte v 30. a na začiatku 40. rokov 20. storočia považovali mnohí predstavitelia národooslobodzovacích hnutí v kolóniách európskych krajín Spojené štáty za potenciálneho garanta vlastnej sloboby. Protikoloniálna minulosť USA i rétorické útoky na európske koloniálne mocnosti vybudovali Washingtonu vo vznikajúcom rozvojovom svete veľký morálny kredit. Pre amerických politikov však bola dekolonizácia čoraz viac prostriedkom na dosahovanie národných záujmov. Táto „konfrontácia s realitou“ menila zásadne aj politické postoje v novovznikajúcich rozvojových krajinách.