Ad: (Ne)zodpovednosť a vlastníctvo (Kamil Márovský), Slovo 18/2007 V európskom vývoji od aristokracie k buržoázii sa storočiami zaužívala „výchova“ majiteľov a vlastníkov k spoločenskej zodpovednosti ako protiklad k plytvaniu a absolutistickej moci aristokracie. Spomeňme si na „piliere spoločnosti“, ako sa nazývali kapitalisti v severských a anglo-frankofónnych krajinách, spomeňme si na kapitalistu-hospodára z nemeckej kultúry. V tom čase bol kapitalista progresívnym prvkom spoločnosti oproti „rentiérom“ a „dedičným“ pánom aristokratom. To sa predsa prenieslo pozitívne aj do progresívnych správaní európskych vlastníkov a budovateľov firiem v 20. storočí – nakoniec aj za prvej ČSR – napr. Škoda, Baťa, Křižík a mnohí ďalší. Až kapitalizmus predvojnového a vojnového obdobia priniesol akýsi „súmrak bohov“, keď sa mohli po celej Európe správať nemecké firmy a firmy kolaborujúce s nemeckou mocou totalitne a nakoniec, na to i doplatili (stiahlo to i mnohé predvojnové ikony, ako napr. Baťu). Po vojne nastal posun k „ľudovému kapitalizmu“ drobných akcionárov, ale zodpovednosť vlastníkov sa už neobnovila. Koniec 20. storočia sa zvrhol na vznik nadštátnych korporácií, kde nie je nikdy jasná vlastnícka štruktúra a globalizácia dokončila zvrhnutie morálky vlastníkov do dnešnej podoby – všetci sú čiastkoví vlastníci a manažéri sú iba „vykonávatelia“ vôle – zodpovednosť majú akože všetci a v skutočnosti nik: to je horšie ako štátne a spoločenské vlastníctvo za socializmu. Jediným regulátorom je tu verejná mienka, akcie občianskych združení na ochranu životného prostredia či zachovanie práv občana. A do tohto vývoja vletel majetkový prevrat v postkomunistických krajinách. Nečudujte sa. Prečo by sa mal drobný vlastník správať zodpovedne, ak sa zmenila morálka a ak je zodpovednosť synonymom poctivej hlúposti? Alebo sa s tým dá niečo robiť? Peter Zajac-Vanka Ad: Prečo sa demokracia končí pred bránami fabriky? (Ľuboš Blaha), Slovo 18/2007 Ak uznávame súkromné vlastníctvo hocakého statku, a toto vlastníctvo je garantované zákonom, nikdy nemôžeme dospieť k podobným výplodom fantázie. Povedať že vlastník trebárs podniku resp. fabriky je autoritatívnym vládcom je scestné a zavádzajúce. Štruktúru vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom totiž neurčuje ani jeden, ani druhý, ale určuje ho pracovné právo, Zákonník práce a iné akty. Oba subjekty sa musia správať v zmysle zákona a oba sú za prekročenie zákona trestané. Nehnevajte sa, ľudia, ale ja ako vlastník záhrady a ovocného stromu nenechám rozhodovať o tom, či úrodu pooberám dnes alebo zajtra, suseda. Na jeden fakt však autor článku úplne zabúda. Vlastník závodu alebo firmy má enormnú zodpovednosť, čím viac má firma zamestnancov. Preto nemôže vlastniť každý – pretože nie každý vie na seba zobrať riziko a zodpovednosť za svojich zamestnancov. Ale chápem, že z tých mnoho zamestnancov sa nájde pár zakomplexovaných „looserov“, ktorí sami seba vidia na riaditeľskej stoličke napriek tomu, že nemajú na riadenie ani schopnosti, ani zodpovednosť. Jozef Kuník V rubrike sú publikované listy redakcii a komentáre z internetových diskusií na webstránke Slova. Redakcia si vyhradzuje právo príspevky upravovať a krátiť.
